Basnicky.sk

Kde bolo tam bolo, žil raz v jednej dedine chlapec menom Victor. Býval spolu so svojou matkou a pracoval na daňovom úrade. Nečudo teda, že matka bola jeho jedinou naozajstnou priateľkou. Raz, po ťažkom dni, keď sa vrátil z práce, našiel v dome sedieť miestneho patológa.

„Čo tu robíte?" podivil sa Victor. Patológ si zapchal jednu nosnú dierku a prudko sa vysmrkal. Priamo na podlahu.
„Vieš, synu," začal, „obávam sa, že pre teba mám veľmi zlú správu."
„O čo ide?"
„Tvoja matka je mŕtva."
„Čože?"
„Dobre si počul."
„Ale, ale... to nie je možné. Kedy sa to stalo?"
„Pred dvomi dňami."
„Čo?"
„Presne tak. Už dva dni je... po nej. Zástava srdca."
„A ja som jej ešte deň predtým pripravil poriadne mastné hurky s chrenom!" zakvílil Victor.
„Aj tak by si jej asi nemohol pomôcť."
„Nie?"
„Nie. Výška jej cholesterolu hovorila, že mala byť mŕtva už pred dvadsatimi rokmi."
„Pane na nebi!"
„Ten nám už nepomôže," odtušil patológ.
„A ste si istý, že umrela pred dvomi dňami?"
„Samozrejme. Ty si to nevedel?"
„Myslel som si, že len spí!" zakvílil Victor.
„No, ale bola mŕtva," pokýval hlavou patológ.
„Neverím!" vyhlásil Victor. „Ste si tým skutočne na sto percent istý?"
„Jasné. Sám som ju pitval! Bola veľmi dobrá..."
„Dobrá? Čo tým myslíte?"
„Ale nič, nič."
„Doktor! Ako ste to mysleli? Snáď ste ju nezjedol?!"
„Nie, nie, kdeže," odkašľal si patológ a nápadne očervenel. Victor až vtedy pochopil, ktorá bije, sklonil hlavu a viac sa k tomu nevracal. Patológ ešte chvíľu posedel, ale napokon sa aj on zdvihol, poprial dobrú noc a ťažkými krokmi odkráčal.

Victor chvíľu sedel v tme a neodvažoval sa ani dýchať. Jeho matka je mŕtva. Aká strašná rana. Čo si teraz počne? Keby tak mohol vrátiť čas... Keby tak... Odrazu prudko vyskočil a vytreštil oči. Chvíľu zostal stáť ohromený tým náhlym nápadom a potom kútiky úst povytiahol do víťazoslávneho úsmevu.
„No hej," pomyslel si. „A prečo nie?"

Spomenul si, ako mu ešte jeho babička (nech je jej zem ľahká) rozprávala príbeh o živej vode, ktorá vyviera v okolitých lesoch. Každý, kto sa z tej vody napije, vravievala, okamžite získa nový život. Tá voda má takú moc, že dokáže vrátiť život aj mŕtvym!

Victor si radostne pomädlil ruky a hneď na druhý deň ráno sa vydal do lesa. Po niekoľkých minútach chôdze ho však napadlo, že vlastne nevie, ako tá voda vyzerá. Asi ako obyčajná voda, napadlo ho. Po niekoľkých hodinách bezvýsledného hľadania, sa rozhodol, že si trochu odpočinie. Zvalil sa pod kmeň starého dubu a zotrel si pot z čela.

„Hej!" začul odrazu. Poobzeral sa, ale nikoho nevidel.
„Čo?" zavolal nahlas.
„Hej!" začul opäť. Obrátil sa a uvidel, že sa naňho z dutého kmeňa škerí akýsi krpatý mužíček.
„Kto si?" zvolal prekvapene Victor.
„Lesný škriatok!" zaškriekal mužík.
„No to ma poser! A čo odo mňa chceš?"
„Nič. Len som išiel okolo."

Victor sa na chvíľu odmlčal.

„Počuj," povedal napokon. „Ty tento les poznáš dobre, však?"
„Tak dobre ako svoj vercajk!"
„Fajn. Vieš, potreboval by som sa dostať k živej vode."

Škriatok naňho vytreštil oči a poklesla mu sánka. Vzápätí ju však spustil a na tvári sa mu objavil dobrácky úsmev.

„Takže živú vodu by si chcel, čo?"
„Áno."
„A prečo, ak sa smiem spýtať?"
„To je moja vec!"
„Hehe... no isteže. Lenže v tom prípade ti asi nepomôžem."
„Ako to?"
„No... Vec sa má tak, že len my - lesní škriatkovia - ťa k tej vode môžeme zaviesť. Ale iba vtedy, keď nám povieš, načo ju chceš. Ak to bude ušľachtilý dôvod, tak ťa k nej veľmi rád zavediem. Ak nie, tak ma môžeš bozať v riť."
„Hm. A musím ti to povedať?"
„Samozrejme. Každý to robí. To si nevedel?"
„Nie," povedal Victor po pravde. „Ale poviem ti to: Umrela mi matka."
„To je dôvod na oslavu, nie?"
„Nie. Vieš, mal som ju rád."
„Aha. No tak to je smutné."
„Tak? Zavedieš ma tam?"
„No...," pokýval hlavou škriatok. „Myslím, že by som mohol."
A usmial sa. Akosi zvláštne.

***

„Tak to je ono?" ohrnul Victor nedôverčivo nos. Stál pred obyčajným potokom, ktorý ešte k tomu vyzeral, ako čerstvá žumpa. Teda za predpokladu, že žumpa môže byť čerstvá. Všimol si, že na vode pláva množstvo odpadkov, a dokonca zahliadol aj starý traktor. Hladina bola odporne nahnedlá a Victor zacítil prenikavý zápach výkalov.

„Si si istý, že sme tu správne?" spýtal sa opäť.
„Na to vezmi jed!"
„Tá voda nevyzerá veľmi zdravo..."
„Počuj," utrhol sa škriatok. „Láskavo ma neser! Ty si sem chcel ísť, nie ja! Ale keď sa chceš vrátiť, tak prosím!"
„Nie, nie...," povedal rýchlo Victor. „Tak ja si z nej teda trochu naberiem..."
„Checheche..."
„Čomu sa rehoceš?"

Krpec vtedy prenikavo zapískal a z okolitých kríkov povyskakovalo asi tisíc malých škriatkov s trojzubcami v rukách. Na nič nečakali a okamžite sa vrhli na bezbranného Victora, ako mravce po veľkonočnom pôste.

„Čo to má byť?" zakvílil Victor. Škriatkovia sa len rehotali a bodali ho trojzubcami hlava nehlava. Zbaviť sa ich nebolo vôbec ľahké a tak nečudo, že sa to Victorovi ani nepodarilo. Po dlhom a vyčerpávajúcom boji klesol k zemi, ako porazený.

Škriatkovia vydali jeden radostný výkrik, zatancovali si nad svojou korisťou a odtiahli ho do svojej nory.

Tam si pekne Victora na pahrebe upiekli a zjedli. Bola to skutočne velebná hostina, pivo a krv mŕtveho tiekli prúdom a podávali sa vyberané lahôdky. Škriatkovia si pahltne oblizovali pery, ožransky pospevovali a zostali už na výsosť šťastný až do konca svojich dní, ktorých sa dožili nespočetne veľa.

KONIEC