Basnicky.sk

Už nikdy viac nepocítim Tvoj úsmev na mojich perách
už nikdy viac sa nebudem sa nebudem kúpať v Tvojich slzách.
iba radosť a šťastie prijímať
z Tvojho vnútra krásu mať
Ja som iba obyčajný človek z mäsa a kostí,
a túžbu po Tebe nikdy neuhasím do sýtosti.
Nežnosť z teba vyžaruje
láska ma priťahuje
Si ako hviezda ktorú chcem objať,
ale si strašne ďaleko a ja nedokážem lietať.
Sokol ma prenesie k tvojim noham vznesie
na krídlach z jemného peria poklonu prinesie
Som tu na Zemi ako putami prikovaný,
Ty žiariš na neby a ja pre to svetlo som ochotný položiť svoj život bezcenný.
Nedovolím aby ti niekto ublížil a Tvoje srdce zranil
vypálimsi ružu na mojej hrudi
Zomieram túžbou po Tebe ako túži kvietok po slnečnom lúči ,
Ty síce svietiš, ale iba v noci a tá núdza po hviezdnom svite ma mučí.
Nech žiarou prekvitá tvoja nádhera
viem,horíme láskou obaja
Ja svoju hlávku iba cez deň k slnku dvíham,
bohužiaľ Ty iba pod rúškom noci vídeš a preto sa na Teba tak smutne dívam.
Už nechcem len oči upierať
ale mojou túžbou je Ťa objímať
Túto spoveď ktorá je plná nevypovedaných snov,
sa nemôže vôjsť do týchto veršov, do týchto pár slov . . .
Slov,ktoré znamenajú tak veľa
mnoho vec pošepkať mám
Ja viem, že už nikdy nebudeme v objatí spať,
lebo Ty iba v noci svietiš a ja musím na ceste stáť .
Môže sa to zmeniť len chcieť i Ty musíš
vtedy bude zmysel po tej ceste ísť
Na tej ceste ktorá nikam nevedie,
na tej stojím a nemôžem sa ani pohnúť a chcem aby to bolo iba snom,
nie... snom nie ale skutočnosťou
lebo tuším, že ten zlosyn Ťa v mojom mene podvedie,
preto chcem aby deň bol nocou a noc dňom.
Vernosť ,pochopenie,láska cit
pohladenie po boľavom srdci
To tá vnútorná rozorvanosť vo mne lomcuje,
a mňa to hatí, že Ťi to nemôžem povedať priamo iba takto cez verše moje.
V nich je mnoho vecí ,ktoré len vtedy pochopíš
ak dovolíš do vnútra vstúpiť môjmu šepkaniu
Tie slová ktoré Ťi cez túto báseň posielam,
nedokážu vypovedať akou silnou túžbou po Tebe umieram.
Vieš,tak veľa chcem povedať
aké je krásne milovať
Raz aj Hviezdoslav povedal, že :“poézia to božstvo samo“.
Ja si dovolím upraviť jeho slová, že tvoj majestát sa vyrovná tomuto božstvu večnému,
a preto čakám až príde ráno,
aspoň vtedy na chvíľku čarovnú, keď slnko vychádza zazriem tú hviezdu tak mne vzdialenú.
Hoci sa nikdy nestretneme, ale raz musí prísť ten pád,
a ja Ťi pošepnem v tej krásnej chvíli : „ Mám Ťa rád . . . !!! “