Edo Elat
Ten veľký Diznylend
Patrím k bytostiam ktoré v podstate neexistujú.
Kedysi však tomu bolo inak, to nepopieram. Ale teraz už nie. Pamätám si však presne, kedy to šlo všetko do sračiek.
V ten deň som sa domov zo školy vracal rýchlymi krokmi. A nebolo to len preto, že mi spolužiaci naliali do kofoly preháňadlo. Mal som aj iné dôvody. Podaril sa mi totiž husársky kúsok. Alebo ako sa vraví: totálny, totálny, totálny, totálny, totálny, totálny, totálny zázrak. Bol som akurát vzadu za školou, keď ku mne pristúpil nejaký chlapík. Bol to díler. Ale nie drogový. Predával omnoho zaujímavejšie veci... Kúpil som od neho atóm plutónia. Za necelú stovku! Úžas, čo sa dá dnes zohnať za stovku...
„Keby ťa s tým našli, tak ma nepoznáš, kapišto?" zasyčal a hodil mi ten atóm priamo do tašky. Hovoril so silným škótskym prízvukom, takže som murozumel asi len každé druhé slovo, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Dychtivo som schytil tašku so vzácnym lupom a okamžite sa vydal domov. Nadšením som sa celý triasol, moja radosť ma takmer nadnášala nad zem.
Keď som konečne dorazil domov, zavrel som sa do izby a tašku položil na posteľ. Pomädlil som si ruky a diabolsky sa zarehotal. Potom som však začal uvažovať, čím ten atóm rozštiepim. Zišiel som po schodoch do kuchyne, kde som sa začal obzerať po vhodnom nástroji. Chytil som do ruky dlhý porcovací nôž a zamyslene si ho obzeral. Ako na potvoru, práve vtedy do kuchyne vošla matka a keď ma tam zbadala s tou kudlou, trochu sa zháčila.
„Ahoj," pozdravil som ju.
„Ahoj," opáčila, „Čo to tu robíš?"
„Vôbec nič."
„A ten nôž?"
„Ani on nič nerobí."
„Nebuď drzý!"
„Prepáč."
Vrátil som nôž na miesto.
„Mami?"
„Hm?"
„Nemáš náhodou motorovú pílu?"
„A načo, preboha?"
„Ale vieš... potrebujem ju na experiment... školský experiment," dodal som rýchlo.
„Počuj... a nešikanuješ náhodou niekoho?"
„Nie, prečo?"
„Keď si pýtaš tú motorovú pílu."
Zasmial som sa. Dosť nepresvedčivo.
„Tak to nie je," povedal som, keď som videl, že matka ešte stále nechápe.
„Tak potom?" spýtala sa.
„Aj tak by si mi to neuverila..."
„Tak to skús."
„Kúpil som atóm plutónia."
„To je nejaký zvláštny druh hada?"
Slabo som si vzdychol a pokrútil hlavou. Nie, vysvetľovať jej to, naozaj nemalo zmysel. Bez slova som sa obrátil a vyšiel naspäť do svojej izby. Keď som už bol pred dverami, zčistajasna ma napadlo, že mi ten atóm niekto šlohol. Vojdem a taška tam nebude. Alebo bude prázdna. Neviem odkiaľ sa tá myšlienka vzala, ale musel som uznať, že je zábavná.
Vošiel som do izby. Taška tam stále bola. V duchu som sa zasmial sám nad sebou. Rozhodol som sa, že si ten atóm zatiaľ obzriem a k štiepeniu pristúpim, keď už budú všetci chrápať. Aby ma pri tom nedajbožekristepane niekto nevyrušil. Otvoril som tašku. Zvnútra vychádzalo silné zelené svetlo. Vyschlo mi v ústach. Cítil som, že som na stope niečoho veľkého, niečoho čo zmení dejiny... alebo mi aspoň prinesie kopu prachov. Vkĺzol som rukou dnu a vytiahol atóm na svetlo. Tá prudká žiara ma skoro oslepila.
