Basnicky.sk

Práve som dotočil ultra novú, nablýskanú reklamu na vložky a nová zákazka bola to posledné čo by som si prial. Hlavne po tom, ako som výslednú reklamu ukázal šéfovi. Nezdala sa mi taká zlá. Vystupovala v nej živá vložka.
„Všetko vsajem!" povedala a optimisticky vystrčila palec nahor. Potom žmurkla a objavil sa nápis ARIADNA - VLOŽKA, KTORÁ NIE JE KOŽKA. Ten slogan som tiež vymyslel ja. Mal som zo seba dobrý pocit. Šéf však z toho nebol tak odvarený, ako som pôvodne zamýšľal.
„Čo to má ako byť?" spýtal sa neprívetivo a pohladil sa po tukom zvrásnenom pupku. Pripomínal mi otravného hrocha zmutovaného vysokou dávkou atómového žiarenia.
„Reklama," odvetil som ticho. „Na tie vložky."
„Myslel som si, že to bola propagácia nejakého porna."
„Snáď to nebolo také zlé."
„Ten slogan si vymyslel ty?"
Hrdo som vypäl hruď, asi ako kat po sťatí chromého slimáka, a povedal:
„Áno!"
„To som si myslel."
„Tým chcete povedať, že sa vám to nepáči?"
„Áno. Presne to chcem povedať."
„Ale veď..."
Šéf ma však umlčal teatrálnym pohybom ruky. Potom si sadol za stôl a zakrúžkoval čosi na nejakom papieri.
„Ešte jedna taká humusná reklama a máš padáka."
Mlčal som ako zarezaný.
„Jasné?" sykol boss.
„Jasné," povedal som mdlo.
„Čože?"
„Teda: Áno, pane, je mi to jasné."
„Výborne. A teraz mi zmizni z očí."
Poslúchol som ho a radšej som v sebe zadusil pokušenie spýtať sa ho, koľko mi za tú reklamu zaplatí. Vrátil som sa domov a ustato dosadol na stoličku. Uvoľnil som si kravatu. Režírovať reklamy nie je žiadny tromf. Pôvodne som chcel točiť filmy. Byť niekto, ako Alfred Hitchcock alebo Quentin Tarantino. Alebo Lynch.
Veľký sen.
A napokon som skončil pri reklamách na vložky. Smutné. Ale pravdivé.
Otvoril som chladničku a vytiahol odtiaľ nejakú starú whisky. Nalial som si a opäť sa posadil. Usrkol som a nechal nahorklý pramienok nápoja stiecť hrdlom. Potom som sa malátne presunul do obývačky a zapol televízor. Okrem iného som na nejakej stanici zahliadol aj jednu z mojich starších reklám. Prestrihanú a vylepšenú. Aby nerobila hanbu. Premýšľal som, prečo ma šéf stále nevyhodil.
Obrazovka blikla a zhasla.
„Dofrasa," zamrmlala som polohlasne. „Snáď to nie je výpadok..."
Pristúpil som k obrazovke a chvíľu hľadel do tej čiernej prázdnoty. A potom ma vcucla dnu. Muselo to vyzerať, ako v tých starých kreslených seriáloch. Obrazovka sa proste otvorila, ako brána a vcucla ma dovnútra. Poobzeral som sa. Pohár s whisky som stále držal v ruke. Zdalo sa, že som sa ocitol v nejakej kancelárii. Bol tu veľký stôl s kreslom, ktoré mi bolo obrátené chrbtom. Na stene vyseli diplomi mnohých prestížnych vysokých škôl.
„Zdravím," povedal odrazu akýsi škrípavý hlas. Prekvapene som poskočil až mi pohárik s alkoholom vyletel z ruky a hlasno sa rozbil o podlahu. Nemotorne som prešľapoval na mieste. Kreslo za stolom sa pootočilo a v ňom sedel dôležito vyzerajúci kapor s klobúkom a cigarou v ruke. Prekvapivo som pozdvihol obočie.
