Basnicky.sk

Hrobár Joachim sa už chystal ísť spať, keď začul slabé klopkanie na okno svojej kutice. Zháčil sa. Nestávalo sa často, že ho prišiel niekto navštíviť, a ak áno, tak rozhodne neklopal na okno. Joachim zasmrkal a otvoril okno dokorán. Zbadal tam mladé dievča, celé skrehnuté od zimy.

„Eh," povedal Joachim. Nebolo to veľmi zmysluplné, ale v momentálnej situácii to bolo jediné, na čo sa zmohol.
„Dobrý večer," pozdravila ona a usmiala sa.
„Dobrý," zamrmlal Joachim. „Čo pre teba môžem urobiť?"
„Som na úteku," informovala ho.
„Aha," kývol Joachim hlavou, vytiahol z vrecka ploskačku a pre posilnenie činnosti mozgu si dvakrát logol. „A čo ja s tým mám?"
„Chcela som sa len spýtať, či by som tu nemohla zostať na noc. Cestujem už tri dni a som unavená."
„Mohla si zaklopať aj na dvere," prehodil hrobár.
„Ja viem."
„Tak prečo si to neurobila?"
„Tak to už neviem."

Starec si vzdychol a pokrútil hlavou.

„Tak dobre," povedal. „Tú jednu noc snáď zostať môžeš."
„Ďakujem vám!" vypískla a vliezla cez okno dnu.
„Ja som Joachim," povedal hrobár.
„A ja som Snehulienka," predstavila sa.
„Čo prosím?" vykoktal hrobár.
„Snehulienka."
„Tá z tej rozprávky?"
„Áno."
„Presne tá istá osoba?"
„Tak, tak."
„No to určite," vyprskol hrobár.
„Je to tak," trvala si na svojom.
„Dokáž to!"
„Mám predsa pleť bielu, ako sneh, pery červené, ako krv a vlasy čierne, sťa havran!"
„To nič nedokazuje," povedal hrobár rýchlo. Snehulienka pokrútila hlavou.
„Ja vám nemusím nič dokazovať, velebný pane!" povedala nadurdene.
„Hm... No, dobre...," zamrmlal Joachim. „Ale aj tak by si sa nemusela so mnou zahrávať! Starého človeka balamutíš!"

Snehulienka neodpovedala. Miesto toho zo seba zhodila kabát a usadila sa na posteľ. Joachim si ju premeral. Naozaj vyzerala, ako oridžinl Snehulienka. Teda, ak pominieme to tričko s Marilynom Mansonom a pentagramovým tetovaním na paži.

„Prečo si vlastne na úteku?" spýtal sa.
„Idú po mne."
„Kto?"
„Dvaja hrdlorezi."
„No toto!" hvízdol hrobár.
„Sú to rusi," informovala ho. „A ešte k tomu komunisti."
„Tak to je zlé," povedal znalecky. „Prečo ťa prenasledujú?"
„Poštval ich na mňa môj manžel."
„Tvoj manžel?" začudoval sa starec.
„Áno," prikývla. „Princ Jaroslav."
„To sú mi veci! A prečo ich na teba poslal? Čo si mu zahla s nejakým trpaslíkom?"
„Nie," pokrútila hlavou. „Cajkla som s jeho prachmi do cudziny."
„Čo znamená slovo cajkla?" spýtal sa zmätene Joachim.
„Zdrhla," opravila sa.
„Aha," kývol hlavou hrobár. „Tak to sa mu ani nečudujem."
„Čo prosím?" zaprskala. Joachim sklonil hlavu.
„Ale nič," pripustil s mierne trápnym zakašľaním. „A myslíš, že tu ťa nenájdu?" nadhodil.
„Nie," povedala s úsmevom. „Je to strašná diera."

Joachim nemal veľa času začudovať sa nad tou poznámkou, pretože práve vtedy sa rozleteli dvere a dnu vošli dvaja otrhaní chlapi so žabykláčmi v rukách. Obaja mali na sebe bojové šortky vykladané striebrom. Keď im zrak padol na Snehulienku, odporne sa zaksichtili. Na hrudi sa im skvel vytetovaný Lenin.

„To sú oni?" spýtal sa Joachim. Snehulienka prikývla.
„Tak sme ťa konečne dostali, kvetinka!" prehovoril prvý z nich, menovite Yzaiash Jublavý.
„Presne tak!" prisvedčil jeho kumpán, Jožko Valcokrt.
„Nechajte ma!" zvrieskla Snehulienka a schúlila sa do klbka.
„Prepáčte," zamiešal sa hrobár. „Ale myslím, že došlo k nejakému nedorozumeniu."

Hrdlorezi si ho s údivom premerali.

