Basnicky.sk

Bolo ráno a ja som mal otrasnú náladu. Nanajvýš otrasnú.
Bezcieľne som sa potuloval po byte a prežúval včerajší chlieb. Už dlho som nemal žiadnu zákazku a dochádzali mi peniaze. Práve som vyberal z chladničky zmrazené tulenie plátky, keď zazvonil telefón.
„Prosím?" ozval som sa.
„Čítala som váš oznam," povedal ženský hlas.
„Aký oznam?"
„Ten, čo je vyvesený na autobusovej stanici."
„Nespomínam si..."
„Ste predsa nájomný samovrah, či nie?"
„Aha," vydýchol som si, „ten oznam."
„Tak ste to vy, či nie?"
„Som to ja."
„Výborne! Chcem si vás najať."
„Skutočne?"
„Áno. Mohli by sme sa stretnúť?"
„No, prečo nie? Kde?"
„V kaviarni Herbicíd. O pol hodinu."
„Čo? V tom pajzli?"
„Tak prídete?"
„Jasné. O pol hodinu som tam."
Zložil som slúchadlo a obliekol si kabát. Tešil som sa. Kšefty sa dali do pohybu...
***
Vošiel som do kaviarne. Takmer nikto tu nesedel. Rozhliadal som sa a napokon na mňa kývla jedna mladá žena.
„Dobrý deň," pozdravil som, lebo som bol slušne vychovaný.
„Dobrý."
„Môžem si prisadnúť?"
„Uhm..."
Tak som si sadol a trochu ju pozoroval.
„Takže, pani," začal som.
„Weirová."
„Pani Weirová...," povedal som, ale nenapadlo ma nič múdre, čím by som túto vetu zakončil a tak som len dodal, „Som tu."
„Áno, ja viem. Vidím vás."
Mlčal som.
„Počujte," povedala odrazu a naklonila sa ku mne, „chcem si vás najať!"
„Viem, informovala ste ma o tom do telefónu. O čo ide?"
„Môj priateľ... On... no proste... on je nihilista a...
„Nihilista?" skočil som jej do reči, „To je niečo, ako nacista?"
„Nie."
„No, veď ja sa len pýtam."
„Nuž teda," pokračovala Weirová, „je nihilista a neuznáva nič a nikoho. Ani smrť. Chcem mu dokázať, že smrť naozaj existuje."
„A chcete mu to dokázať na mne, však?"
„Presne tak!"
„A prečo mu to neukážete napríklad na škrečkovi?"
„Čože? Nebudem predsa zabíjať bezbranné zvieratá! Na to nemám žalúdok."
„No... to asi nikto."
Odmlčal som sa a poškrabal sa vo vlasoch.
„Tak dobre," povedal som napokon, „kde a kedy?"
„Najlepšie by to bolo urobiť dnes... mohli by sme sa stretnúť o desiatej večer v lese pár kilometrov odtiaľto. Nikto nás nebude rušiť."
„Dobre, to mi vyhovuje. Ale platí sa vopred, to je vám snáď jasné."
„Isteže," povedala a otvorila kabelku. Naklonil som sa cez stôl, aby som lepšie videl. Bol v nej poriadny balík. Presne ako som očakával.
„Akonáhle mi tie prachy predáte, už sa to nedá zrušiť... Vážne to chcete urobiť?"
„Samozrejme, že áno," odvrkla. Podali sme si ruky a Weirová mi predala peniaze. Bol som z toho trochu rozrušený. Takú kopu peňazí som už dávno nevlastnil. Nemal som však v úmysle minúť ich naraz. Bol som šetrný. Už od prírody. Vďaka tomu som ešte neskapal od hladu.
„Takže dnes o desiatej," zahlásil som. Weirová prikývla.
Vyšiel som na ulicu, podišiel ku trafike a kúpil si noviny. Vždy si ich nechávam odkladať na deň dopredu. A teraz tomu nebolo inak.
***
„Tak som teda tu!" zahlásil som radostne. Weirová si ma premerala skúmavým pohľadom.
„Kde je ten váš priateľ?" spýtal som sa. Weirová hodila hlavou k neoholenému chlapovi v tmavom kabáte, ktorý sa znudene obzeral okolo. Podišiel som k nemu.
„Dobrý deň, volám sa..."
„Nezaujíma ma, ako sa voláte!" odsekol.
„Vaša priateľka ma informovala, že... ehm... ste nihilista."
„No a?"
„A že neuznávate smrť."
„To je pravda. A pochybujem, že ma niekto ako vy presvedčí o opaku."
„Skúsim to. Som totiž nájomný samovrah."
„Vynáša to?"
„No... cekom áno, ale popravde... vy ste moji prví klienti, takže..."
„Čože?" skríkla Weirová, „Ako si to predstavujete? Myslela som si, že ste to už robili."
„Ech... no, to akosi neprichádza do úvahy."
„Pane bože," zastonal chlap, „koho si to najala? Je predsa jasné, že je to obyčajný amatér."
„Len pokoj. Ja to zvládnem," uisťoval som ich, „všetko dobre dopadne."
„Pre vaše dobro, dúfam, že máte pravdu! Inak..."
„Inak čo?" zaujímal som sa.
„Inak uvidíte."
„Aha. No, teraz ste mi naozaj nahnali strach."
„Tak začneme už?" skríkol nervózne chlap.
„Začneme, začneme, akoby nie," povedal som a vytiahol pištoľ s tlmičom.
„Načo ten tlmič?" zaujímala sa Weirová.
„No, predsa, aby nebolo počuť výstrely."
„Ach tak!"
Odišiel som od nich trochu bokom, aby na mňa lepšie videli. Priložil som si zbraň ku spánku.
„Môžem?" spýtal som sa ešte pre istotu.
„Áno!" zavolali obaja dvojhlasne.
„Teraz sa pozeraj!" povedala Weirová svojmu priateľovi. Ten len čosi nezrozumiteľne zamrmlal.
Vtedy som zbraň namieril na Weirovú a trikrát vystrelil. Tlmič znížil silu výstrelu na obyčajný šepot...
Weirová sa zviezla k zemi.
„Bože!" zakvílil jej priateľ, „Tak smrť naozaj existuje!"
To bola posledná veta, ktorú kedy vyslovil. O niekoľko sekúnd nasledoval svoju kamošku. Zasunul som vyprázdnenú zbraň za opasok a zadíval sa na dve nehybné telá.
Potom som sa nenáhlivo vrátil do mesta, aby som si dostatočne mohol užiť zaslúženú výplatu.