Basnicky.sk

"Tráviť deti je kruté... Ale niečo s nimi predsa treba robiť!"
- Daniil Charms

***

Slnko sa lenivo skláňalo za obzor, ale my sme stále pracovali na žihľavovom poli. Bola jeseň. Čas žatvy. Otec bol na svoju žihľavu obzvlášť pyšný. Staral sa o ňu s láskou a často jej predčítal zo svojej knihy o buddhizme. Zrejme preto vyrástla do takej výšky a sily. Vedel som, že matka s jeho až príliš pedantnou starostlivosťou o žihľavu jasne nesúhlasí, nikdy však nepovedala ani pol slova. Asi si na to zvykla.

Hergert si utrel čelo a prudkým švihom kosy uťal niekoľko lánov. Mojou úlohou bolo pokosenú žihľavu vkladať do vriec a zasypať ju hrsťou kuchynskej soli. Tento trik ma naučil ešte môj pradedo. Tak sa žihľava zakonzervuje na poriadne dlho, vravieval. Tiež tvrdil, že s pomocou obyčajnej soli je viac-menej možné zakonzervovať čokoľvek. Spýtal som sa ho, či sa pomocou tej soli dá zakonzervovať aj morská soľ. Zadíval sa na mňa čadičovými očami a povedal: „Dá sa to."

„Hej, Luter!" otcov dunivý hlas ma vrátil do reality. „Prestaň láskavo snívať a chop sa tej kosy! Spať môžeš doma!"

S ťažkým povzdychom som ho poslúchol. Mimovoľne som zaletel pohľadom k nedaľekému lesu, ktorý obklopoval našu chatu zo všetkých strán. Nemal som ho rád. A nemal som rád ani túto chatu. Oveľa lepšie som sa cítil doma vo svojom pelechu s mojimi lemurmi. Ale čo už, pomyslel som si, sú to prázdniny a tie treba prežiť.

Rozohnal som sa a chystal sa poslať ďalšiu várku žihľavy do večných lovíšť, keď som kútikom oka zachytil nejaký pohyb. Obrátil som hlavu tým smerom. Smerom z lesa sa k nám tackala nejaká nezreteľná postavička. Chvíľu som tam bez slova hľadel. Potom som strelil pohľadom po matke a všimol som si, že nie som jediný, koho pohyb neznámej postavy zaujal.

„Čo to je?" spýtal som sa a pre istotu ukázal prstom daným smerom. Otec nahnevane šmaril kosu na zem.
„Čo by to asi bolo?" vyhŕkol. „Jeleň, alebo podobný sajrajt."
„Nemyslím si, že je to jeleň," povedal Hergert.
„Možno to je žaba," oboznámila nás matka so svojou teóriou. Prevrátil som oči v stĺp, ale pre istotu som to nekomentoval.
„Myslím," povedal Hergert a fľochol si do žihľavy, „že bude najlepšie, keď počkáme, kým sa nedošuchtá až k nám. Aj tak by sa nám zišla prestávka," dodal opatrne.

Otec mávol rukou a čosi zamrmlal. Utrel som si spotené čelo a tiež sa posadil. Čakali sme. Postava v diaľke bola neuveriteľne pomalá. Vliekla sa ako zbitý pes a občas sa zdalo, že zastavila. Trvalo dobrú poldruha hodinu, kým sme ako tak dokázali rozoznať jej rysy.

„Zdá sa, že je to nejaký krpec," povedal otec. Mal pravdu. Vo chvíli keď sme postavu zočili jasne v celej svojej kráse, bolo jasne vidieť, že tento týpek veľa výšky nepobral. Bolo to vlastne ešte dieťa. Chlapec. Aspoň to tak vyzeralo. Mal strašne chudé a malé telo, čo bolo v prudkom kontraste s enormnou hlavou, ktorá mu trónila na krku a ktorá bola veľká asi ako osem zmutovaných melónov. Pozoroval nás malými uhlíkovými očami, pripomínajúce oči nejakého hlodavca. Na prvý pohľad bolo jasné, že s týmto chlapíkom si šachy nezahráme. Niežeby som mal v pláne hrať ich.