„Čo tým myslíš, súdruh?" spýtal sa Jublavý.
„Ste na cudzom pozemku. To znamená, že nemáte právo na žiadnu... vec, lebo je v mojom vlastníctve."
„Čudná veta," pokýval hlavou Valcokrt a vytiahol mobil. „Ale nám ide iba o tú štetku. A to žiadna vec nie je! A tvoja už vôbec nie!"
Vytočil číslo.
„Áno, šéfko," povedal. „Áno, máme ju! Iste, iste, žiadne hrátky... jasné, je vaša. Chápem. Dobre. Dovi."
„Komu ste volali?" spýtal sa Joachim.
„Čo ťa do toho, starý?" vyštekol Jublavý a bojovne zovrel rukoväť noža.
„Dajte jej pokoj," nedal sa hrobár. „Keď s vami nechce ísť, tak ju láskavo nechajte!"
„S nami nechce ísť nikto," informoval ho Valcokrt. Joachimovi sa zazdalo, že v jeho slovách sa mihol náznak smútku.
„A prečo po nej vlastne idete?"
„Cajkla s penziazmi do cudziny!"
„Počul som," prehodil hrobár kyslo.
„Dosť dlho sme sa ti snažili dostať na kobylku, dievčička," precedil Jublavý. „Ale neboj sa, tvoj manžel tu bude čo nevidieť!"
„Môj manžel?" povedala prekvapene.

Jublavý sa obrátil k hrobárovi.

„Má amnéziu, či čo?" spýtal sa.
„O ničom neviem," preglgol Joachim. „Ale myslím, že by ste jej mali dať pokoj!"
„Na hrobára príliš veľa myslíš!" zavrčal Jublavý a bojovne sa rozkročil.
„Som ochotný brániť ju!" povedal starec a vystrčil bradu. Obaja zabijaci sa zborovo rozrehotali. Valcokrt potom tak Joachimovi tresol po papuli, až odletel na tri metre.

„Tak čo, starý?" povedal. „Ešte sa chceš hrať na hrdinu?"
Joachim prehltol vyrazený zub.
„Nie."

Vtedy sa vonku zablýskali akési svetlá. Prebleskovali fialové odtiene, ale aj prvky červenej a ružovej, no proste vyzeralo to, akoby sa vonku ženili všetci čerti aj anjeli dokopy.

„Čo to má byť?" spýtal sa hrobár.
„Princ Jaroslav je tu!" povedal Valcokrt temne. A naozaj, v tej chvíli sa otvorili dvere a dnu vpochodoval ráznym krokom chlapík, označený za princa. Po boku mal zavesený meč a na hlave korunu z polystyrénu. Mal ksicht typického metrosexuála.

„Kde je?" spýtal sa a oči sa mu šialene zablýskali. Valcokrt ukázal na posteľ. Princ k nej pristúpil.
„Nechaj ma!" zvolala Snehulienka.
„Obávam sa, že nemôžem."
„Prečo?"
„Si mi dlžná prachy."
„A čo so mnou teraz urobíš?"
„Čo by som robil? Predám ťa riadnemu súdu."
„Je mi to jasné!" zavrčala. „Konečne sa budeš môcť vrátiť k tej kurve Jozefíne, však?!"
„Komu?" hral sa princ na idiota.
„Nehraj sa na idiota!" doporučila mu Snehulienka. „Dobre viem, že si mi s ňou zahýbal."
„Nevera je vskutku ohavný zločin," zamiešal sa Joachim. Princ ho prebodol pohľadom.
„Čo sa do toho staráš, dedo?" spýtal sa. „Kto vlastne si?"
„Joachim, miestny hrobár."

Princ Jaroslav sa vrátil pohľadom k manželke a rozhodol sa využiť situáciu.

„Čo s ním máš?" zareval.
„Ale prosím ťa!" pokrútila hlavou.
„Spali ste spolu?" dorážal ďalej princ.
„Ponúkol mi pomoc," odvrkla Snehulienka.
„Tak pomoc?" princ si oblizol peru. „Dobre viem, akú pomoc ti chcel poskytnúť!"
„Akú?"
„Chcel ťa znásilniť!"
„No to určite! Veď je to len obyčajný starec."
„Ale ešte pomerne vitálny," povedal princ. „Sto rokov ešte nemá."
„To nie," odkašľal si Joachim. „Ale trochu viac..."

