Basnicky.sk

„Navaľ prachy, zmrd!" kričím na bezbranného bankového úradníka. Cez hlavu mám natiahnutú pančuchu a výhražne mávam revolverom. Zdá sa, že návštevníci banky sú solídne vyšokovaní. Niekto to proste s davom vie...
Úradník si neohrabane vyťahuje peňaženku.
„Chlape, čo blbneš?" vybafnem naňho.
„Vraveli ste, že mám navaliť prachy," odvetí trasúcim sa hlasom.
„Ale nie tvoje, ty idiot! Chcem prachy zo sejfu!"
„Nemám kód."

Rozhliadnem sa po banke. Mal by som sa poponáhľať. Pritlačím úradníkovi hlaveň zbrane k lícu. Viem, že ho to chladí. Mrazí. Tiež som si zažil svoje. Na základke...

„Chceš sa hrať na ľudového hrdinu?" pýtam sa ho s temným úsmevom, ktorý však kvôli pančuche nikto nevidí. Smola.
„Nie tak celkom," odvetí úradník a v tvári je bledý, ako ejakulát profesionálneho pornoherca. Po čele mu steká pot.
„Tak otvor ten sejf!"
Nechcem ho ponižovať, viac neť je bezpodmienečne nutné. Mlčky prikývne. Vie, že nemá na výber. Nastrkám prachy do veľkého vreca a pracovník banky ma pozoruje. Ale nezastaví ma. Vie, že na to nemá nárok.
Prehadzujem si vrece cez plece a mierim k východu. Posledný krát sa zadívam úradníkovi do tváre. Ruka, zvierajúca revolver mi pulzuje svrbením. Nemám však čas. Premáham preto túžbu vystreliť tomu nýmandovi mozog z hlavy a vybieham na ulicu. Motor beží. Prudko otváram dvere na aute a skáčem dnu. Auto sa rozbehne, až zaškrípu gumy.
„Výborná práca, Red," pogratuluje mi Samuel a rukami kŕčovito zviera volant.
„Môžeš mi to už vrátiť?" sykne Linda zo zadného sedadla. Strhávam si pančuchu a hádžem ju Linde. Sú na nej veľké fľaky od potu. V spätnom zrkadle vidím, ako si ju Linda znechutene prehliada.
„To je daň z povolania, bejby," poviem a vytiahnem si cigaretu. Pohodlne sa opriem. Mám zo seba dobrý pocit.
„Pôjdeme priamo na šesťdesiatku," oznamuje Samuel, „na statok môjho strýka."
„Tvoj strýko ešte žije?" pýtam sa.
„To som nepovedal. Ale ten statok je jeho."
„No, ale keď je mŕtvy, tak tá brabizňa nie je asi nikoho."
„Nie, ver mi. Je jeho."
„Ako to?"
„Stále tam totiž je."
„Fakt?" pýtam sa a vyfukujem dym. Linda sa rozkašle.
„Hej," prikyvuje Samuel.
„A čo tam robí?"
„Rozkladá sa."
Linda sa zachichoce.
„Si si istý, že tam budeme v bezpečí?" pýta sa po chvíli.
„Jasné, zlatko," odvetí Samuel žoviálne. Otáčam sa.
„Myslím, že sme ich striasli," vravím. Možno za nami ani nešli. Rutinné prepady nikoho nezaujímajú.
„Iste," utrúsi Samuel. „Nemáme ani ŠPZtku."
„To je predsa znak dobrých zlodejov."
„Alebo chudobných," povie Linda. Nikdy si neodpustí, aby nemala posledné slovo. Slnko sa kloní k západu. Svištíme si to po „šesťdesiatej." Je to jediná rovná cesta po dobu niekoľko míľ. Všade nakolo len polia a pasúce sa kravy. Žiadne auto v dohľade. Spolu so zapadajúcim slnkom to vytvára zaujímavú náladu plnú pohody a uvoľnenia.
