Basnicky.sk

Starý Ferguson bol posledný pirát svojej doby. Tak to aspoň tvrdil. Nikto mu to samozrejme neveril, pretože Fergusonova myseľ bola často zahmlená nadmerným požívaním rumu a vodky, prípadne kombináciou oboch uvedených druhov. Inak tomu nebolo ani teraz. Starec si prešiel rukou po brade a pohŕdavo do seba kopol už siedmeho panáka. Pred očami sa mu mierne zakalilo. Zdalo sa mu dokonca, že si pred neho sadol mladík s opicou na hlave.

„To je delírium," utešoval sa Ferguson.
„To nie je delírium," oponoval mladík.
„O chvíľu sa prebudím."
„Neprebudíš sa."
„Sakra práca!" naježil sa Ferguson. „Čo to má byť?"

Potom si pretrel oči a s prekvapením zistil, že pred ním skutočne sedí nejaký mladík, akurát bez tej opice. Ferguson sa uchechtol a dolial si.

„Pán Imanuell Ferguson?" spýtal sa mladík.
„Dajme tomu."
„Som Vallium Bukajof. Niečo pre vás mám."
„Dá sa to jesť?"
„Nie."
„A piť?"
„Nie je to nič... hmotné."
„Tak potom nemám záujem."
„Je to istá ponuka."
„Hm."

Mladík si prihladil vlasy a pokračoval stíšeným hlasom:

„Ide o zlatú kobylu!" povedal. Ferguson odtrhol pijácky pohľad od svojho drinku a oči sa mu zúžili. Nebol si istý, či Vallium žartuje.
„O zlatú kobylu?" opáčil.
„Hej."
„Zchujovatel si, Bukajof???"
„Rozhodne nie! Myslím to vážne!"
„Zlatá kobyle je len povera," vyhlásil lovec.
„To si nemyslím."
„A ty ju chceš akože... toto... získať?" spýtal sa.
„Áno," usmial sa mladík hrdo. „A preto som prišiel za vami."

Ferguson do seba kopol ďalší drink.

„Prečo?" spýtal sa nie príliš inteligentne.
„Ste posledný pirát svojej doby."
„To je len taká metafora."
„Takže vy nie ste pirát?"
„Pirátov už nájdeš len vo filmoch, synu."
„A čo potom ste?"
„Lovec."
„A čo lovíte?"
„Skoro všetko. Hlavne boľševikov."
„Zaujímavé. Takže asi máte veľa skúseností."
„Nechcem sa vychvaľovať, ale myslím, že úplne na odpis nie som."
„Tak by ste mi mohli pomôcť získať tú kobylu."
„Poverami sa nezaoberám."
„Ale toto nie je povera."
„Prepáčte. Rozprávkami sa nezaoberám."
„Zahrávate sa so mnou, Ferguson?"
„Rozhodne nie. Len vám hovorím svoj súkromný názor."
„Keď je súkromný, tak si pokojne nechajte pre seba," odsekol Vallium a pokrčil nos. Ferguson si dolial. Zase.

„Zrejme viete, že je v tom veľká kopa peňazí," povedal mladík.
„Iste," povedal starec, „ale je tu malý problém. Je to len výmysel."
„Nie. Nie je."
„Prečo si to myslíte?"
„Pretože som tú kobylu videl."
„Vskutku? Kde?"
„V Poľsku."
„Čo ste robili v Poľsku?"
„Záleží na tom?"
„Ani nie," Ferguson si oblizol pery.
„Videl som ju, ako sa pasie v Poľských veľhorách. Bol tam aj jej majiteľ."
„V Poľských veľhorách?" spýtal sa lovec. „Myslel som si, že tam nie sú veľhory."
„Priveľa pozeráte televíziu."
„No... ale keď ste tú kobylu videli, prečo ste ju od toho chlapíka neodkúpili?"
„Nemohol som."
„Vyhrážal sa vám, čo?"
„Nie. Nemal som peniaze."
„Chápem."
„Takže?"
„Čo?"
„Dohodneme sa?"
„Na čom?"
„Na tej kobyle."
„Ak vám ju získam, čo z toho budem mať?"
„Prachy."
„Nič moc."
„Chlast."
„Ten mám aj teraz."
„Kočky."
„No...," starec zaváhal. Už nejaký čas žil osamote. Už takmer storočie.
„Dobre!" vyhlásil a chlípne sa oblizol. „Idem s vami!"

***

Imanuell Ferguson si striasol z pliec sneh a tlmene zaklial. Bol presvedčený, že ten vymastený Bukajof ho sem zaviedol naschvál. Brodili sa snehom a podľa Bukajofa sa mali nachádzať kúsok od Poľskej dedinky Złócz, kde sa mala inkriminovaná kobyla vyskytovať. Údajne.

