Basnicky.sk

(absurdná čierna komédia o jednom parte)

***

Part Prvý

(a posledný)

***

Niekto zaklopal na dvere. Hubert sa pozviechal z hlbokého kresla a pristúpil ku dverám, aby zistil, koho to zase čerti nesú. Opatrne nakukol cez priezor. No jasné, Pavol Pavlovič, to si mohol myslieť! Otvoril dvere a premeral si ho. Stál tam v pokrkvanom obleku za tri stovky a ceril naňho svoj rad výstavne plesnivých zubov s trojcentimetrovým povlakom.

PAVOL PAVLOVIČ (veselo): „Zdravím!"
HUBERT (otrávene): „Ahoj."
PAVOL PAVLOVIČ: „Smiem ísť ďalej?"
HUBERT: „Iste."

Vošli dnu a uvelebili sa do kresiel. Každý z nich držal v rukách pohárik martini. Mlčali. Sedeli. Usrkávali chlast. Typická pánska jazda.
Pavlovič odrazu prehovoril.

PAVOL PAVLOVIČ: „Rád by som ti niečo povedal."
HUBERT (s minimom záujmu): „Áno?"
PAVOL PAVLOVIČ: „Áno. Je to niečo o čom nevieš."
HUBERT: „A je to dôležité?"
PAVOL PAVLOVIČ: „Áno. Priam smrteľne."
HUBERT: „Tak sem s tým."
PAVOL PAVLOVIČ: „Týka sa to tvojej manželky."
HUBERT (nechápavo): „Edity?"
PAVOL PAVLOVIČ (prikyvuje, usrkáva martini)
HUBERT (mykne plecom): „V tom prípade by sme na ňu mali asi počkať."
PAVOL PAVLOVIČ: „Ako to myslíš?"
HUBERT: „Išla totiž na nákup."
PAVOL PAVLOVIČ (nervózne): „Vieš Hubert... to si nemyslím."
HUBERT: „Hm? Chceš tým povedať, že klamem?"
PAVOL PAVLOVIČ: „Nie, isteže nie... len s tebou nesúhlasím, to je všetko."
HUBERT: „Znie to, akoby si luháril, Pavlovič. Prisahám-kurva-bohu, že sa mi to tak javí."
PAVOL PAVLOVIČ (v rozpakoch): „Ide proste o to... že Edita je stále tu."
HUBERT: „Čo to trepeš?"
PAVOL PAVLOVIČ (začína sa potiť): „No... proste... je v tomto dome."
HUBERT: „Nerozumiem ti."
PAVOL PAVLOVIČ: „Je tu už päť mesiacov."
HUBERT: „To sedí. (nechutne sentimentálne) Presne tak dlho sme už manželia..."
PAVOL PAVLOVIČ: „Lenže ona je už päť mesiacov mŕtva."
HUBERT: „Asi to bude zhoda náhod..."

Pavlovič sa zarazil. Toto skutočne nebola reakcia, akú očakával.

PAVOL PAVLOVIČ: „Zrejme si mi nerozumel... Tvoja žena sa nachádza v stave Rigor Mortis."
HUBERT (hystericky): „ČO??!!"
PAVOL PAVLOVIČ: „Len pokoj, Hubert... hlavne sa upokoj!"
HUBERT: „To nie je možné! Klameš!"
PAVOL PAVLOVIČ: „Nie... Je to čistá pravda."
HUBERT: „Ale to je... čo... to je..."
PAVOL PAVLOVIČ (vyťahuje akýsi papier): „Tu je jej úmrtný list (strká ho Hubertovi pod nos). Prečítaj si to. Je to skutočne zábavné čítanie."
HUBERT: „Ak je to vtip, tak skutočne nepodarený."
PAVOL PAVLOVIČ: „Nie. Vtip to nie je. Mrzí ma to."
HUBERT: „Tak teba to mrzí?! A čo mám povedať ja?!"
PAVOL PAVLOVIČ: „Musel si sa to raz dozvedieť..."

Obaja mlčali. Hubert nervózne strieľal očami na všetky strany a ustavične mu nervózne tikalo v kútikoch úst. Bol nasratý. Fakt veľmi. Čo si vlastne ten skurvenec Pavlovič myslí? Príde si sem akoby nič a dokonale mu zmení život! Dokonale nahovno!

