Basnicky.sk

Estefania stála pri sporáku a pripravovala neskorú večeru. Kura na paprike. Naložila si a posadila sa za stôl. Potom do ruky vzala svoju obľúbenú lyžicu. Už od detstva mala zvyk jedávať kura aj ostatné pokrmy lyžicou, čo síce nebolo dvakrát pohodlné, ale zvyk je zvyk. Zdvihla lyžicu do vzduchu a potom ňou ladne skĺzla do taniera.

A vtedy k nej do kuchyne vtrhla mimozemská mafia.
Estefania samozrejme nevedela hneď, že nezvaní návštevníci sú mafiáni a samozrejme ani to, že sú to mimozemšťania.

„Sme mimozemšťania!" povedal mrazivo jeden z nich, menom Ferči.
„To ako z vesmíru?" spýtala sa Estefania.
„Nie tak celkom," odkašľal si Ferčiho kumpán, Elekzebetrtozmrd. „V skutočnosti sme z Ekliabatu."
„To je kde?"
„V Transcedentálnom kráľovstve."
„A to je kde?"

Mafiáni si vymenili pohľady.

„No... faktom je," začal Ferči a odkašľal si.
„Že o tom nikto nemá ani poňatia," dokončil miesto neho Elekzebetrtozmrd.

Estefania pokývala hlavou a vrátila sa k jedlu. Zdvihla lyžicu k ústam, ale v tej chvíli zmeravela. Všimla si totiž, ako jej Ferči mieri do ksichtu nebezpečne vyzerajúcou laseovou pištoľou.

„To by som neskúšal!" precedil drsne.
„Eh?" vysúkala zo seba Estefania.
„Polož tú lyžicu!"
„Eh?"
„Polož tú lyžicu!!!"
„Prečo?"
„Lebo som povedal!"

Estefania polúchla. Elekzebetrtozmrd pristúpil ku stolu a chvíľu si príbor prezeral. Potom lyžicu vzal do ruky a urobil dva decentné kroky dozadu.

„Je to ona," oznámil napokon.
„Fajn," usmial sa Ferči.
„O čo tu ide?" ozvala sa Estefania. „Prečo mi kradnete lyžicu?"
„My nič nekradneme!" odsekol Ferči. „Len si berieme, čo je naše."
„Ale tá lyžica nie je vaša."
„Ha! Tak to si len myslíš, pusinka!"

V tej chvíli do kuchyne vošiel starý, zhrbený muž s alzheimerom v tele a smrťou na jazyku. V ruke zvieral paličku so zahnutou rukoväťou.

„Tak?" spýtal sa a prskal sliny na všetky strany.
„Dostali sme ju šéfko," informoval ho Ferči.
„To je dobre," zaksichtil sa dedo.
„Ničomu nerozumiem," povedala Estefania.
„Čo je to za kočku?"
„Neviem. Nejaká pizda."
„Vraj tu býva," doložil Elekzebetrtozmrd.
„Prečo ste mi vzali moju lyžicu?" skríkla Estefania.
„Pretože to nebola obyčajná lyžica," objasnil dedo.
„Tak to mi skutočne pomohlo!"
„Bude lepšie, keď sa pravdu nedozviete. Pre zachovanie bezpečnosti aj zdravého rozumu!"
„Ale ja to chcem vedieť!" nástojila Estefania na svojom.

Starý boss si slabo vzdychol pokrútil hlavou, čo malo vyjadrovať stav jeho rezignácie.

„Vaša lyžica je jadrová," povedal záhrobne.
„Čože?!"
„Pozrite," povedal a pošúchal si čelo. „Vaša lyžica má atómové jadro a zhodou zvláštnych okolností na nej stojí existencia nášho kráľovstva. Hľadali sme ju už celé tisícročia."
„Nikoho nenapadlo, že bude v takejto diere," dodal Elekzebetrtozmrd.
„To musí byť nejaký omyl," vyhlásila Estefania.
„Mrzí ma to zlatko, ale nie je," povedal Ferči.
„Nie som vaše zlatko!" odsekla.
„To je len taká slovná hračka."
„Je mi fuk čo to je!"
„Bude lepšie," ujal sa slova opäť starec, „keď nám tú lyžicu dovolíte bezpečne odniesť."
„Kam ju vezmete?"
„Do nášho kráľovstva, prirodzene."
„A čo s ňou bude?"
„Budeme sa jej klaňať, ako svätému obrazu."
„To fakt?"
„Áno. To je fakt."
„A čím mám teraz jesť?"
„No... napríklad nožom a vidličkou."

Estefania čosi zamrmlala a zamračila sa.