„Koľko si im vlastne čajzol?" pýta sa odrazu Linda a nakloní sa ku mne zo zadného sedadla. Do nosa mi udrie prenikavý pach jej parfému. Ledabolo mrknem do vreca.
„Dosť," poviem s úsmevom.
„Dosť na čo?" nedá si pokoj.
„Dosť na to, aby sme si mohli žiť, ako svine v perlách."
„Svine v perlách?"
„To sa tak hovorí."
„Vždy som si myslela, že im tie perly hádzali."
„Kto?"
„Ľudia."
Krútim hlavou, ale nevravím nič. Samuel žmúri na cestu. Po čele mu steká priamienok potu.
„Vyzeráš unavene," poviem. Mykne plecami.
„Na spánok nie je čas. Nie pri našom povolaní."
„Nie je to zase až tak vyčerpávajúce," usmejem sa. „A hlavne je to výnosná živnosť."
„A nedaní sa," dodá Linda.
„To je svätá pravda," povie Samuel. Zdá sa mi, že sa trochu uvoľnil. Slnko rýchlo klesá. Tiene sa predlžujú. Vo vzduchu sa vznáša pach sena a pokosenej trávy. Nikde ani noha. Toto je dokonalý svet.
Odrazu sa niečo stane. Cez lány poľa sa, ako siréna, roznesie nervy trhajúci rev. Samuel vypúli oči a otrasie sa. Ja vyskočím tak prudko, až sa hlavou udriem o strechu auta.
„Čo to bolo?" vysloví za nás otázku Linda. Samuel mlčí a zahľadí sa na mňa. Pohľadom mu vravím, že je všetko oukej. Vykláňam sa z okna a hľadím dozadu. Do nosa mi udiera vôňa praženej cibule. Začína sa mi dvíhať žalúdok.
„Vidíš niečo?" pýta sa Samuel. Neodpovedám a ďalej žmúrim do šera za nami. A vtedy to zbadám.
Má to asi dva metre do výšky. Šírku odhadnúť neviem. Viem, len že tá vec má humanoidný tvar. Má to zlatisto-hnedastú farbu. Z torzového tela tomu vytŕčajú kovové paprče. Oči má jasné, akoby rozpité. Hlas to má, ako Nazgul škrabajúci príborom o prázdny tanier.
„Kurva, čo to je???" zreve Samuel. Padá mi sánka. Nech je to čokoľvek, ide to po nás. Blíži sa to míľovými krokmi. Cítim vôňu našľahaných vajec.
„Praženica," poviem.
„Čo?" opáči Samuel a v očiach má šokovaný výraz.
„Ide po nás praženica," zopakujem a prebehnem si jazykom po pere. Teraz sa otáča aj Linda. Vidím, ako sa jej pri pohľade na toho „praženičného muža" od strachu zatrasie spodná pera.
Praženica sa blíži.
„Šliapni na to," kričím, ako zmyslov zbavený. Samuel na nič nečaká a pridáva plyn. Praženica je nám v tesnom závese. Nebude trvať dlho a dostane nás. Horúčkovito premýšľam čo robiť.
„Choď!" kričí hystericky Linda a päsťou udiera Samuela do chrbta. „Choď! Choď! Kurva, CHOĎ!"
„A čo asi robím?" oborí sa na ňu Samuel. Hľadím na lány poľa plného kukurice. V diaľke sa črtá nejaká stavba.
„Tam," kričím a vystrčím ukazovák požadovaným smerom. Samuel sa pozrie a prikývne.
„Skús nás nezabiť, áno?" zasyčí Linda. Samuel prudko strháva volant na pravú stranu a automobil sa vnára do lánov kukurice. Monštrum vydá zmätený záškrek a kútikom oka vidím, ako sa zmätene obzerá. Inteligenciou asi neprekypuje.
„Nespomaľuj," vravím Samuelovi. To sa však ani nedá. Lány kukurice nás síce dostatočne ukryli, ale tiež nás dokonale zbrzdili v rýchlosti. Auto však ide ďalej a Samuelovi sa v tvári zračí výraz chladného odhodlania. Odrazu vyskakujeme z kukurice priamo na nejakú lúku.
