Basnicky.sk

V krčme bolo rušno.
Satyr Johan sedel nad pohárikom pálenky a zanieteným hlasom rozprával svojím dvom spoločníkom, Fredegarovi a Eulifidesovi, jednu zo svojich slávnych historiek. Táto sa týkala chýrnej porážky Napoleona. Nebolo pochýb, že si Johan vymýšľa. Nikto však proti tomu nič nenamietal. S takým satyrom, ako bol on sa neoplatilo ťahať za prsty. Hlavne nie vtedy, keď bol v podguráženom stave. Vtedy dokázal byť dokonca násilnícky.

„A potom som si vzal ten poklad," zakončil Johan triumfálne.
„Napoleonov?" hvízdol Fredegar.
„Tak jest."
„To musela byť pekná kôpka peňazí..."
„A taktiež aj bola!"
„Kde sú tie prachy teraz?" zaujímal sa Eulifides.
„Er...," zatiahol Johan. „Včera som ich vymenil za fľašku denaturáku..."
„Všetky?"
„Uhm."

Fredegar a Eulifides si povzdychli. To sa dalo čakať. Ale vykľučkoval z toho dobre.

„Ale keď už hovoríme o pokladoch," ozval sa odrazu nejaký neznámy z Chromutova, celý v čiernom. „Počul som, že v Joailskej veži je ukrytá pekná kopa zlata..."
„Rozprávky," odrgol si Fredegar.
„Nemyslím si," povedal cudzinec. „Každopádne, stálo by to za preskúmanie, nie?"
„Johan, čo si o tom myslíš?" spýtal sa Eulifides. Johan odtrhol zamyslený, pijácky pohľad od svojho drinku a chabo sa usmial.
„Ja neviem," povedal napokon.
„Možno by sa to malo overiť," uvažoval Eulifides. Neznámy sa uchechtol a odkráčal si doplniť pohár pivom. Očividne dosiahol, čo chcel.
„Až na to, že nevieme, kde tá veža stojí," pripomenul Fredegar.
„To je predsa jasné," odsekol Johan. „Tá veža je v lese!"
„Odkiaľ to vieš?"
„Vždy to tak býva..."
„Ha!" plesol sa Eulifides po čele. „Že mi to skôr nenapadlo!"
„Nemožno sa čudovať," pokýval hlavou Johan. „Mozog tejto skupiny som bol vždy ja."

Eulifides čosi zamrmlal, ale inak to nekomentoval. Fredegar sa poškrabal v dlhej briadke a zároveň si zamyslene hladil bradavicu na nose.

„Počul som," povedal, „že by tam mala byť aj nejaká ženská... Princezná, alebo taký sajrajt."
„To neznie zle," povedal Johan a oblizol sa.
„Navrhujem, aby sme to preskúmali," trval si Eulifides na svojom. John s ťažkosťami vstal.
„Páni!" zvolal slávnostne. „Mám nápad!"

Obaja satyrovia naňho upreli spýtavé pohľady.
„Navrhujem, aby sme to preskúmali!" dokončil Johan triumfálne.
„Dobrý nápad," uchechtol sa kyslo Eulifides.

***

Naši traja hrdinovia, hnaní veľkou túžbou po bohatstve a ženskom tele, vyrazili na cestu. Keď opúšťali svoje rodné mesto, cítili sa plní sebavedomia a optimizmu. Keď dorazili k neslávne známemu Tmavému lesu, kde sa podľa povier mala nachádzať inkriminovaná veža, optimizmus sa nenápadne vytratil. Sebavedomie však zostalo. To bolo totiž až príliš hlboko zakorenené v mysliach satyrských šuhajov a tak nebolo ľahké zbaviť sa ho.

Satyrovia si zlhboka vzdychli a potom sa už nerušene ponorili do temnoty porastu. Netrvalo dlho a dorazili na rázcestie, ktoré sa rozvetvovalo v tri cesty.

„Čo teraz?" znervóznel Eulifides.
„Hm... Tri cesty, tri možnosti," prehodil Johan filozoficky.
„Ale ktorou sa dať?" položil rečnícku otázku Fredegar. „Čo myslíš, Eulifides?"

Uhrovitý satyr s okuliarmi mlčal.

„Mohli by sme sa rozdeliť," uvažoval Johan.
„Nemyslím, že je to dobrý nápad," oponoval Eulifides. „Nevieme, čo nás tu osamote môže stretnúť..."
„To je fakt," uznal Fredegar.

V tej chvíli s priľahlého kríku vyskočil maskovaný chlap s mečom v paprčiach. Bol to ten istý chlap, ktorý sa im prihovoril v krčme.

