Basnicky.sk

Mäkkých, spadnutých listov šušťanie tiché
spod mojich nôh. Čuť ich sťa varovné vzdychy
keď k čistinke na kopci pomaly kráčam
a čas zo mňa strháva úlomky pýchy.
( slepej odvahy tiež )

Kruté mlčanie tejto zelenej masy
tak ohromnej. Strom čo strom, stále sa otvára ďalej,
tieňmi mätie mi zraky a ruku nepodá,
aby zjavila cestu mne, bytosti malej.
( vieš kam ísť )

Hvizd vetra zraňuje konáre suché.
Stále padajú, občas aj na moju tvár
a šaty mokré keď s najväčším odporom
štverám sa z bažín. Mysľou prelieta zmar.
( len kráčaj ďalej )

Údy strnulé, tuhé, ako drevo sa lámem
a bolesť z mojich útrob sa derie
vo chvíľach keď padám a znova.
Žiaden zvuk, len ozvena bolesti zdravý rozum mi žerie.
( pár sladkých súst )

Pred mojimi očami v šere tancuje prízrak,
tiché zjavenie. V úžase, hrôze plazím sa ďalej,
zmätene vystieram ruku. Sťa v mdlobách
sa dotýkam usmiatej tváre, tak detsky malej.
( máš ma tu )

Ako bezbranné dieťa vedie ma lesom
bez zbytočných slov. Skoro šaliem. Či padám či bežím,
vždy dva kroky predo mnou sa mihá jej tieň.
Len občas ma pohladí letmým úsmevom sviežim.
( len poď za mnou )

Konárov telá obratne režú mi tvár.
Iba tackám sa, pre krv nevidím na krok.
Len jej sladký hlas prosebne volá ma ďalej
a myseľ mi vlaží ako večerný vánok.
( už si len môj )

.
.
.

Kdesi v stred lesa kľačím, do bahna zabáram ruky
temer bez dychu. Kam zmizla si, krásne blúznenie?!
Na nohy nevládzem, zúfalstvo napĺňa myseľ.
Teraz ma nezradíš, prosím! Povedz že nie!
( je koniec )