„Brzdi," vraví Linda. Samuel je v takej ráži, že mu to musíme zopakovať trikrát. Zastavujeme. Tma sa pomaličky prehlbuje. Natrčím uši a počúvam. Počúvam, či ho nezačujem. Kroky. Rev. Čokoľvek.
Nič.
Všade je ticho.
Akoby sa nič nebolo stalo.
„Do piče, čo to bolo???" zreve odrazu Samuel.
„Musíš tak revať?" zavrčí naňho Linda.
„Čo to... čo to...," koktá Samuel. Je riadne vydesený.
„Išlo to po nás. To je jasné," poviem.
„Hej, to sme si všimli," zamrmle Samuel a zotrie si pot z čela. Zahľadím sa dopredu. Teraz vidno, že tá stavba je kostol. Kostol uprostred poľa. Zvláštne. Architekt, alebo stavbári mali asi svojský zmysel pre humor. Teraz som však nemal čas zdražiavať sa záhadami.
„Myslím, že by sme mali pokračovať," pípne Linda. Samuel sa po jej slovách viditeľne roztrasie, asi ako želatína po výbuchu dynamitu. Cítim, že ho musím podporiť.
„Nemyslím, že je to dobrý nápad," vravím. „Môže to na nás vybafnúť znova. A hlavne v noci," dodávam.
„To sa môže stať, aj keď tu ostaneme," namieta Linda nadurdene. Očividne jej nedochádza, že sme práve o vlások unikli istej smrti.
„Navrhujem sa skryť tam," vravím a mávnem rukou smerom ku kostolu. „Aspoň cez noc..."
„A čo auto?" pýta sa Samuel.
„Necháme ho tu. Nebude ho vidieť z cesty. Prachy vezmeme so sebou."
Zrakom meriam vzdialenosť medzi nami a kostolom. Nie je to taká diaľka. Kým padne úplná tma, budeme tam. V bezpečí. Snáď.
„Tak fajn," zamrmle Samuel. Linda nevraví nič, ale poslušne vystupuje z auta. Vykročíme. Cesta ku kostolu nám trvá slabých dvadsať minút. Zdá sa, že je opustený. Okná sú vytlčené a do nosov nám stúpa pach prehnitého dreva.
„Snáď sa ten sajrajt na nás nezrúti," obáva sa Samuel.
„Vydrží," snažím sa ho podporiť. Vojdeme dnu. Páchne to tu močom a krysami.
„To sme teda dopadli," zašepká Linda, ale jej šepot sa od mĺkvych stien veľmi dobre odráža.
„Mali by sme postaviť hliadky," vravím. „Kto pôjde na prvú?"
Nikto sa nehlási.
„Fajn," povzdychnem si. „Pôjdem ja. Vy sa zatiaľ vyspite. Viem, nie je to bohvieaký komfort, ale..."
„Mohli sme zostať v aute," zašomre Linda. Neodpovedám. Možno sme mohli. Zasvietim malú baterku a sadám si pred mierne otvorené kostolné dvere. Vyťahujem cigaretu. Plameň zapaľovača sa mdlo mihne nocou. Všetko vyzerá pokojne. Aby som sa nejako zabavil, rozhodol som sa zrátať peniaze. Bolo ich fakt dosť. Boli sme v balíku. Minimálne ďalší polrok sme mohli byť na voľnej nohe, ako správni umelci. Potiahnem a vyfúknem dym. Do nosa sa mi votrie vôňa cibule a vajec. Strhnem sa. Vôňa je stále intenzívnejšia.
„Kurva," zamrmlem a zhasínam baterku. Chvíľu trvá, kým si oči privyknú tme. Dokážem však rozoznať tieň vyliezajúci z lánov kukurice. Cítim ho. Vidím ho.
To znamená, že musel nájsť naše auto, pomyslím si si a zablahorečím nápadu ukryť sa tu. Nedá sa však povedať, že sa cítim bezpečne. Počujem akési zvláštne kovové zvuky. Rozožiera nám fáro, pomyslím si okamžite. Potom sa tmou rozľahne praženičiakov škrekot.