„Neuveriteľné! Neuveriteľné!" šepkal som a do očí sa mi hrnuli slzy dojatia. Odrazu však atóm zablikal a zelené svetlo nadobro zhaslo.
„Čo to?" vyliezlo zo mňa. V rukách som držal obyčajnú žiarovku. Zbrutálnel som. Oklamali ma! Bol som podvedený. Zareval som a hodil žiarovku o stenu. Kúsky skla sa mi rozsypali do vlasov, ale bolo mi to fuk. Prudko som dýchal. Do hlavy mi vystupovala pálčivá bolesť a urobilo sa mi riadne nevoľno. Klesol som na kolená.
„Čo to dopekla?"
To boli posledné slová, ktoré som povedal. Odhadujem, že som sa strepal na zem a viac som nevedel o svete.
***
Prebudila ma zima. Stále som ležal na zemi. Pretrel som si oči a skontroloval čas. Prepánajána, pomyslel som si a vyskočil na rovné nohy. Podľa všetkého som bol mimo celú noc. A teraz zase meškám do školy. Do ku*iev. Chvatne som sa obliekol a rozumne som usúdil, že v záujme zachovania času, tentokrát osobnú hygienu vynechám. Vybehol som von a vyrazil k tej prekliatej inštitúcii. Zrejme som si mal vziať aspoň žuvačku, pretože sa po mne všetci ľudia akosi divne pozerali.
Ku škole som dobehol celý zadýchaný. Bolo niečo po ôsmej, takže vyučovanie sa už začalo. Vybehol som na druhé poschodie a prudko rozrazil dvere svojej triedy.
Bolo to presne, ako som predpokladal. Triedna- malá, odporná ženská, práve niečo vysvetľovala študentom. Teraz sa však všetky oči upierali ku mne. Z ich tvárí som čítal prekvapenie. Chvíľu pozerali jeden na druhého a potom sa začali chechtať.
„Čo si sa ožral?" začul som posmešný výkrik odniekiaľ zo zadných lavíc.
„Študent," povedala profesorka chladne, ale bolo vidieť, že je riadne vykoľajená, „čo to má znamenať?"
„Čo má čo znamenať?" spýtal som sa dezorientovane. Trieda sa dusila smiechom.
„Ako si to predstavujete?"
„Čo?"
„Ty vole, vyzeráš, ako ten oný... Miki Maus, vole!" zakričal spolužiak.
„Miki kto?" spýtal som sa.
„Nepozerali ste sa do zrkadla študent?"
„No... teda... nie... nemal som čas."
„Tak sa radšej pozrite..."
Priskočil som k prednej lavici, v ktorej sedávala Lucia. Namyslená fiflena. Ale teraz sa hodila. Vždy mala po ruke malé zrkadlo. To viete... ženy.
Pozrel som sa doňho a skoro som na mieste chcípol. Miesto mojej tváre sa na mňa vyškierala nepodarená myšacia hlava s obrovskými ušami. Malé čierne oči sa nemotorne vykrúcali zo strany na stranu. Mali pravdu... presne ako Mickey Mouse.
„Čo to má znamenať?" zreval som. Trieda vypukla v nový záchvat smiechu. Napadlo mi, či to náhodou nesúviselo s tým „atómom." Nepredpokladal som to, ale človek nikdy nevie... Nemal som tú posratú žiarovku rozbíjať! Určite som tým narušil epicentrum universa a vesmír sa začal rúcať v základoch. Tak to bolo! Pri mojej smole určite.
„To by sme radi vedeli od vás študent," slová profesorky ma vrátili naspäť do reality.
Opovržlivo som sa uchechtol. Neodvratne som cítil pach blížiacej sa skazy.
„Asi to znamená to, že tento svet je aj tak len sku*vený Disneyland," povedal som s cynickosťou mne vlastnou.
„Už to tak bude," prisvedčila triedna. Kývol som hlavou a umrel som.
A odvtedy to berte tak, že už nie som.
