Basnicky.sk

/reportáž/

****************************
Pitná voda len mimo obdobia letného sucha. Zemný plyn iba v prenosných fľašiach. Elektrina len posledných šesť rokov. Osemnásť rodinných domov pod Brezovým vrchom. Nula stálych obyvateľov. Od materskej dediny – Jedľové Kostoľany – šesť kilometrov. Nedotknutá príroda: lúky spásané dobytkom a početnou lesnou zverinou, výrazne členitý terén sopečného Tribeča, štyri nepreskúmané jaskyne. Nádherné tiché miesto vyhľadávané chatármi z celého Slovenska. Nadmorská výška a podmienky vhodné na častý výskyt vreteníc, vlčích svoriek a medveďov. Brezovo.

*******************************
*******************************

Nachádza sa v katastri obce Jedľové Kostoľany. V nadmorskej výške vyše šesťsto metrov a od najbližšej civilizácie dvadsať minút autom je ukrytá naozaj vzácna perla vyhľadávaná mnohými ľuďmi, ktorí hľadajú oddych a pokoj. Ten tu naozaj nájdu. Na svoje si prídu uponáhľaní ľudia, ktorí si môžu vychutnávať krásu voľnosti pokojným vysedávaním pod niektorým zo stromov vo svojej záhrade, ale aj tí aktívnejší, ktorí určite využijú množstvo vyznačených cyklotrás v blízkom okolí.

Divá príroda nezabúda ani na adrenalínových nadšencov, pre ktorých je v letných mesiacoch nočná prechádzka po okolí Brezova nezabudnuteľným zážitkom. Sklameme snáď iba ľudí závislých od mobilnej komunikácie. Najbližší vysielač je síce vzdialený iba šesť kilometrov, no ďaleko za členitým reliéfom by ste esemesku čakali márne...

My sme sa sem vybrali počas jedného letného rána. Naším cieľom boli huby. Listnaté lesy naokolo, pár posledných dní plných dažďa a teplé noci vytvorili ideálne podmienky na ich rast.
Odišli sme ráno o štvrtej. Ešte bolo šero. Auto som odstavil na parkovisku pod osadou a pešo sme prešli k hore. Preliezli sme oboru a obzerali sme sa. Sestra po hríboch, ja po okolí.
Keď sa začalo brieždiť a spoza obzoru nad Veľkou Lehotou sa začal na oblohu štverať Oskar, padla hustá rosa. Na tráve v lesnej čistine, kde sme práve boli, pôsobili miliardy drobných kvapôčiek ako súvislá lesklá vrstva. Veľakrát som počul o tom, že v lete je pri východe slnka najchladnejšie.
Nikdy som ale neveril tomu, že to môže byť až také, aké sme to zažili na vlastnej koži v toto ráno. Teplota skutočne klesla v priebehu niekoľkých minút natoľko, že sa nám pred ústami pri rozprávaní objavovali obláčiky pary. Okolo pol šiestej, keď už bolo slnko na oblohe, sa z hustej rosy vytvorila ešte hustejšia hmla, pre ktorú sme nevideli ďalej ako osem či desať metrov.
Na chvíľu ustal štebot stoviek ranných spevavcov. Ani by som si to možno nevšimol, len moja sestra ostala stáť a pozerala na mňa prestrašenými očami.
„Ticho...“ povedala, „.... počuješ..?... úplné ticho.... prečo je ticho..?“
Započúval som sa na okamih aj ja do tohto naozaj desivého ticha a schmatol som sestru za ruku. Bežal som s ňou k najbližšiemu stromu a tam pri kmeni som čakal, odkiaľ to príde.
Už som o tom čítal, ale neveril som, že by sa nám to mohlo stať. Po niekoľkých sekundách sa z hory začalo ozývať dunenie. Po chvíli prešlo do hlasného šumu a keď sa dalo rozoznať už aj praskanie konárov a silný dupot, sestra sa ku mne pritisla a začala sa triasť.
Išlo to z každej strany, lebo dookola bola hora a nadvládu mala silná ozvena. Navyše sme pre hmlu stále videli iba na niekoľko krokov. Až keď bol dupot tak blízko, že som vedel, z ktorej strany ide, preskočili sme so sestrou na druhú stranu stromu. A dobre sme spravili.
Stádo divých muflónov sa prehnalo okolo nás a jeden z nich vrazil do nášho stromu rovno z tej strany, kde sme stáli najskôr. Neviem, čo by z nás ostalo, keby sme sa nepostavili za strom. Zem sa nám chvela pod nohami a sestra kričala. Počul som ju ale iba matne, lebo dupot viac ako štyroch stoviek nôh prehlušoval všetko...
Keď stádo viac ako sto muflónov prebehlo okolo nás a zmizlo v zahmlenej hore, sestra ma ešte stále pevne držala okolo pása a mala zavreté oči. Ostalo ešte na chvíľu ticho a potom sa horou rozlial spev všetkých operencov, čo boli stíchli pred touto malou veľkou búrkou.
„Neboj sa... to boli len divé ovce... už sú všetky preč...“ utišoval som sestru. Pomaly ma pustila, pozrela sa mi do očí, utrela si slzy a uštedrila mi na líce jednu krásnu sesterskú vzduchom chladenú nechytateľnú facku.

Hríby sme domov priniesli o pol desiatej dva. Z toho jeden sme podľa encyklopédie nevedeli identifikovať a druhý bola muchotrávka červenkastá. Tú si oco okamžite opražil a všetkých nás ponúkal. Keďže hríby u nás jedáva iba on, celý desaťcentimetrový klobúčik ostal jemu.

Krása divokej prírody a divokosť tejto krásy je niečo, čo ma bude vždy ťahať späť do mojej rodnej dediny a ešte o kúsok ďalej. Pod Brezový vrch, na Brezovo.