„Čo sa deje?" vyhŕkne okamžite Samuel. Vždy má síce ľahký spánok, ale tento rev by prebudil aj ožratého mŕtveho. Linda sa rozospato posadí. Dokonca aj ju to prebralo a to je už čo povedať.
„Našiel nás," šepnem.
„Zdrhneme?" nadhodí Linda. Zrejme sa začína báť. Už by aj bolo na čase.
„Je to riskantné. Je príliš blízko."
„Takže tu budeme čakať na masaker, ako kravy na bitúnku?" spýta sa roztrpčene Samuel.
„Nie," krútim hlavou. „Budeme čakať na masaker, ako ľudia v kostole. Spokojný?"
„Ani nie."
V tej chvíli sa dvere rozletia a v nich nestojí nikto iný, ako náš „kamoš" praženičiak. Chvíľu mi vŕta hlavou, ako sa sem tak rýchlo dostal, ale okamžite začínam myslieť na iné veci. Medzi inými, ako si zachrániť kožu. Linda vykakuje na nohy a zdesene zakričí. Samuel drkoce zubami. Praženica sa rozhliada.
„Nazdar," poviem po chvíli, keďže mi nič lepšie nenapadá. Mal si radšej mlčať, okríknem sa v duchu.
Praženica zacvaká čeľusťami. Teraz vidím, že jej dve kovové končatiny majú podobu noža a vidličky.
„Mmmám pre vááás pozzdrav od pánnna Grohama," vysloví praženica s námahou.
„Grohama?" opáčim. „To meno mi je povedomé."
„Dnes sme mu vykradli banku," povie Samuel. Vždy má o všetkom prehľad. V tóne jeho hlasu je niečo ospravedlňujúce.
„Do riti," vydýchnem, pretože mi všetko zapne. Uvedomím si, že Groham je fakt nebezpečný mafiánsky boss (okrem iného) a hmlisto si vybavujem, že mal na svedomí nejaké genetické pokusy s jedlom. A tento tu... Tento bude určite jeho domáci miláčik. Taký, ktorý odstráni všetkých, ktorí budú na obtiaž... Po prvýkrát za svoj život zaľutujem, že som sa dal na zlodejskú dráhu.
Praženičiak nečaká na pozvanie.
Prvá to schytáva Linda. Kovový nôž ju presekne v páse. Je tak šokovaná, že ani nestíha vykríknuť. Ja a Samuel ustupujeme. Praženica si nás zhovievavo prezerá. Je to otcovský pohľad. Taký ten, ktorý vraví, „že všetko bude dobré."
Ale nebude. Už to vieme. Vieme, že umrieme. Viem to aj ja, hoci predstieram, že som nad vecou. Čepeľ noža sa chladne leskne v mesačnom svite. Samuel sa však prekvapivo nevzdáva. Chytí do ruky železnú tyč, čo sa povaľuje na zemi, a zaujme bojovnú pozíciu. Zakričí a vrhá sa v ústrety do náručia istej smrti. Smrti s chuťou praženice. Podarí sa mu udrieť praženičiaka. Odletí kúsok vajec a cibule. V nasledovnej chvíli ho však vidlička napichuje so znalosťou francúzskeho gurmána. A nôž ho pitve. Ako rybu. Praženičiak odhadzuje Samuela, teda to čo z neho ostalo, ako handrovú bábiku.
Blíži sa ku mne. Nebudem sa brániť. Keď tie prachy chce, má ich mať. Na okamih zaľutujem, že som v mladosti kašľal na školu...
Mohol som byť právnik.
(Nôž mi prebodáva brucho.)
Alebo lekár...
(Vidlička mi klove oči. Krvácam.)
Alebo... bankár. Trpko sa v duchu uchechtnem. Zdá sa mi, že počujem praženičiakov hlas.
„Šéfovi bude táto omeleta určite chutiť!"
Už nič necítim.