Basnicky.sk

Drevené dvere krčmy sa rozleteli a dnu vstúpil mohutný chlap so sekerou v ruke. V hube prevaľoval špáratko a tvár mu brázdila hlboká jazva. Všetky zraky sa upreli smerom k nemu. Takýchto návštevníkov tu nebolo vídať každý deň.

„Prajete si?" prerušil ticho plešatý krčmár a nútene sa usmial. Chlap zmeral zrakom všetkých prítomných. Samá sedliacka brečka, zhodnotil, akoby si obzeral tovar vo výklade.
„Prajem," zavrčal. „Na tej ceduli vonku som čítal, že potrebujete profesionála..."
„Na akej ceduli?" spýtal sa krčmár, aby nedošlo k omylu.
„Na tej pred krčmou."
„Aha."
„A preto som tu," povedal a posadil sa k pultu.
„To sme skutočne radi," povedal krčmár a položil pred neznámeho pohár piva.
„Nič som si neobjednal."
„Na účet podniku," usmial sa úlisne krčmár. Chlap zdvihol pohár k ústam a na dva mohutné logy ho vyprázdnil. V nápoji cítil nasladlú pachuť ľudských hlienov.
„Smiem sa spýtať na vaše ctené meno?" ozval sa krčmár.
„Žórž."
„Čože?"
„Žórž!" zvolal.
„Aha," vyprskol krčmár a začal sa dusiť smiechom.
„Niečo sa ti nepáči, ty špek?" zasyčal chlap a zaškrípal zubami. Krčmár preglgol a zbledol. Došlo mu, že by mal napätú situáciu nejako urovnať.
„Ale nie," vyjachtal.
„Radšej mi povedz, čo odo mňa potrebuješ."
„Nečítali ste tú ceduľu?"
„Čítal, ale rád si to vypočujem z tvojej tlamy. A neviem, či som to dobre pochopil. Čítanie mi totiž veľmi nejde."
„Tak dobre... Ide o to, že život v našej dedine nám znepríjemňujú oblaky. Teda presnejšie, oblační ľudia."
„Hm. Fajn. A ako, ak sa môžem spýtať? To totiž na tej vašej ceduli nemáte."
„Znásilňujú nám mužov aj ženy," odkašľal si. „A unášajú ich."
„A čo deti?" zaujímal sa Žórž.
„Tie zatiaľ ušetrili."
„Zatiaľ."
„Čo tým chcete povedať?"
„Že aj na ne príde rad."
„Ach Bože! To je príšerné."
„S tým súhlasím. Ale môžeš sa radovať, ty chuj, lebo ja som profesionálny lovec oblakov."

Zachrchlal a mohutne si odpľul. Utrel si rukou ústa a zakašľal.

„Ale je tu ešte jedna vec," povedal krčmár stíšeným hlasom.
„Tak to ma zaujíma. Vysyp to!"
„Tí hajzli totiž uniesli moju dcéru."
„To naserie."
„Áno. A preto sa vás chcem spýtať, či by ste... akosi... či by ste nemohli..."
„Nemohol!" odsekol stroho.
„Bohato sa vám odmením," nevzdával sa krčmár.
„Ako?"
„Dostaneš ruku mojej dcéry!"
„To neznie zle starý!" uznal Žórž. „A dostanem aj pol kráľovstva?"
„Prečo?"
„Vždy to tak býva."
„Žiaľ, kráľovstvo nemám."
„Hm, to je škoda. Ale nevadí."
„Takže mi pomôžete?"
„Keď to musí byť..."
„Ach, ďakujem vám!"
„To si nechaj na nekôr," mávol chlap rukou. „Radšej mi niečo povedz..."
„A čo ako?"
„Čo ja viem? Ale niečo by si mal, nech tu nesedíme mlčky, ako v kláštore."
„Mohol by som vám povedať, ako sa k mojej dcére dostanete."
„Tak do toho!"
„S týmto," povedal a podal Žóržovi malé kožené vrecúško.
„Čo to má byť?" spýtal sa neveriacky.
„Fazule."
„Vyzerá to skôr, ako vrecko."
„Tie fazule sú vo vnútri," upresnil krčmár. Žórž si to overil. Skutočne tam boli.
„A čo ako s nimi?"
„Stačí, ak ich zasadíte do zeme, a priamo pred vami vyrastie obrovská fazuľa!"
„A ďalej?"
„Vyšplháte sa po nej a...," odmlčal sa.
„A?"
„A tam nájdete moju dcéru," dokončil triumfálne.
„Takže oni ju zobrali tam hore?" spýtal sa Žórž a ukázal prstom nahor.
„Presne."
„Zaujímavé."
„Ale logické!"
„To nepochybne. A odkiaľ si ty zohnal tie fazule?"
„Našiel som ich v bruchu jednej kravy."
„Kravy?" spýtal sa neveriacky Žórž. „Tým myslíš to zviera?"
„Iste."
„No, veď preto."
„Rozpáral som ju bajonetom a našiel som ich v bruchu. Vzal som ich. Zdalo sa mi, že sa môžu hodiť."
„Impozantná historka."
„Dúfam, že vám pomôžu."
„To dúfam aj ja. Hlavne pre tvoje dobro."