„Ehm...," odkašľal som si, keďže nikto z mojej rodiny sa neodhodlal k slovu. Chlapec sa na mňa zadíval. Vystrel som ruku nad hlavu. „Zdravím!" zvolal som. „Sme tu v mieri!"
„Čo to stváraš?" sykol Hergert.
„Vždy som to chcel povedať," usmial som sa.
„Vrrrr...," zavrčal chlapec.
„Len pokoj, chlapče," chlácholil som ho. Groteskné stvorenie padlo na všetky štyri a začalo radostne pobehovať dokola.

„Celkom, ako pes," okomentovala to matka.

Hergert sa naňho uprene díval a napokon povytiahol kútiky do víťazoslávneho úsmevu.

„Čo keby sme si ho nechali?" spýtal sa. Zdalo sa, že otec sa až teraz prebral z letargie.
„Ty si sa snáď zbláznil!" zakrákal.
„Prečo?"
„Veď ani nevieme, kto to je... Alebo čo," dodal a vrhol zúfalý pohľad na behajúceho chlapca. „A ani odkiaľ..."
„Je z lesa," povedal som.
„Ale čo?" zasyčal otec. „A ty to odkiaľ vieš? Žeby si s ním chodil po večeroch na pivko?"

Pokrútil som hlavou.

„Prišiel z lesa tak odtiaľ aj je," povedal som. „A okrem toho," vrhol som na otca najdiabolskejší pohľad, na aký som sa zmohol, „vieš, že nepijem!"
„Vyzerá čudne," povedala matka starostlivo.
„Presne tak! Vaša matka má výnimočne pravdu!" vyhlásil otec.
„Ale otec," povedal Hergert mierne, „myslím, že by sme o tom mali pouvažovať. Už tak dlho sme chceli domáce zviera..."
„Ale toto nie je zviera," povedal otec.
„Ale správa sa tak," povedal som. Otec ma prebodol pohľadom.
„Ty mlč!" precedil. „Akoby nestačilo, že sa musíme otravovať s tými tvojími lemurmi!"
„Starám sa o nich," povedal som dotknuto.
„A ja sa budem starať tiež," dodal Hergert.
„O koho?" spýtal sa otec zmätene. Očividne mu nebolo jasné, či sa hovorí o lemuroch, alebo o tom chlapcovi.
„O neho," povedal Hergert a ukázal na chlapca, ktorý sa už medzi tým upokojil a so záujmom nás pozoroval. Otec sa tváril, akoby sme ho žiadali, aby nám kúpil ruský traktor aj s muníciou. Čo okrem iného znamená, že zveličoval. Ako vždy.
„Ale vieš, tatko," povedala celkom nečakane matka, „myslím, že by nebolo také zlé mať doma ešte jednu pomocnú ruku! Moje kosti už nie sú to čo bývali..."
„Hm... To asi nie...," povedal otec otrávene.
„A okrem toho, Hergert by sa o neho vzorne staral, nie je tak, synček?"

Brat horlivo prikývol. Otec sa ešte dlho ošíval, ale napokon sa podvolil.

„Tak dobre!" zavrčal. „Ale ak budú nejaké problémy, tak z toho caparta urobím večeru!"

Hergert zbledol. Matka sa naňho láskyplne usmiala.

„Nesmieš ho brať vážne," povedala. „On len tak straší."
„Ale nikdy nie do vetra," povedal otec a zachechtal sa. Pre dnešok žatva skončila. Lenivo sme sa vliekli domov. Aj s naším novým prírastkom v rodine...

***

„Ako ho budeš volať?" nadhodil som.
„Rolfi," odpovedal Hergert pohotovo. „Viem, že to možno neznie veľmi originálne..."
„Ale kdeže," usmiala sa matka, „je to krásne meno."
„Asi ako moja riť," uchechtol sa otec. Matka naňho nahnevane sykla, ale na väčší protiútok sa nezmohla. Otec ospravedlňujúco pokrčil plecami a otvoril si ďalšiu plechovku piva.