Princ sa naňho zadíval.
„Čo my k tomu povieš, strýco?" zasyčal.
„Že to nie je tak, ako to vyzerá!" bránil sa hrobár.
„Nie?" zúžili sa zlovestne princove oči. „A ako to teda je?"
„Nič s ňou nemám! Ani som na nič... podobné nepomyslel!"
„Tým chceš tvrdiť, že nie je príťažlivá?"
„No... To zrovna nie."
„Tak potom?"
„No..."
„Chcel by si ju pomrdať, starý?"
„Ehm... Príliš sa rozčuľujete," povedal Joachim a cítil, ako mu na čele vystúpil pot. Princ tasil meč.
„Ja že sa rozčuľujem?" zakričal. „Tak dobre, ty sračka! Vyzývam ťa na súboj! Nech vyhrá ten lepší!"
„To je hlúpe nedorozumenie!" pokrútil hlavou hrobár.
„Tvrdíš, že som sa splietol?"
„Áno!"
„A tvrdíš, že to nedorozumenie bolo hlúpe?"
„Presne."
„Tým teda tvrdíš, že je JA som hlupák?"
„Ech..."
„Tak?"
„Nie tak celkom."
„Pane," ozval sa vtedy Jublavý. „Myslím, že by sme mali ísť."
„Nie je vhodné sa tu príliš zdržiavať," dodal Valcokrt. „A okrem toho, keď toho starého zabijete, začne sa vyšetrovanie. Tých problémov sa môžete ušetriť."

Princ pokýval hlavou, čosi zamrmlal a zastrčil meč za opasok. Potom schmatol Snehulienku a vypochodoval z kutice. Hrdlorezi poslušne odskackali za ním. Joachimovi bolo blbé, že tu zostal sám a tak sa vybral za nimi. Vonku sa mu naskytol strašný pohľad. Nad jeho skromným príbytkom sa vznášal obrovský lietajúci tanier. Mal tvar tortového podnosu, len trochu väčšieho, prirodzene. Prebleskovali z neho rôzne druhy farieb a zvnútra znel hlasný heavy-metal.

„To je vaše?" vykoktal hrobár prekvapene.
„Hej," zasyčal princ.
„Takže vy ste mimozemšťania?"
„Čo myslíš, ty chren?," kývol hlavou princ. „Videl si snáď už nejakého pozemšťana, ktorý by nosil takéto trápne oblečenie?"

Joachim musel uznať, že nikoho takého ešte nevidel. A to sa za svoj život stretol už s kadejakými šialencami. Z lietajúceho taniera sa vysunul mostík. Hrobár užasnuto pozoroval, ako po ňom štyri postavy vystupujú do lode. Práve vtedy sa však, ako víchor prihnal strážmajster Berwicki.

„Občan Joachim!" zareval. „Čo to tu zase stvárate?! A čo sú TOTO za ľudia?"
„Strážmajster Berwicki," vzdychol si Joachim unavene. „Čo tu robíte?"
„Videl som nejaké zvláštne svetlá!"
„To ten lietajúci tanier..."
„A čo tí ľudia?" zrak mu padol na Snehulienku a spol.
„To nie sú ľudia," opravil ho hrobár.
„Ako to?"
„Už ste niekedy videli ľudí nastupovať do lietajúceho taniera?"
„Ale to potom znamená, že sú to... Ach bože!"
„Úplne správne!"
„A vy ich necháte len tak odísť?"
„A čo mám robiť?"
„Sú to predsa kriminálnici!" rozčúlil sa Berwicki. „Zavrel by som ich za rušenie nočného pokoja, až by zozelenali!"
„Nemohol som sa proti nim postaviť," povedal Joachim a pozoroval, ako sa mostík zasúva späť. „Mali veľmi účinné mimozemské zbrane."
„Aké?" zaklipkal policajt očami.
„No... napríklad meče a žabykláče."

Berwicki sa chytil za hlavu. Joachim zdvihol zrak a pozoroval, ako lietajúci tanier pomaly mizne v tme. Vzdychol si. Už mu aj tá Snehulienka začala chýbať. Bola mu ako dcérou, ktorú nikdy nemal... Zo snenia ho prudko vytrhol Berwicki, ktorý mu nasadil putá.

„Čo to robíte?" spýtal sa prekvapene Joachim.
„Odvediem vás na stanicu," zachechtal sa Berwicki.
„Za čo ma chcete zavrieť?" podivil sa hrobár.
„Za napomáhanie mimozemským občanom!"
„Ja som im predsa nepomáhal!"
„Ale no tak," zasmial sa strážmajster. „Veď som to videl na vlastné oči!"
„A keby som im aj pomáhal," odsekol Joachim. „Pokiaľ viem, v zákone sa nepíše nič také, čo by to zakazovalo."
„To máte pravdu," pripustil Berwicki a potom temne dodal:
„Ale taktiež sa tam nepíše nič, čo by to povoľovalo."

A obe postavy sa pohli v ústrety svojím osudom.