Krčmár sa prežehnal a posral sa.

***

Žórž nemal v pláne zdržiavať sa v dedine, dlhšie, než to bolo potrebné. Preto hneď po rozhovore s krčmárom, vyšiel von a zahrabal magické fazule do zeme. Nemusel čakať dlho. Asi po piatich minútach sa pred ním vztýčila obrovská stonka miznúca až niekde medzi oblakmi. Žórž si povzdychol, upravil si obojstrannú sekeru, ktorá mu visela na chrbte a začal sa po tej zelenine štverať.

Našťastie mal za sebou výdatnú horolezeckú prax a tak ten výstup nebol nijako problematický. Keď sa konečne dostal na najvyššiu možnú priečku, všimol si, že sa dostal do úplne nového sveta. Všetky domy boli postavené z oblakov. Dokonca aj chodníky. Žórž neveriacky stúpil na oblačnú cestu a s prekvapením zistil, že má pevné skupenstvo. V diaľke zazrel aj pár ľudí, či presnejšie povedané: oblačných týpkov. Žórž samozrejme hneď upútal ich pozornosť a tak sa čoskoro okolo neho utvoril malý kruh prekvapených starousadlíkov.

„Kto tu velí?" zareval Žórž, pretože mu nič lepšie nenapadlo.
„Ja, ctihodný pane," povedal oblačný týpek s okuliarmi niekde tam, kde mal byť nos.
„Niekoho tu hľadám!"
„Vskutku?"
„Hej."
„Tak to ste na správnej adrese. Som Hogward Kukupridrb, miestny starosta. Mám informácie o všetkých občanoch našej ríše."
„Ríše?" začudoval sa Žórž.
„Oblačnej Ríše," vysvetlil Kukupridrb pokojne.
„Nikdy som o nej nepočul.
„No, ale to už nie je náš problém."
„Hľadám...," začal Žórž, ale vtedy si uvedomil, že sa krčmára zabudol spýtať, ako sa jeho dcéra volá.
„Áno?" naklonil sa k nemu Kukupridrb.
„Krčmárovu dcéru," povedal Žórž bezradne.
„Čo je to krčmár?" zaujímal sa starosta.
„Vy neviete, čo je krčmár?"
„Nie. Takých tu totiž nemáme."
„To mi je jedno," vyhlásil Žórž. „Mám zaújem len o dcéru! Jeden kus!"
„Človek?" spýtal sa Kukupridrb.
„Áno. Aspoň myslím."
„A prečo si myslíte, že by tu mala byť?"
„Vraj ju uniesol niekto z vás."
„Kto?"
„Nejaký idiot."
„Aký idiot?"
„Kurva, čo ja viem???"
„Hm," prešiel si Kukupridrb oblačnou rukou po brade. „Neviem o tom, že by bol niekto unesený."
„A ak bol?"
„No," zasmial sa. „Viete, ako to chodí. Život je kurva."

Žórž zaškrípal zubami. Cítil z toho týpka pach lži a to sa mu vôbec nepáčilo.