„Mami?" ozval som sa. „Môžem sa ísť zahrať so svojimi lemurmi?"
„Isteže, synku."

Zvrtol som sa a vyrazil do svojej izby. Nevstúpil som však do nej hneď. A to hlavne z toho dôvodu, že mi v tom bránil unikátny bezpečnostný systém, ktorý som sám vyrobil. To, čo som vo svojej izbe prechovával nebolo pre cudzie oči. Priložil som dlaň na dvere.

„Otvoriť!" prikázal som.
„Kontrolná otázka," zaškriekal mechanický hlas. „Akej farby by mal byť váš obľúbený narcis?"
„Žltý," odpovedal som pohotovo. Potom som už len sledoval, ako sa dvere pomaly otvárajú. Vošiel som dnu a ihneď sa hodil na posteľ. Záujem o lemury ma prešiel nečakane rýchlo. Bol som unavený. Je to zvláštne, ako obyčajná žatva dokáže človeka zmoriť. Ale už sme boli doma a to bolo hlavné. Privrel som viečka a po pár minútach som sa odobral do ríše mimoriadne zaujímavých a oplzlých snov...

Prebudenie nebolo práve príjemné. Hlavne preto, lebo niekto prefíkane využil moju vyčerpanosť a poriadne ma zviazal. To však nebolo to najhoršie. Zistil som, že ten dotyčný kripel si dal aj tú námahu, aby ma pracne napchal do pračky značky Calex. V prvej chvíli som úplne spanikáril.

„Čo to má znamenať?" zakričal som. Nikto mi neodpovedal. Zhltol som nadávku a snažil sa nájsť si aspoň pohodlnejšiu polohu, keď už nič iné. Podarilo sa mi naštelovať tak, aby som cez presklené dvierka videl priamo do kúpeľne. Odrazu sa predo mnou zjavila obrovská hlava s malými očkami.
Tlmene som vykríkol. Rolf ma pozoroval a mne sa ten jeho pohľad ani trochu nepáčil.

„To ty si ma sem zavrel?" spýtal som sa prísne.
„Áno," odvetil úplne jasným hlasom, presýteným mimoriadnou inteligenciou. „Ja som to bol."
„Ako si sa dostal do mojej izby?" vrieskal som.
„Tá kontrolná otázka nebola príliš sofistikovaná," uškrnul sa. Do hlavy sa mi nahrnula krv a zaškrípal som zubami.

„Kto dočerta si?" vyštekol som, pretože mi nič lepšie nenapadlo.
„Som z lesa."
„Fajn. A povieš mi niečo, čo neviem?"
„Iste," oblizol sa. „Teraz túto mašinku zapnem."
„Hm. Dobre."
„A tým pádom zomrieš."

Povedal som si, že slovo „dobre" tentoraz vynechám a tak som len precedil:

„Hm."

Rolfi sa usmial.

„Bude sa ti to páčiť," povedal.
„Nuž vieš... O tom dosť pochybujem."
„Ver mi. V týchto veciach sa vyznám. Už som pár ľudí mučil," nostalgicky sa usmial.
„Ale prečo?" vyhŕkol som. „Prečo to všetko, Rolfi?"
„Nehovor mi tak!" zasyčal.
„Tak dobre... Prečo? Prečo to všetko?"
„Baví ma to," zaiskrilo mu v očiach. To bola tá najhoršia možná odpoveď, akú som mohol dostať. Chlapec sa načiahol za tlačidlom a venoval mi ešte jeden pohľad. Potom pračku zapol.