HUBERT (potichu): „Neverím tomu..."
PAVOL PAVLOVIČ: „Chápem, že je to pre teba veľká rana..."
HUBERT: „A to už bola... bola v tomto stave aj na svadbe."
PAVOL PAVLOVIČ: „Áno."
HUBERT: „Je to hlúposť! Určite by som si to všimol."
PAVOL PAVLOVIČ: „Láska ťa zaslepila."
HUBERT (nahnevane): „Nerob si zo mňa srandu, Pavlovič! Buď tak láskavý!"
PAVOL PAVLOVIČ: „Je to pravda. Hovoril som o tom s jedným známym. Je vedec. Povedal mi, že sa u teba rozšíril endorfín. To zapríčinilo tento... stav."

Rozhostilo sa trápne mlčanie. Pavlovič si všimol, ako Hubert celý ozelenel. Spomenul si totiž na ich milostný život. Jeho znechutenie bolo o to väčšie, že si sex s ňou naozaj pochvaľoval. Vždy sa ňou chvastal pred kamošmi. A tí sa na tom tak divne smiali. Konečne vedel prečo...

HUBERT (chrapľavo): „Prečo ste mi nič nepovedali?!"
PAVOL PAVLOVIČ: „Ako by sme mohli? Bol si taký šťastný... Nemali sme srdce povedať ti pravdu."
HUBERT: „Ale nechať ma žiť mesiace s mŕtvolou, na to ste srdce mali!"
PAVOL PAVLOVIČ: „Hubert, snaž sa to pochopiť, prosím! Mysleli sme si, že na to časom prídeš aj sám... Mysleli sme, že s tvojím intelektom to nebude problém. Ale očividne bol."
HUBERT: „Mali ste mi aspoň zaznačiť do kalendára dátum, ktorý by vám vyhovoval! Kedy ste predpokladali, že na to asi prídem?!"
PAVOL PAVLOVIČ: „Napríklad, keď sa tu začne šíriť smrad..."
HUBERT: „Žiadny tu nebol."
PAVOL PAVLOVIČ: „Si si istý?"
HUBERT: „Som! Ani teraz nič necítim!"
PAVOL PAVLOVIČ: „To je zvláštne... smrdí to tu ako v latríne."
HUBERT (znepokojene): „Ako to, že to necítim?"
PAVOL PAVLOVIČ: „Endorfín."
HUBERT (uľahčene): „Aha."
PAVOL PAVLOVIČ (hlboko si vzdychne): „Tak a je to vonku..."
HUBERT: „A čo ja mám akože teraz robiť?!"
PAVOL PAVLOVIČ: „V prvom rade dúfam, že sa to obíde bez zbytočných škandálov."
HUBERT: „Nerozumiem."
PAVOL PAVLOVIČ: „Tým lepšie."

Pavol Pavlovič vstal a vykročil ku dverám. Napokon sa ešte zastavil a obrátil sa. A uvidel. Ale nie bezstarostnú tvár svojho suseda, ale beztvarú prepadnutú tvár a šedivú hlavu.

PAVOL PAVLOVIČ: „Hubert?"
HUBERT: „Hm?"
PAVOL PAVLOVIČ: „Ehm... je mi to trochu trápne, ale... moja žena Lýdia sa ťa pýta, či by si nebol taký láskavý a... no, proste, vieš ako to chodí, mäso je čím ďalej drahšie... tak nás napadlo, že keby si nevedel, kam s tým telom, tak..."
HUBERT: „Na to ani nepomysli, ty špinavý úchylák!"
PAVOL PAVLOVIČ: „Zaplatíme ti!"
HUBERT: „Áno?"
PAVOL PAVLOVIČ: „Spoľahni sa!"
HUBERT: „Tak dobre... Koniec-koncov je to len mŕtvole, všakže? (odmlka) A Pavol?"
PAVOL PAVLOVIČ: „Áno?"
HUBERT: „Skús, či má Lýdia pulz."
PAVOL PAVLOVIČ: „Prečo?"
HUBERT: „Len tak. Veď vieš, ten endorfín robí divy."

Obaja muži sa zasmiali, ale Hubert si všimol, že Pavlovič akosi znervóznel. Akoby si nebol istý, či jeho milovaná Lýdia, nie je... Ale čo tam po tom! Aj tak ju nikdy nemal rád.