„Ako ďaleko to ešte je?" spýtal sa lovec a prihol si z fľaše, aby sa trochu zahrial.
„Ťažko povedať," povedal mladík. „V snehovej búrke sa ťažko orientujem. Ale asi pol hodina."
„To nie je veľmi pozitívna výhliadka."
„Možno nie. Ale vždy to môže byť aj horšie."

V tej chvíli sa spod nánosov snehu vynoril obrovský ľadový medveď. Ferguson sa len mierne zachvel a pozdvihol obočie. Ľadový medveď v Poľsku? Tu vážne niečo nehralo. Vallium vyrazil prenikavý škrekot. Medveď sa vrhol na bezbranného Fergusona a lačne si oblizol pysky. Starý lovec neváhal a vystrel ruku s fľašou pred seba. Keď usúdil, že medveď je dostatočne blízko, odkrútil uzáver a vlial obsah fľaše medveďovi priamo do papule.

Úbohému zvieraťu sa rozšírili zrenice a po chvíli z neho zostala len hromada popola.

„Chech," uchechtol sa Ferguson. „Hovno vydržal."
„Čo ste mu to dali?" spýtal sa Vallium.
„Zemiakovicu. 90%. Domáca."

Vallium preglgol. V tej chvíli prestalo snežiť. Bolo to trochu nezvyčajné, ale Ferguson bol stále príliš mimo, aby si to uvedomoval. Z tieňa k nim pristúpila akási postava.

„Kto zabil toho medveďa?" spýtal sa prísne neznámy.
„On to bol!" povedal poplašene Ferguson a ukázal na Valliuma. Ten ho spražil pohľadom, ale nepovedal nič.
„Bolo to vaše zviera?" spýtal sa lovec.
„Bolo," prisvedčil neznámy. „Kúsok odtiaľto mám malú medvediu... farmu."
„To sú mi veci!"
„Zaútočil na nás!" povedal Vallium dotknuto. Neznámy pokrčil plecami.
„No a?" povedal. „Veď preto ich predsa chovám."

Vallium zacvakal zubami a bolo vidieť, že by rád niečo povedal, ale akosi hľadá slová.

„Hľadáme tu zlatú kobylu," povedal po chvíli Ferguson.
„Je v mojom vlastníctve," povedal neznámy.
„Tak to je pech."
„To je jediný dôvod, prečo ste tu?"
„Nie," zavrčal Ferguson. „Okrem iného sme mali v pláne pokochať sa tunajšou prírodou."
„Len pokoj," povedal neznámy.
„Kto vlastne si?" spýtal sa Vallium, ktorý vždy trochu zaostával.
„Al Capone," predstavil sa muž.
„Ten mafián?"
„Ten."
„Do riti. Myslel som, že si mŕtvy."
„Aj som bol. Všetci si mysleli, že sa nevrátim. No, ja som im vravel, aby počkali tri dni," uchechtol sa.
„No super," zhrnul to ležérne Ferguson.
„Počuj, Al," začal familiárne Vallium. „Rád by som ti ponúkol istú... dajme tomu, že... ponuku."
„Prekvapivé," zhodnotil Al Capone. „Ale dobre. Počúvam."
„Čo keby si nám dal tú kobylu?"
„Prečo by som mal?"
„Pretože ťa o to pekne prosím."
„To je dosť málo."
„A čo keby som ti ponúkol peniaze?"

Al Capone sa chrapľavo zasmial.

„Peniaze?" spýtal sa opovržlivo. „Si myslíš, že som debil? Peňazí mám, ako šupiek."
„Z tej kobyly?" spýtal sa Ferguson.
„Čo myslíš, dedo?" spýtal sa posmešne mafián.
„Myslím, že áno," povedal Ferguson. Vallium si pomyslel, že to bola vcelku zbytočná poznámka. A mal pravdu.

„Hej," povedal nasrdene. „Ak nám tú kobylu nedáš, tak si ju vezmeme... tým... oným... násilím!"
„Násilím?" zneistel Ferguson.
„Nebuďte smiešny!" zaburácal Al Capone. „Keby som chcel môžem vás okamžite zoškvariť! A to jedným pohybom ruky!"
„Tak ty si mág?" žasol Vallium.
„Hej," prikývol.
„Myslel som si, že mafián..."
„Mám rozsiahle známosti," usmial sa tajomne Al Capone.

Ferguson si odpľul a vytiahol z vrecka druhú fľašu vodky.

„Poďme preč," povedal. „Ten nýmand aj tak žiadnu kobylu nemá."
„To teda mám, dedo!" zavrčal mafián.
„Dokáž to!"
„Ja ti nemusím nič dokazovať."
„Nehovorím?" zaksichtil sa starec. „Nemá ju!"

Al Capone zaškrípal zubami. Zdalo sa, že každú chvíľu praskne.

„Tak sa dobre pozeraj, starý!" precedil a luskol prstami. V tej chvíli sa pred Valliom a Fergusonom zhmotnila nefalšovaná zlatá kobyla. Jej srsť mala prenikavo zlatú farbu. Vallium otvoril ústa a vypúlil oči. Ferguson sa napil z fľaše.