„Príjemnú zábavu," povedal a zmizol za dverami. No super, pomyslel som si, keď som sa tam začal prevaľovať medzi všetkými tými obsratými spodkami. Pomyslel som si, že ak je mojím osudom umrieť v práčke, tak sa tomu nebudem brániť. Po ďalšej minúte som však došiel k záveru, že je to príliš bolestivá a hlavne nedôstojná smrť a tak som sa osudu vzoprel. Skrčil som sa do klbka a prudko vystrelil nohami napred. Chatrné dvierka pračky sa ihneď rozleteli a ja som mimoriadne tvrdo dopadol na vykachličkovanú podlahu.

„Tak to by sme mali," povedal som si a vypľul niekoľko zubov. Potom som sa sťažka postavil a vrávoravo zamieril k zvyšku rodiny...

***


Našiel som ich všetkých pekne pokope. Sedeli v obývačke a vychutnávali si svoju poobednajšiu siestu. Bol tam aj ten skurvenec Rolfi. Došlo mi, že to pre nich musí byť zvláštny pohľad... To, ako som tam stál celý mokrý, navyše zbavený niekoľkých zubov. To samo o sebe neveštilo nič dobré.

„Čo sa ti stalo?" spýtala sa súcitne matka.
„Zase si masturboval, čo?" rozrehotal sa otec.
„Nie," pokrútil som vážne hlavou. „Snažil som sa dostať z pračky."
„Čo si robil v pračke?" spýtal sa Hergert.
„Snažil som sa odtiaľ dostať," povedal som pokojne.
„Okej, okej...," hodil brat rukou.
„Snažil som sa z nej dostať preto...," pokračoval som zvýšeným hlasom, keďže mi nikto nevenoval pozornosť, „lebo ma do nej napchal tento malý smrad!" vystrel som k nemu ruku. „A dovolím si tvrdiť, že jeho zámery neboli dvakrát čisté..."
„Čo to preboha táraš?" skríkol Hergert a pohladkal Rolfiho po hlave. Ten sa pri tom tváril, akoby momentálne dosiahol osemnásť orgazmov za sebou.
„Len pravdu!" vyhlásil som a hrdo vydul hruď.

Otec sa ku mne obrátil a mierne sa predklonil. Zopäl ruky a súcitne si ma premeral pohľadom, ktorý hovoril: „Chudák, debil."

„Vieš, synak," začal zoširoka, „chápem, že asi svojmu bratovi závidíš..."

Zalapal som po dychu.

„Ale nemáš k tomu absolútne žiadny dôvod... Žiadny."
„Mal by si sa radovať s ním. Konečne má aj on svoje domáce zvieratko," dodala matka.
„Zbláznili ste sa?" skríkol som. „Ten malý výprd sa ma pokúšal zabiť!"
„Vieš, Luter... Nás nezaujíma, prečo momentálne vyzeráš tak ako vyzeráš," povedal otec, akoby ma vôbec nepočul. „Poznám to... Aj ja som kedysi masturboval, Luter."
„Ja som nemasturboval, otec."
„Aj ja som kedysi masturboval, Luter."
„Dobre, otec. Ale..."
„Ale už som s tým prestal."
„No dobre..."
„To, že som s tým prestal svedčí o mojej zrelosti a dospelosti."
„To iste áno, ale..."
„A keďže som už nejaký ten piatok dospelý mám určité povinnosti a starosti. Ktoré ty nemáš," prudko sa vystrel, „A preto by som ti bol fakt kurevsky povďačný, keby si ma neotravoval s podobnými sprostosťami!"
„Máš na mysli tú pračku?"
„Áno!" zreval. „Mám na mysli presne tú pračku!!!"

Chvíľu bolo ticho. Takmer som cítil, ako z otca všetok hnev pomaly vyprcháva. Na tie jeho vzplanutia sa nikdy nedalo úplne vzniknúť.

„Teraz choď v pokoji," povedal a odohnal ma rukou ako otravný hmyz. Pomaly som sa začal zberať preč. Ešte predtým som však vyprevadil Rolfiho ultradrsným pohľadom. Nereagoval. Zrejme si ho nevšimol.

***

Druhý deň ráno som sa prebudil nečakane skoro. Respektíve, prebudila ma matka. Jej oči boli rozšírené strachom.