„Myslím, že mi klamete!" zavrčal.
„Prečo by som to robil?"
„To neviem!"
„Tak vidíte!"
„A chcete poprieť aj to, že už roky znepríjemňujete život obyvateľom Zeme?"
„Nie sú to roky," opravil ho starosta. „Ale len jedenásť mesiacov."
„Čo na tom dofrasa záleží? Hlavné je to, že odtiaľ unášate ľudí!"
„To je absolútny nezmysel."
„Ako si tým môžete byť tak bohovsky istý?"
„Proste to viem. Nikoho neunášame. Len ich tak trochu šikanujeme. To ešte nikomu neuškodilo. Ale viete čo?" zamyslel sa Kukupridrb. „Keď na tým tak premýšľam... Tak sa mi zdá, že by v tých únosoch mohla mať prsty miestna mafia..."
„Čože?" spýtal sa Žórž neveriacky.
„Oblak Sostra, tak si hovoria."
„Myslíte, že by v tom mohli mať prsty?"
„Prsty?"
„Myslíte, že sú v tom zapletení?" spýtal sa podráždene.
„Je to pravdepodobné. Aby som povedal pravdu, je to takmer isté."
„Super," potešil sa Žórž. „Kde ich nájdem?"
„Na Eleertskej 6 majú základňu. Zavediem vás tam."
„Ďakujem."
„Ale mali by ste niečo vedieť..."
„Počúvam."
„Chutí im ľudské mäso."
„Tým lepšie."
„Ako prosím?"
„Aspoň bude vzrúšo."

***

Žórž stál pred budovou, ktorá mala byť sídlom Oblak Sostry. Nebolo to nič moc. Obyčajná oblačná budova, akých tu boli stovky. Sklonil sa ku dverám a zaklopal. V ruke zvieral sekeru. Ak by nemalo ísť všetko podľa plánu, bol pripravený zasiahnuť.

„Kto je?" ozvalo sa spoza dverí. Žórž sa zamyslel.
„Človek," povedal. Dvere sa otvorili. Stál tam starý oblačný týpek a nenažrane si Žórža obzeral.
„Ááá," zatiahol uslintane. „Človek? Len poďte ďalej, len poďte..."

Žórž vošiel a rozhliadol sa.

„Ako vám môžeme pomôcť?" spýtal sa oblačný týpek.
„Chcem hovoriť s vaším šéfom."
„To som ja. Don Trthjuman."
„Teší ma, Don."
„A vy ste?"
„Žórž."
„Ste francúz?"
„Nie."
„A priezvisko nemáte?"
„Mám. Rembrandt-O'Really."
„Žeby," naklonil sa k nemu don, „potomok toho slávneho detektíva?"
„Nie," usmial sa Žórž. „Ale často si ma s ním mýlia."
„Chápem. O čom so mnou chcete hovoriť?"
„Máte niečo, čo chcem."
„Vskutku?"
„Hej."
„A čo to je?"
„Istý človek."
„Človek?"
„Áno. Žena, aby som bol presný. Žena, ktorú ste uniesli, aby som bol ešte presnejší."
„Nikoho sme neuniesli," vyrchlil don nahnevane.
„Neklamte, don," zasyčal Žórž. „Inak ma nahneváte. A verte mi, že to nie je to, čo by ste chceli."
„Takže vám ide o tú ženskú, však?" zaprskal don.
„Presne tak. Dúfam, že ste ju ešte nezožrali."

Don sa dlho nemal k odpovedi. Žórž už toho mal dosť. Pozdvihol sekeru a pritlačil ostrie tam, kde tušil mafiánov krk.

„Niečo som sa pýtal!"
„Nie. Nezjedli sme ju," povedal don.
„Výborne! Tak ma k nej okamžite doveď, starý!"
„Iste. Len ráčte za mnou," povedal don strojene úctivo a uchechtol sa.

***

O chvíľu už Žórž, spolu s krčmárovou dcérou stál na kraji útesu. Ruky mali pevne zviazané. Pomyslel si, že si mohol na svoju výpravu vziať aj niečo viac, než sekeru. Keď sa naňho totiž vyrútilo stádo mafiánskych poskokov v budove Oblak Sostry, bol načisto bezmocný. A ako na potvoru sa ukázalo, že čepeľ je na týchto hajzlov imúnna. Teda nikoho ani len nezranil! A napokon skončil takto. Mohol byť však vďační, že ho nezožrali. Mal šťastie, že práve vystihol obdobie pôstu. Ten totiž mafiáni dodržiavajú veľmi striktne.

„Hej," povedal krčmárovej dcére. Bola to fakt kosť.
„Čo chceš?" spýtala sa.
„Ako sa voláš?"
„Marion."
„Prišiel som ťa zachrániť, Marion."
„Tak to ti pekne ďakujem!" zaprskala.
„Držte huby!" okríkol ich Don a pristúpil k nim.
„Čo s nami urobíte?" spýtal sa Žórž. Don sa zachichotal.
„To, čo robí každá mafia... Zabetónujeme vám nohy a zhodíme vás z útesu."
„To znie lákavo," kývol hlavou Žórž.
„O tom nepochybujem," ustrúsila Marion.
„Načo je to vlastne dobré?" spýtal sa Žórž. „Skapeme tak, či tak."
„Lenže mi ten proces chceme urýchliť!" uviedol don Žórža do situácie.
„Aha."