„A čo keď vám nedovolím tú lyžicu odniesť?" spýtal sa.
„Tak ťa zabijeme," zarehotal sa Ferči.
„Naozaj?"
„Áno. My nežartujeme!"
„Naozaj je nutné, aby ste mi tú lyžicu brali? Totiž, dosť som sa na ňu naviazala. Citovo."
„Je to bezpodmienečne nutné!"
„A nemôžem ísť s vami?"
„Čo?" podivil sa dedo. „A prečo?"
„No... Aby som mohla zostať s tou lyžicou."
„Zbytočne nám to komplikujete!" odvrkol starec.
„No tak!" naliehala. „Nebudem vás otravovať! A aspoň uvidím kus sveta... Eh... teda aspoň toho mimozemského."
„S tým nemôžem súhlasiť!"
„Tak potom ma budete musieť zabiť!"
„To nie je problém..."
„To nie, ale keď zomriem, tak sa aj tak do toho Transcedentálneho kráľovstva dostanem."
„Dofrasa, to je pravda!" chytil sa boss za hlavu.


Chvíľu bolo ticho. Starec bezmocne pokrčil plecami.

„No dobre," prehodil. „Veď mne je to jedno."

Potom luskol prstami a všetky postavy sa okamžite preniesli do luxusnej reštaurácia Fatima, ktorá sídlila na severnej ulici 89, vyšného Transcedentálneho kráľovstva.

„Kde to sme?" zaujímala sa Estefania.
„V reštaurácii," riekol boss.
„Ale prečo práve v reštaurácii?"
„A prečo nie?"

Estefania si ticho „hmkla" a posadila sa k jednému z voľných stolov. Dedo to urobil tiež. Ferči a Elekzebetrtozmrd zamierili k barmanovi. Boli to notorickí alkoholici.

„Ako dlho tu chcete ostať?" spýtal sa dedo.
„To neviem," pripustila.
„Príliš dlho by to byť nemalo."
„A to prečo?"
„Pretože pre živého človeka to tu môže byť príliš nebezpečné."
„Nikto ma ani nespozná," povedala. „Vyzerám presne, ako vy. Ehm, chcela som povedať, že vy vyzeráte, ako obyčajný človek."
„To áno."
„Čím sa vlastne odlišujete od ľudí?"
„Miesto srdca máme syr."
„Syr?"
„Hej. Ementál."
„A to všetci?"
„Nie. Ženy majú tavený, plátkový."
„No toto! Tak to je skutočne rozdiel."
„No, a podaktorí sa samozrejme odlišujú aj výzorom... ale tých je pomenej."

V tej chvíli vtrhol do reštaurácie nejaký chlap s M-16tkou v ruke a zvláštne zamaskovaným ksichtom. Celá jeho tvár bola pokrytá sivou izolepou. Všetci stuhli.

„Barman! Otvor kasu! Hneď!" vyštekol. Potom sa obrátil k osadenstvu.
„Všetci držte huby a nikomu sa nič nestane!" povedal a snažil sa, aby to „huby" znelo dostatočne pohŕdavo. Zrejme sa mu to aj podarilo. Estefania si všimla, že boss nejako podozrivo znervóznel.

„Nebojte sa," povedala mu, „je to len obyčajné prepadnutie."
„Držte hubu!" okríkol ich zlodej a pristúpil k ich stolu. Prebehol zrakom Estefanine kozy a potom sa zahľadel na starého bossa.
„Ale, ale, ale...," povedal. „Pozrime sa, koho to tu máme."
„Ahoj, Maskáč," povedal boss.
„Vy sa poznáte?" žasla Estefania.
„Bohužiaľ áno," pokýval hlavou boss. „Ale jeho tu pozná každý. Je to jediný zlodej v celom kráľovstve."
„To fakt?" vyprskla Estefania.
„Niekto musí byť prvý!" odsekol Maskáč. „A vôbec, čo iné sa dá robiť s takýmto ksichtom?"
„Chcete povedať, že TOTO je vaša tvár?"
„Máš snáď niečo proti tomu, ty čúza?"
„Ani nie."
„To je dobre."

Maskáč zovrel zbraň.

„Navaľ peňaženku, starý!" zrúkol.
„Nemám ju," povedal dedo.
„Vstaň!" rozkázal mu zlodej. Boss poslúchol. Maskáč mu siahol do vrecka saka. Vytiahol odtiaľ jadrovú lyžicu. So záujmom si ju obzeral.
„Čo to je?" spýtal sa.
„Štátny majetok," povedal boss nervózne. „Bol by som ti vďačný, keby si to jemne položil na zem."
„Vyzerá, ako zo striebra..."
„Nie je zo striebra!"
„To viem, né? Len vravím, že tak vyzerá!"

Lyžica v jeho ruke mierne zavibrovala a zmenila farbu na sýto fialovú. Maskáč vydal prekvapivé zapískanie.

„Toto bola dosť hrubá urážka," povedala lyžica.
„Čo... čo...??" vykoktal zlodej zmätene.
„Ten, kto ma nazval striebornou lyžicou, by mal visieť!"
„Tá lyžica rozpráva!" vydýchla Estefania. Vrhla pohľad na bossa, ale ten sa pre zmenu tváril, asi ako raketoplán, ktorý tesne pred štartom zistil, že mu chýbajú všetky motory. Inými slovami: bol to dosť neurčitý výraz.