„Čo sa deje?" spýtal som sa a zívol.
„Ach, Luter!" vzlykala matka. „Ide o Rolfiho!"
„Čo je s ním?" spýtal som sa nasrane.
„Zožral tvojmu otcovi všetkú žihľavu!"
„Čože?"
„Všetkú žihľavu!"
„Zožral...?" nemohol som tomu uveriť.
„Áno."
„Ale... Všetkú?"
„Do posledného lístka."

V duchu som sa diabolsky zasmial. Rolfi nevedel, že siahnuť na otcovu žihľavu sa rovná hrdelnému zločinu. Už som videl, ako sa fotrove oči plnia zlobou, ako funí a prudko mení farbu. To som si nemohol nechať ujsť.

Chvatne som sa obliekol a vybehol do chodby. Takmer som sa zrazil s otcom, ktorý práve vchádzal do kúpeľne.

„Uhni, krpec," zamručal. Očividne ešte o ničom nevedel. Usmial som sa a spýtal sa ho:
„Už si počul tú novinku?"
„Akú novinku?"
„Týka sa to Rolfiho."
„Áno?"
„Urobil niečo, za čo si zaslúži zomrieť."
„Čo to vravíš?"
„Dopustil sa hrdelného zločinu."
„Je to tak?" strihol pohľadom k matke, ktorá sa tiež objavila v chodbe. Mlčky prikývla.

„No...," povedal otec. „Nech už ten capart urobil čokoľvek... Určite sa to bude dať vyriešiť aj inak, ako vraždou."
„Zožral tvoju žihľavu," povedal som slávnostne.
„Čo???"
„Je to tak ako vravím. A aby som nezabudol: zožral všetkú žihľavu."
„Moju žihľavu???"
„Hej."
„Zabijem ho!"

Vrútil sa do kúpeľne, ako víchor a schmatol svoju britvu na holenie. Potom bleskovo zamieril do Hergertovej izby. Spolu s matkou sme mu boli v pätách. Otec prudko rozrazil dvere a zúženými očami si premeral izbu. Hergert sedel na posteli a čítal si knihu. Rolfiho som nikde nevidel.

„Kde ho máš?" zasyčal otec hlasom, ktorý by spôsobil depresiu aj mŕtvole.
„Koho?" zasmial sa Hergert nervózne.
„Toho krpca!"
„Prečo ho hľadáte?"
„Dopustil sa hrdelného zločinu."
„Mne nič nespomínal..."
„To asi preto, lebo nevie rozprávať!"

Chcel som ho vyviesť z omylu, ale potom mi došlo, že by som túto napätú situáciu nemal prerušovať.


„To sa mýlite," povedal brat. „Vie rozprávať celkom jasne. A povedal by som, že aj jeho inteligenčný kvocient je jasne solídny."

Matka sa zatvárila zmätene. Zrejme nemala absolútne potuchy o čom to jej milovaný syn hovorí.

„A čo také urobil?" spýtal sa brat. „Čo urobil, že si zaslúži absolútny trest?"
„Zožral moju žihľavu!" zvreskol otec. Hergert sebou prudko trhol. Toto zrejme nečakal.
„Aha," povedal mierne.
„Tak kde je?"

V bratovej tvári sa značili známky nerovného vnútorného boja. Zachrániť svoje domáce zviera, alebo poslúchnuť otca? Hergert bol vždy naučený poslúchať. A hlavne také autority, akými bol otec. Tento pocit v ňom bol hlboko zakorenený a nedokázal sa mu vzoprieť.

Vstal, pristúpil ku skrini a otvoril ju. Rolfi sa chúlil v rohu a snažil sa hustnúce napätie zmierniť príjemným úsmevom.