Don luskol prstami.

„Chlapci! Do práce!" rozkázal svojím poskokom. Tí boli so zabetónovaním dvojice chodidiel hotoví za tri minúty. Mali v tom prax. Celoživotnú.

„Takže teraz už asi naozaj zomrieme, však?" spýtal sa Žórž. Don vážne prikývol.
„Nejaké posledné slová?" spýtal sa.
„No...," zamyslel sa Žórž. „Asi len: pojebte sa."
„Dojemné," uznal Don a kývol rukou. Dvaja týpci ich vtedy zhodili z útesu. Zatvrdnutý betón spôsobil, že zem sa veľmi rýchlo približovala. Okolo uší im svišťal vietor.

„Len tak pre zaujímavosť," nadhodila Marion. „Čo budeme teraz robiť?"
„Hlavne nebudeme strácať hlavu," odsekol Žórž.
„A okrem toho?"
„Okrem toho sa pripravíme na smrť."
„Skvelé."
„Tiež si myslím."

A vtedy sa stalo čosi zvláštne. Sprava sa k dvom padajúcim prihnal obrovský húf vrán. Vrhli sa na Žórža a Marion a pevne do nich zakvačili svoje pazúre.

„Čo to má znamenať?" vrešťala Marion. Na rozdiel od nej, to Žórž pochopil okamžite.
„Neboj sa!" povedal. „To sú moji kamoši."
„Kamoši???"
„Hej."
„Čo s nami urobia?"
„To hneď uvidíš!"

Vrany ich bezpečne zniesli až k zemi. Dokonca boli také láskavé, že ich zbavili aj toho nepohodlného betónu. Žórž sa oprášil.

„Ďakujem vám, vrany," povedal s úsmevom. Vrany zakrákali niečo v zmysle: „A sme si kvit" a viac ich nebolo.
„Prečo nám vlastne pomohli?" spýtala sa Marion.
„To preto," povedal nostalgicky Žórž, „lebo ja som im tiež pomohol."
„He?"
„Áno. Pred rokom som v ich rajóne vyhubil všetky líšky."
„No a?"
„No... A tým pádom si mohli konečne bezpečne pochutnať na svojich syroch."
„Aha."

Obaja sa na seba zahľadeli a mlčali.

„Myslím," povedal Žórž, „že poďakovanie by bolo na mieste."
„Poďakovanie? A za čo?" odvrkla.
„Keď si si to nevšimla, práve som ti zachránil život."
„Pche."
„Ako chceš," pokrčil plecami. „Každopádne, musím ťa odviesť k tvojmu otcovi. On už si s tebou bude vedieť rady..."

***

„Ďakujem vám, Žórž!" zvolal krčmár, obímajúc svoju drahocennú dcéru. Po lícach mu tiekli slzy a z nosa mu stekali stružky hlienu a sopľov.
„To nič nebolo," povedal lovec znechutene. „Rád som pomohol."
„Som vám za to vďačný!" povedal krčmár. „A čo som sľúbil, to splním!"

Marion zneistela.

„Čože?" spýtala sa otca.
„Vieš, dcérka... Tuto ctihodnému pánovi som sľúbil... ako odmenu... tvoju ruku."
„Ako si to mohol urobiť!?" zvolala.
„Musel som mu niečo sľúbiť," bránil sa starec. „A čo iné som mohol urobiť? Vieš, že peniaze nemáme."
„Nikdy si ho nevezmem!" povedala nadurdene.
„Čo?" spýtal sa Žórž a zaklipkal očami.
„Dobre si počul, ty vymrd! Nikdy si ťa nevezmem!"

Krčmár bezradne pokrčil plecami. Žórž pristúpil k Marion a vytiahol sekeru. Potom jej jedným prudkým pohybom skúseného mäsiara uťal ruku. Marion zbledla a neľudsky zavrešťala. Z rany sa jej prúdom valila krv. Krčmár stál s papuľou dokorán, neschopný pohybu.

„Mne išlo iba o toto," povedal Žórž s úsmevom, zastrčil si ruku do vrecka a obrátil sa na odchod.