„Tak čo?" spýtal sa triumfálne mafián.
„Ako mám vedieť, že je to ona?" spýtal sa lovec.
„Nevidíš tú farbu?"
„Hej," kývol hlavou. „Pekný odtieň. Taký kúpim v Baumaxe za stovku."

Kobyla nesúhlasne zaerdžala a zaryla kopytami do zeme. Al Capone k nej pristúpil a prudko ju tresol po chrbte. Zvieraťu v tej chvíli z papule začali padať hrudky zlata.

„Och bože!" zakvičal Vallium a prežehnal sa.
„Čo na to povieš teraz?" spýtal sa Al Capone a vystrel ukazovák k lovcovi. Ten len pokrčil plecami.

„Zrejme je to teda pravda," utrúsil.
„To si píš!" zvolal Al Capone.
„A teraz, keď sme sa to dozvedeli," povedal lovec, „bude myslím lepšie, keď nám to zviera dobrovoľne predáš."
„Buchachachachá!"
„Je tu niečo na smiech?"
„Áno. Tvoje reči!"
„Pokiaľ to nepôjde po dobrom, budeme ťa musieť zabiť. Nič v zlom."
„Zabúdaš na jednu podstatnú vec. Ja som nesmrteľný."
„Tak to je zlé."

Lovec si prešiel po niekoľkodňovom strnisku. Premýšľal. Ako zabiť nesmrteľného? Nič múdre mu však nenapadalo.

„A čo ak," povedal, „ti odseknem hlavu? Potom zomrieš, né?"
„Pozeráš veľa filmov."
„Hmm..."

Vtedy ku trojici postáv priletela obrovská šupa. Bohviekým vystrelená guľka preletela okolo každej postavy a napokon sa pevne zavŕtala do útrob lebky Caponovej kobyly. Zviera bolestivo zaerdžalo a okamžite kleslo k zemi. Al Capone zbrutálnel.

„Čo to malo byť?" zreval.
„Asi guľka," tipol si Ferguson. „Ale ruku do ohňa by som za to nedal."
„Do riti," povedal tlmene Vallium a zasmrkal. „Takže nebudú žiadne prachy..."

K skupinke vtedy pristúpil malý, tučný chlap s prešedivenou briadkou. Na chrbte sa mu hompáľala brokovnica značky Cristensen.

„To vy ste strieľali?" oboril sa naňho Al Capone.
„Áno," povedal chlap pokojne a ukázal na kobylu. „Dobre som ju zložil, čo?"

Nikto neodpovedal.

„To bola moja kobyla!" skríkol mafián. „Nemôžete si sem len tak prísť a zastreliť ju!"
„To teda môžem," oblizol sa poľovník a strčil mafiánovi pod nos nejaké papiere.
„Čo to je?" spýtal sa nechápavo.
„Potvrdenie. Píše sa tam, že dnes je medzinárodne povolený odstrel kobýl na celom svete."
„Dofrasa!" zaklial mafián. Potom papier pokrčil a šmaril do snehu. Poľovníka to však z rovnováhy nevyviedlo. Dokonca mu v očiach prebleskli zvláštne iskričky. To preto, lebo konečne spoznal s kým má tú česť. Al Capone, taká veľká celebrita! Ale tej kobyly mu aj tak ľúto nebolo...

„Toto vám len tak neprejde!" zakričal mafián. „Poženiem to na súd! To si buďte istý."
„To ťažko, pán Capone," povedal poľovník a utrel si čelo. „Oficiálne ste už mŕtvy. Takže asi neuspejete."
„Ešte uvidíme! Mám rozsiahle známosti! Možno dokonca až nadrozsiahle!"
„No... Každopádne...," povedal poľovník a sklonil sa k svojej koristi. „Tú kobylu vám to už asi nevráti, čo?"

Mafián neodpovedal. Bolo ticho asi päť minút.

„To tu budeme len tak stáť?" spýtal sa napokon Ferguson.
Nikto neodpovedal. Starý lovec prebehol po tvárach všetkých prítomných.
„Pozývam vás na drink!" povedal. Žiadna odpoveď.
„Platím to ja!" dodal po ťažkom vnútornom boji. Ozval sa nadšený rev troch hrdiel a všetky spory boli razom zabudnuté. Chlast to istil vždy.

A tak sa stalo, že Ferguson, Vallium, Al Capone a poľovník (ktorý sa predstavil ako Stanislav) spolu s mrcinou zlatej kobyly vykročili do krčmy, keďže bola najbližšie. Slnko sa klonilo k západu, svietilo im do očí a vrhalo romantické tiene na okolité polia, plné lánov pšenice. kde sa húfne preháňali srny a divé podsvinčatá. Bol príjemný večer a...

A každému to bolo u riti.