„Zožral si mi žihľavu!" uviedol ho otec do situácie.
„Viem," prikývol obžalovaný. „Bola veľmi dobrá."
„To by som prosil!" zasyčal otec. „Pestoval som ju dvadsať rokov! Dvadsať rokov! A dnes som ju mal konečne pokosiť a mlátiť si s ňou gule až do konca života!"
„Zaujímavé trávenie voľného času," poznamenal Rolfi.
„A ty si ma o tú rozkoš pripravil!" zakričal otec a zovrel britvu vo svojej ruke. Rozohnal sa. Čepeľ dopadla Rolfimu doprostred lebky, takmer s chirurgickou presnosťou. Očakávaný efekt sa však nedostavil. Len to slabo cvenglo a spätný náraz bol taký silný, že fotrovi britva vypadla z ruky.
„Ten hajzel je snáď z bronzu, či čo!" zakvičal otec.
Rolfi sa hrdelne zasmial, čím dal najavo súhlas.

„Myslíte, že ma dostanete?" zareval. „Nikdy ma nezastavíte! Spolu so svojimi bratmi ovládneme vašu rodinu!"
„He?" nechápal som.
„Budete plniť funkciu našich súkromných otrokov," upresnil Rolfi. „A podaktorí aj sexuálnych," chlípne žmurkol na matku.
„Takto sa nám odvďačuješ?" zavyl otec. „Prijali sme ťa do rodiny! Starali sme sa o teba!"
„Hachachá! Nebuďte smiešny! Ak chcete dosiahnuť, aby sa vo mne pohlo svedomie, tak nepochodíte!"
„Prečo?" zaujímal som sa.
„Pretože svedomie som minulý týždeň predal jednému mníchovi!"
„Ktorému?"
„Hovorí ti niečo meno František z Assissi?"
„Hej," kývol som. „Ten je mŕtvy."
„To by som prosil. Hneď, ako uvidel moje svedomie, okamžite ho trafil šľak!"

Všimol som si, že Hergert sa nebadane sklonil po niečo, čo mal pod posteľou.

„Ešte si nevyhral!" zakričal brat a vytiahol tú vec nad hlavu.

Všetci sme k tomu upreli zrak.

„Knedlík!" vykríkli sme zbožne.
„Čo?" nechápal Rolfi.

Živý Knedlík bol jedným z Hergertových úlovkov. Nikdy presne nepovedal, kde sa mu ho podarilo získať, a my ostatní sme si dokonca mysleli, že u nás už dávno nežije.

Brat knedlík láskyplne pohladil a potom mu čosi pošepkal do ucha. Knedlík zavyl bojovným chraplákom a vrhol sa na Rolfiho. Niekoľkokrát sa zväčšil a obalil ho kompletne kolom dokola, takže pripomínal nejakú zdegenerovanú múmiu. Otec ho ešte pre istotu spútal opaskom. Potom sme ho spoločne navliekli do vreca a hodili do pivnice. Otec už stihol vychladnúť a my ostatní sme nemali srdce zabiť ho (čiastočne aj preto, lebo sme nevedeli ako). Pivničné dvere sme zamkli na dvanásť zámkov a zavesili na ne ceduľu s nápisom:

„Pozor, Leopard!"

„Nuž, tak sa mi zdá, že sme to nakoniec zvládli," povedal otec a zotrel si pot z čela. Zadíval som sa na brata.
„Je mi ľúto, že to takto dopadlo."
„To je v pohode," mávol rukou. „Urobili sme to, čo sa urobiť muselo."
„Správne, chlapci," povedala matka. Otec sa zadíval na Hergerta.
„Myslel som, že si ten knedlík dal do záložne..."
„Klamal som," usmial sa brat.
„To je môj syn!"
„Ale aj tak...," zamyslela sa matka. „Je to trochu zvláštna doba, nie?"
„Čože?" spýtal som sa.
„Kde to žijeme, keď vás môže takmer zabiť obyčajné jedlo?"

Musel som uznať, že na tom niečo je a preto som nad touto filozofickou otázkou premýšľal celú noc aj nasledujúci deň. Jediné, na čo som prišiel, bolo:
„Knedlík bez masti, nie je pravý knedlík."
A to bola pravda.