„Vravím: Zdravím," zopakoval kapor s úškrnom.
„Dobrý deň," povedal som. Potom som ukázal na rozbitý pohár a ospravedlňujúco som sa usmial.
„Mrzí ma to..."
„To nič," mávol kapor plutvou. „Naši ľudia sa o to postarajú."
„Vaši ľudia?"
„Služobníctvo."
Mlčal som. Kapor si potiahol z cigary.
„Viete kto som?" spýtal sa a v očiach sa mu zablýskalo.
„Ani nie."
„Ani nie?"
„Totiž. Viem, že ste kapor. Ale to je tak všetko."
„Volám sa J´Hoanes Hugu´p. Hovorí vám to niečo?"
„Nie."
Kapor pomaly pokýval hlavou.
„Som reklamný mág," povedal potom.
„Čože ste?"
„Reklamný mág. Profík v reklame. Ovládam všetky reklamné spoločnosti na svete. Taká šedá eminencia reklamy," uškrnul sa.
„Tak to som skutočne nevedel," povedal som.
„Nečudujem sa vám. Nikto o mne nevie. Samozrejme okrem vlastníkov reklamných spoločností."
„Čiže aj môj šéf o vás vie?"
„Aj ten. Sme dobrí kamoši."
„No toto. Totiž viete, aj ja robím v tejto branži," poznamenal som.
„Viem o tom," usmial sa Hugu´p. „Práve preto som ťa sem zavolal."
„Prečo?"
„Chcem aby si natočil reklamu na moju spoločnosť."
„Hm."
„Založil som totiž niekoľko podnikov na výrobu tekutého ovocia," rozprával kapor, „a potreboval by som na ne natočiť dobrú reklamu."
„Nemáte vlastných režisérov?"
„Tí nestoja za nič."
„Prečo ja?"
„Vraj si dobrý."
„Môj šéf si to nemyslí."
„Tvoj šéf je kretén."
„Tiež si myslím."
„Takže... natočíš to?"
Pokrčil som plecami.
„Môžem to skúsiť."
„Skúšky ma nezaujímajú."
„Tak dobre. Natočím to."
„Výborne."
„Máte napísaný scenár?"
„Necháme to na teba."
„Skutočne?"
„Hej."
„Scenár som ešte nikdy nepísal...," povedal som s obavami.
„Nič to nie je," povedal Hugu´p. „Stačí ak uvoľníš svoje podvedomie."
„Hm. No, dobre. Takže mám úplnú slobodu?" uistil som sa.
„Áno. Scenár. Spôsob natočenia. To všetko záleží na tebe."
„A financie?"
„Aj tie nechávame na tebe."
„To som si myslel," zamrmlal som podráždene. Kapor odklepol zo svojej cigary popol a odkašľal si.
„Keď budeš hotový," povedal, „zaplatíme ti výplatu, ktorá náklady na výrobu spoľahlivo prekryje."
„To dúfam."
„Čože?"
„Ach. Nič, nič," mľaskol som. „Kedy vám mám doniesť hotovú nahrávku?"
Kapor zavrtel hlavou.
„Mne nič nenos."
„Čože?"
„Nepotrebujeme si robiť reklamu tu," ukázal plutvou dookola. „Ale vo vašom svete."
„To teda znamená..."
„Že tú reklamu odnesieš šéfovi. On ju musí nasadiť vo vašich televíziách."
„To neznie príliš dobre."
„Prečo?"
„Čo ak ma odmietne?"
„Ak áno, tak si s ním pohovorím."
„Tak dobre."
Podal som mu ruku na znak našej dohody. Jeho plutva bola mokrá a oslizlá od nejakého sajrajtu, akoby predtým prstoval morskú pannu. Kapor sa na mňa ešte raz usmial a potom ma celkom bezbolestne vrátil do mojej obývačky.

***

Na druhý deň som sa s elánom vrátil do práce.

„Čau kámo," pozdravil ma Hastings, môj dvorný kameraman.