Dátum vloženia 30. 7. 2008 12:06Kedysi však tomu bolo inak, to nepopieram. Ale teraz už nie. Pamätám si však presne, kedy to šlo všetko do sračiek.
V ten deň som sa domov zo školy vracal rýchlymi krokmi. A nebolo to len preto, že mi spolužiaci naliali do kofoly preháňadlo. Mal som aj iné dôvody. Podaril sa mi totiž husársky kúsok. Alebo ako sa vraví: totálny, totálny, totálny, totálny, totálny, totálny, totálny zázrak. Bol som akurát vzadu za školou, keď ku mne pristúpil nejaký chlapík. Bol to díler. Ale nie drogový. Predával omnoho zaujímavejšie veci... Kúpil som od neho atóm plutónia. Za necelú stovku! Úžas, čo sa dá dnes zohnať za stovku...
„Keby ťa s tým našli, tak ma nepoznáš, kapišto?" zasyčal a hodil mi ten atóm priamo do tašky. Hovoril so silným škótskym prízvukom, takže som murozumel asi len každé druhé slovo, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Dychtivo som schytil tašku so vzácnym lupom a okamžite sa vydal domov. Nadšením som sa celý triasol, moja radosť ma takmer nadnášala nad zem.
Keď som konečne dorazil domov, zavrel som sa do izby a tašku položil na posteľ. Pomädlil som si ruky a diabolsky sa zarehotal. Potom som však začal uvažovať, čím ten atóm rozštiepim. Zišiel som po schodoch do kuchyne, kde som sa začal obzerať po vhodnom nástroji. Chytil som do ruky dlhý porcovací nôž a zamyslene si ho obzeral. Ako na potvoru, práve vtedy do kuchyne vošla matka a keď ma tam zbadala s tou kudlou, trochu sa zháčila.
„Ahoj," pozdravil som ju.
„Ahoj," opáčila, „Čo to tu robíš?"
„Vôbec nič."
„A ten nôž?"
„Ani on nič nerobí."
„Nebuď drzý!"
„Prepáč."
Vrátil som nôž na miesto.
„Mami?"
„Hm?"
„Nemáš náhodou motorovú pílu?"
„A načo, preboha?"
„Ale vieš... potrebujem ju na experiment... školský experiment," dodal som rýchlo.
„Počuj... a nešikanuješ náhodou niekoho?"
„Nie, prečo?"
„Keď si pýtaš tú motorovú pílu."
Zasmial som sa. Dosť nepresvedčivo.
„Tak to nie je," povedal som, keď som videl, že matka ešte stále nechápe.
„Tak potom?" spýtala sa.
„Aj tak by si mi to neuverila..."
„Tak to skús."
„Kúpil som atóm plutónia."
„To je nejaký zvláštny druh hada?"
Slabo som si vzdychol a pokrútil hlavou. Nie, vysvetľovať jej to, naozaj nemalo zmysel. Bez slova som sa obrátil a vyšiel naspäť do svojej izby. Keď som už bol pred dverami, zčistajasna ma napadlo, že mi ten atóm niekto šlohol. Vojdem a taška tam nebude. Alebo bude prázdna. Neviem odkiaľ sa tá myšlienka vzala, ale musel som uznať, že je zábavná.
Vošiel som do izby. Taška tam stále bola. V duchu som sa zasmial sám nad sebou. Rozhodol som sa, že si ten atóm zatiaľ obzriem a k štiepeniu pristúpim, keď už budú všetci chrápať. Aby ma pri tom nedajbožekristepane niekto nevyrušil. Otvoril som tašku. Zvnútra vychádzalo silné zelené svetlo. Vyschlo mi v ústach. Cítil som, že som na stope niečoho veľkého, niečoho čo zmení dejiny... alebo mi aspoň prinesie kopu prachov. Vkĺzol som rukou dnu a vytiahol atóm na svetlo. Tá prudká žiara ma skoro oslepila.
„Neuveriteľné! Neuveriteľné!" šepkal som a do očí sa mi hrnuli slzy dojatia. Odrazu však atóm zablikal a zelené svetlo nadobro zhaslo.