„Tá posratá lyžica rozpráva!" povedal prekvapený Maskáč.
„Nie som posratá!" odvetila lyžica. „Som jadrová!"
„Jadrová?" opáčil zlodej.
„Jadrová," potvrdila lyžica.
„Jadrová," potvrdil boss.
„Jadrová," utvrdila potvrdenia Estefania.
„To mi došlo," zavrčal Maskáč.
„Keď ťa moje odpovede rozrušujú, tak ma prestaň buzerovať!" odsekla lyžica.

Zlodej prebehol pohľadom po všetkých prítomných. Všetky zraky sa upierali k nemu. Návštevníci čumeli a mlčali.

„Držte huby!" okríkol ich Maskáč, aby si dodal stratené sebavedomie. Celá klientela Fatimy sa teda ponorila do ešte mĺkvejšieho mlčania.

„Čo sa to tu vlastne deje?" zreval po chvíli bandita.
„To by som aj ja rada vedela," odkašľala si Estefania.
„Táto lyžica," ozval sa boss, „je základom nášho kráľovstva."
„Nerozumiem," povedal Maskáč.
„Je... proste... základ," boss sa evidentne nevedel presnejšie vyjadriť. Maskáč sa zatváril tak útrpne, ako len vedel, pretrel si čelo a potom depresívnym hlasom povedal:
„Aha."
„Ale prečo rozpráva?" spýtala sa Estefania.
„Zrejme sa v nej prebudil dávno stratený Transcedentálny Kráľ."
„No neviem..," vyjadril svoj nesúhlas Maskáč.
„Tak sa jej spýtaj!"

Zlodej si niečo zamrmlal.

„Kto si?" spýtal sa napokon.
„Jadrový lyžica," prišla odpoveď.
„Si Trancedentálny Kráľ?"
„Nie. Jadrová lyžica."
„Ale s duchom Transcedentálneho Kráľa, nie?"
„Nie."

Maskáč si uvedomil, že sa mu to akosi vymyká z rúk. Na čele mu vystúpili kvapky potu. Vtedy sa však akousi abnormálnou zhodou okolností vytvorila v universe zvláštne nejasná časová anomália, čo malo za následok, že sa v reštaurácii Fatima zjavil ďalší pozoruhodný návštevník. Mal vzhľad ako trochu ako človek, a trochu ako gorila. V ruke držal kosť.

„Egr?" povedal.
„Čo to má byť?" spýtal sa boss.
„Časová anomália," odvetil pithecantrop na počudovanie celkom čistým hlasom.
„No do riti," zhrnul to starec. „Už zase."

Maskáč urobil niekoľko neistých krokov.

„Čo s tou lyžicou?"

Pithecantrop sa na ňu omámene zadíval. Poškrabal sa na hlave a na tvári mu zatancoval úsmev.

„Vyzerá, ako zo striebra," povedal.
„Ja niesom zo žiadneho posratého striebra!" zarevala lyžica. „Ja som duch Transcedentálneho Kráľa!"
„Ha!" zvolal boss a usmial sa. „Tak predsa je to pravda!"

Maskáč sa prihlúplo usmial a pithecantrop mu prudkým pohybom vytrhol lyžicu z ruky.

„To je neuveriteľné!" zaslzil.
„Ehm... A čo?" zamiešala sa Estefania.
„Toto bude jeden z najvzácnejších objavov našej doby!"
„Vašej doby?"
„Pravekej doby."
„Chcete povedať, že v praveku nemáte lyžičky?"
„Je to zahanbujúce, ale nie..."
„No teda!"
„Ale to sa čoskro zmení," usmial sa opičiak. „Pretože keď sa vrátim s touto lyžicou, všetci ma budú oslavovať, ako najlepšieho vynálezcu... Možno dokonca, ako kráľa!" zasníval sa.
„Vylúčené to nie je!" odkašľal si boss. „Ale tú lyžicu nemôžete zobrať!"
„Prečo nie?"
„Je to príliš nebezpečné."
„He?"
„Je jadrová."
„Jadrová!" potvrdila lyžica.

Pithecantrop sa usmial a povedal:
„Tak v tom prípade je jasné, že sa stanem legendou."

V tej chvíli zamával kosťou vo vzduchu a skrz jej nosné dutiny sa dostal naspäť do svojej doby. Bol to taký zvláštny a šokujúci pohľad, že všetci návštevníci len vyvalili oči a dementne sa škerili. Nikto síce presne nevedel, čo mala opičiakova posledná veta znamenať, ale nikto to ani neriešil. Trvalo asi päť minút kým sa všetci z toho šoku pozbierali- Boss si odpľul a obrátil sa k Estefanii.

„A takéto veci sa tu dejú v jednom kuse," prehodil.
„Škoda jej," zasmrkala Estefania.

Maskáč zaklipkal očami.

„Tak čo bude kurva s tou kasou???" zareval.

To bol znak, že sa jeho myšlienky, ako aj život v celom Transcedentálnom kráľovstve, uberá správnym smerom...