„Čau," odzdravil som s úsmevom.
„Počul som, že ti šéf včera poriadne vymyl žalúdok."
„Nič čo by som nezvládol."
„Vraveli, že ťa chce vyhodiť," poznamenal.
„Kto to vravel?"
Pokrčil plecami.
„Všetci. Tina. Fred. Eugen. Edmund."
„Tí vedia akurát tak hovno."
„Odkedy takto rozprávaš?"
„Ako?"
„Takto!"
„A to je ako?"
„Používaš vulgarizmy."
„No a?"
„Páči sa ti to?"
„Zrejme."
„Cítiš sa, ako drsňák, čo?"
„Môžem vedieť, čo sú to za debilné otázky?"
Hastings sa odmlčal. Prešiel som si rukou po brade.
„Mám víziu," oznámil som mu.
„Och," povedal bez náznaku prekvapenia.
„Natočíme novú reklamu."
„Si si istý?"
„Áno."
„Ak to aj tentokrát poserieš, šéf sa s tebou maznať nebude."
„Tým lepšie," usmial som sa.
„Fajn," povedal Hastings. „O čo ide?"
„-," začal som, ale odmlčal som sa. Dúfal som, že Hastings strávi to, čo mu chcem povedať. „Ide o reklamu na tekuté ovocie."
„Prosím?"
„Tekuté ovocie," zopakoval som a potom som s mierne posmešným hlasom dodal: „O tom si ešte nepočul?"
Hastings sa nechcel tváriť, ako nýmand a tak nesmelo prikývol. Vždy to tak robil.
„Scenár máš?" zaujímal sa.
„Pchá!" hodil som rukou. „Scenár je pre amatérov!"
„Čože?"
„Ja budem točiť BEZ scenára! Nechám to na improvizáciu, chápeš. Nechám prúdiť podvedomie. Ako David Lynch pri tom filme, no veď vieš ktorom."
„Nie, neviem."
„Inland Empire," pleskol som sa po čele.
„Má to ale menší háčik."
„Aký?"
„Ty nie si David Lynch."
„A kto tvrdí, že hej?"
„Nikto," zavrtel hlavou. „Len ti to pre istotu oznamujem."
„Vďaka," povedal som trochu prekvapene.
„Kedy začneme natáčať?" spýtal sa Hastings a začal obhrýzať ceruzku, čo bol jeho stály rituál, keď sa malo začať natáčanie. Raz som sa ho spýtal, prečo to robí a on odvetil: „Lebo to chutí ako kura."
Viac som sa k tomu nevracal.
„Hneď!" oznámil som s temným úsmevom.

***

„Budeme natáčať... hm... tamto," povedal som a mávol smerom k rozľahlej lúke. Hastings tam zaškúlil a prikývol.
„A čo herci?" spýtal sa.
„Zbytočné plytvanie peniazmi," uzemnil som ho.
„A kto tam teda bude hrať?"
„My dvaja!"
„Čo?"
„Dobre počuješ."
„Nie som si istý, či..."
„Bude to dobré," prerušil som ho. „Obaja v zábere nebudeme. Takže keď tam budeš ty, kameru budem obsluhovať ja, ak ti ide o to."
Hastings sa na mňa zadíval zdrvujúcim pohľadom, ktorý hovoril: „Neprehnal si to včera s práškami?" ale nahlas nepovedal nič. Radostne som si pomädlil ruky.
„Fajn," povedal som a vstúpil do záberu. „Zapni to!"

***

Mali sme to hotové za necelé dve hodiny. Môj osobný rekord. A bolo to výborné. To na tom bolo najlepšie. Nikdy som si nebol tak veľmi istý úspechom, ako teraz. Hastings však nevyzeral veľmi nadšene. Tváril sa ako človek, ktorý práve vybuchol v Hirošime a teraz má z toho depresie.
„Hlavu hore, kámo," plesol som ho po chrbte. „Dokázali sme to."
„Hm," zamrmlal a viac to nekomentoval.