„Čo to?" vyliezlo zo mňa. V rukách som držal obyčajnú žiarovku. Zbrutálnel som. Oklamali ma! Bol som podvedený. Zareval som a hodil žiarovku o stenu. Kúsky skla sa mi rozsypali do vlasov, ale bolo mi to fuk. Prudko som dýchal. Do hlavy mi vystupovala pálčivá bolesť a urobilo sa mi riadne nevoľno. Klesol som na kolená.
„Čo to dopekla?"
To boli posledné slová, ktoré som povedal. Odhadujem, že som sa strepal na zem a viac som nevedel o svete.
***
Prebudila ma zima. Stále som ležal na zemi. Pretrel som si oči a skontroloval čas. Prepánajána, pomyslel som si a vyskočil na rovné nohy. Podľa všetkého som bol mimo celú noc. A teraz zase meškám do školy. Do ku*iev. Chvatne som sa obliekol a rozumne som usúdil, že v záujme zachovania času, tentokrát osobnú hygienu vynechám. Vybehol som von a vyrazil k tej prekliatej inštitúcii. Zrejme som si mal vziať aspoň žuvačku, pretože sa po mne všetci ľudia akosi divne pozerali.
Ku škole som dobehol celý zadýchaný. Bolo niečo po ôsmej, takže vyučovanie sa už začalo. Vybehol som na druhé poschodie a prudko rozrazil dvere svojej triedy.
Bolo to presne, ako som predpokladal. Triedna- malá, odporná ženská, práve niečo vysvetľovala študentom. Teraz sa však všetky oči upierali ku mne. Z ich tvárí som čítal prekvapenie. Chvíľu pozerali jeden na druhého a potom sa začali chechtať.
„Čo si sa ožral?" začul som posmešný výkrik odniekiaľ zo zadných lavíc.
„Študent," povedala profesorka chladne, ale bolo vidieť, že je riadne vykoľajená, „čo to má znamenať?"
„Čo má čo znamenať?" spýtal som sa dezorientovane. Trieda sa dusila smiechom.
„Ako si to predstavujete?"
„Čo?"
„Ty vole, vyzeráš, ako ten oný... Miki Maus, vole!" zakričal spolužiak.
„Miki kto?" spýtal som sa.
„Nepozerali ste sa do zrkadla študent?"
„No... teda... nie... nemal som čas."
„Tak sa radšej pozrite..."
Priskočil som k prednej lavici, v ktorej sedávala Lucia. Namyslená fiflena. Ale teraz sa hodila. Vždy mala po ruke malé zrkadlo. To viete... ženy.
Pozrel som sa doňho a skoro som na mieste chcípol. Miesto mojej tváre sa na mňa vyškierala nepodarená myšacia hlava s obrovskými ušami. Malé čierne oči sa nemotorne vykrúcali zo strany na stranu. Mali pravdu... presne ako Mickey Mouse.
„Čo to má znamenať?" zreval som. Trieda vypukla v nový záchvat smiechu. Napadlo mi, či to náhodou nesúviselo s tým „atómom." Nepredpokladal som to, ale človek nikdy nevie... Nemal som tú posratú žiarovku rozbíjať! Určite som tým narušil epicentrum universa a vesmír sa začal rúcať v základoch. Tak to bolo! Pri mojej smole určite.
„To by sme radi vedeli od vás študent," slová profesorky ma vrátili naspäť do reality.
Opovržlivo som sa uchechtol. Neodvratne som cítil pach blížiacej sa skazy.
„Asi to znamená to, že tento svet je aj tak len sku*vený Disneyland," povedal som s cynickosťou mne vlastnou.
„Už to tak bude," prisvedčila triedna. Kývol som hlavou a umrel som.
A odvtedy to berte tak, že už nie som.
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2334
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- Saphira
hustý záver...sa mi lúbilo...hlavne veta "Zbrutálnel som.": )
30. 7. 2008 12:42