Poobede si ma šéf nechal zavolať do svojej kancelárie. Všetci ostatní kolegovia sa tvárili, ako na pohrebe. Obdaril som ich svojim najoptimistickejším úsmevom a pokojne vošiel do kanclu.
„Videl som vašu novú reklamu," povedal šéf. Netváril sa ani nahnevane, ani natešene.
„Áno?" spýtal som sa s nádejou. Šéf prikývol, vytiahol cigaru a zapálil si. Pripomenul mi Hugu´pa. Smiešne. Ticho sa predlžovalo. Šéf vyfúkol dym a pokynul mi nech sa posadím. Potom vzal do ruky ovládač a zapol televíziu. Bol tam môj dnešný natočený materiál.
Pozoroval som samého seba na obrazovke. Bol som navlečený do kostýmu pomaranča. Strih. Potom tam bol Hastings ako banán. Strih. Opäť ja, ako ležím na zemi a napodobňujem plávanie. Strih. Hastings robil to isté. Strih. Držal som v ruke pohár a vylial som si ho na seba. Strih. Hastings to zopakoval. Strih. Obrazovka začala epilepticky blikať. Blikanie bolo podfarbené chorálovou hudbou. Napokon obrazovka blikla naposledy a zhasla. Cez celú jej šírku sa objavil nápis KUPUJTE TEKUTE OVOCIE. Šéf stlačil tlačidlo na ovládači a televízor sa vypol. Chvíľu bolo ticho. Teraz, keď som konečne videl tú reklamu v celku sa mi páčila ešte viac. Bol som skutočný umelec. Dokonca mi napadlo, či nie je škoda využiť ten materiál ako reklamu. Mohol by som to predĺžiť a rovno nasadiť do kín.
„Odkiaľ ste prišli na nápad na tekuté ovocie?" pretrhol ticho šéf. Mykol som plecami.
„Zdalo sa mi to ako dobrý nápad."
„Nepoznám nijakú firmu, ktorá by takéto výrobky pestovala."
„Vyrábala," opravil som ho. Šéf potiahol z cigary. Jeho správanie ma začalo znervózňovať. V hlase nemal ani hnev, ani radosť. Nič. Absolútny neutrál.
„Kto vám písal scenár?" spýtal sa boss.
„No... vlastne ja sám," odvetil som.
„Ako dlho ste ho písali?"
„No... Vlastne som ho nepísal."
Boss sa na mňa zahľadel, v očiach studený, číhavý pohľad.
„Nie?" prskol.
„Nie. Vyrábal som ho počas natáčania."
„To som si myslel."
Prudko sa napriamil a usmial sa na mňa.
„Máte padáka," oznámil mi sladko. Vypúlil som oči.
„Čo??" zreval som a vyskočil zo stoličky. Šéf naďalej sedel celkom pokojne.
„Máte padáka," zopakoval.
„Ale... ale...," koktal som a bezradne ukazoval prstom na obrazovku. „Nebolo to dobré?"
„Nie, nebolo. Bolo to otrasné."
„A čo konkrétne?"
Šéf vstal.
„V.Š.E.T.K.O!" cedil. „BOLA TO TOTÁLNA MAGORSKÁ CHUJOVINA! Stačí vám to???"
„Takže vy tú reklamu odmietate?"
„TO SI KURVA PÍŠTE!"
„Ale veď povedal, že si s vami o tom pohovorí!"
„Kto?" vyštekol šéf.
„Predsa Hugu´p!"
„Nikoho takého nepoznám."
„Ale poznáte," presviedčal som ho. „Nazýva sa aj šedá eminencia reklamy."
Šéf mlčal a zvláštne na mňa hľadel.
„Je to vlastne kapor," pokračoval som.
Šéf mlčal. Odrazu mi pripomenul konvicu, odstavenú od plynu. Presne tak totiž mlčal.
„On ma najal na túto robotu!"
„Vy potrebujete špeciálnu pomoc," podotkol šéf ticho, a potom mi z plného hrdla zreval do tváre: „A teraz sa kurva pakuj, ty plantážnik!"
A pre zvýraznenie efektu po mne hodil popolník. So zakrvaveným ksichtom som vyšiel z kancelárie.
„Dofrasa, ten ti dal," poznamenal Hastings. „Mal by si si na to dať ľad."
„Hej," začul som mrmlať ostatných. „Hej, hej. Hej, hej."
Bez slova som sa obrátil a vrátil sa domov. Moje umelecké srdce sa otriasalo pod detonačnými účinkami ťažkej melancholickej atómovky. A ja som tak dúfal, že by to mohlo vyjsť. Vošiel som do obývačky a čupol si pre vypnutý televízor. Okamžite ma vcucol.
„Čo to malo znamenať?" vychrlil som okamžite na Hugu´pa. Hnev mi takmer vytekal z uší, taký som bol nasrdený. Kapor si potiahol z cigary a cvakol bezzubými čeľusťami.
„Čo ako?" spýtal sa konverzačným tónom.
„Mali ste sa za mňa postaviť!"
„Natočil si to?"
„Áno! Natočil! Chcete to vidieť?"
„Nie. Už som to videl."
„A kde?"
„Stiahol som si to z rapidshare," povedal pokojne.
„Áno?" prekvapil som sa. „A čo na to hovoríte?"
Kapor mykol plecami.
„Hm. Dobré. To hej."
„Chcete tým povedať, že sa vám to nepáči?"
„Nie. Chcem tým povedať, že to je sračka."
„Čo?"
„Neber si to osobne, ale... Nebol si náhodou počas natáčania pod vplyvom nejakej drogy?"
„Nie!" zreval som pobúrene.
„Určite? Ani len éter, alebo toluén?"
„Len som nechal voľný priechod podvedomiu. Tak ako ste mi radili!"
„No, myslím, že to bola chyba," vyhlásil kapor hlasom niekoho, kto vypestoval špeciálnu odrodu mäsožravých rastlín, ktoré zožrali polovicu mesta.
„Tak to vám teda pekne ďakujem," odsekol som. „Kvôli vám som prišiel o prácu!"
„Áno?"
„Áno!"
„No, myslím, že v tom by som ti pomôcť mohol."
Zháčil som sa.
„Skutočne?" pípol som.
„Áno," usmial sa kapor. „Môžeš mi tu na sekretariáte variť kávu."
Toto bolo vážne pod úroveň. Radšej by som umýval hajzle obsraté od rádioaktívnych exkrementov, ale TOTO nie!
„Vyser si oko, zmrd!" zakričal som.
„Takže neberieš?"
„Samozrejme, že neberiem."
„Hm."
„Čo?"
„Musím ťa požiadať, aby si vypadol."
„Tak moment! Nie tak rýchlo, kámo... ešte sme..."
Dokončiť som nestihol, pretože som sa opäť, ako mávnutím starej woodoo palice, ocitol späť v obývačke.
„Pche," pomyslel som si a otvoril si fľašu whisky. „Čo vy viete? Nerozumiete umeniu! Bréton by bol pyšný!"
Poriadne som si logol. Vtedy mi do izby zasvietilo jasné svetlo a predo mnou sa zjavil asi metrový týpek s veľkou hlavou a tmavými očami. Pán sivý. Mimozemšťan. Logol som si. Mňa už nedokázalo prekvapiť nič.
„Áno?" spýtal som sa nasrane, keďže ufón sa stále nemal k reči.
„Potrebujeme aby ste natočil reklamu na našu smrtiacu inváziu na Zem," oznámil mi hlasom praskajúceho dreva.
„Prečo ja?"
„Pretože ste najlepší."
„Mnohí si to nemyslia."
„Sú to kreténi."
„Máte scenár?"
„Nie. Necháme to na vás. Uvoľnite svoje podvedomie."
Trikrát som si zhlboka prihol a usmial sa.
„Tak fajn," povedal som a potriasli sme si rukami.