„Ani sa nehnite, svine!" zareval. „Okamžite navaľte prachy!"
„Nemáme," povedal pokojne Johan.
„Hovno!"
„Je to tak. Práve sme na ceste k Joailskej veži."
„Áno?"
„Vraj je tam ukrytý nejaký poklad..."
„Cheche...," zaškeril sa neznámy. „Žiadna veža neexistuje! Oklamal som vás!"
„Prečo by si to robil?" podivil sa Johan.
„Aby som vás mohol nerušene zabiť a okradnúť!"

Po týchto slovách lúpežník skočil na Fredegara a jedným prudkým pohybom mu odsekol hlavu. Jeho dvaja súputníci z toho boli rozhodení asi päť sekúnd.

„Ou," vyjadril svoje prekvapenie Johan.
„Ech," pridal sa Eulifides. Lúpežník sa k nim obrátil.
„Tak poďte, vymrdi! Teraz si užijem s vami!"

Satyrovia na nič nečakali a naslepo sa rozbehli po strednej ceste. Nevedeli kam vedie, ale bolo im to jedno. Hlavné bolo, aby sa čo najrýchlejšie dostali od toho pošahaného zbojníka. A to sa im aj podarilo.

„Dofrasa!" povedal zadychčaný Johan.
„Fredegar to dostal," informoval Eulifides.
„Všimol som si..."
„Ale zrejme ideme dobre..."
„Prečo si to myslíš?"
„Pozri na tento strom!"

Johan zažmúril. Na kmeni stromu bola nakreslená veľká šípka. K VEŽI TADIAĽTO, BASTARDI, stálo na nej.

„Veď ten zlodej tvrdil, že si to vymyslel," povedal Johan.
„Snažil sa nás zmiasť. Je to kriminálnik. A od tých nemôžeš očakávať nič dobré."

S tým sa nedalo nič iné, než súhlasiť. Johan zasmrkal a potom plný guráže vykročil požadovaným smerom. Netrvalo však dlho a z koruny stromu sa k nemu zniesol obrovský červený drak a kompletne zatarasil cestu. Johan zaváhal. Situácia sa začala nebezpečne vyhrocovať. Strelil pohľadom k Eulifidesovi, ale ten sa zachoval ako zvyčajne. Idiotsky mlčal a vytriešťal oči.

„Kam sa tak ponáhľate, páni?" zasyčal drak a z nozdier mu vyšľahli plamene.
„Nikam," odvetil Johan. Nebola to príliš duchaplná odpoveď a on si toho bol vedomý.
„Vskutku?" podivil sa drak.
„Hej."
„Vyzerá to, akoby ste mi klamali."
„To preto, lebo ti klameme," povedal Eulifides s úsmevom. Johan ho spražil pohľadom. Až vtedy si satyr uvedomil, že asi povedal niečo, čo povedať nemal a tak len bezradne pokrčil plecami a hral idiota.
„Žijem v tomto lese už storočie, ale ešte som nenarazil na satyrov, ktorí by sa tu obšmietali," povedal drak.
„Život je plný prekvapení," zatiahol Johan.
„Zdá sa mi, že máte namierené k Joailskej veži... Čo vy na to?"
„K akej veži?" zahral sa Johan na hlupáka.
„Nerobte sa, že neviete," zasmial sa drak. „Každý, kto vstúpil do tohto lesa, tak urobil len s jediným účelom."
„A to?" zaujímal sa satyr.
„Získať poklad a pomrdať princeznú."
„Takže je to pravda? To s tou princeznou?" spýtal sa dychtivo Johan a oči mu zasvietili.
„Prirodzene."
„Ale to je skvelé!" zvolal Johan nekontrolovane.
„Ahá!" vykríkol drak. „Takže tam predsa len idete."
„No áno," priznal Johan. „Ale nikomu to nehovor!"
„Nemusíte sa báť. Nikto sa to nedozvie. Ani vy to už nikomu nepoviete."
„To nechápem..."
„Vieš, satyr. Ja vás totiž zožeriem."
„Ech..."
„Niečo sa ti nepáči?"

Johan len pokrútil hlavou.
„Zožral by si nás aj keby sme nemali namierené k tej veži?" zaujímal sa Eulifides.
„S najväčšou pravdebodobnosťou áno," odvetil drak s drsnou úprimnosťou.
„Do kuriev."
„Avšak," zaškeril sa drak, „aby ste nepovedali, že ste sa nemohli brániť... Dám vám možnosť zachrániť sa!"
„Áno?" zdvihol Johan s nádejou oči.
„Áno," povedal drak a vyložil pred seba kocku cukru a tri hlinené poháriky.
„Ak uhádnete pod ktorým pohárom tá kocka je, tak môžete odísť," povedal.

Johan naprázdno preglgol. Drak pomiešal poháre.

„Ty prvý!" vyštekol a vystrel labu smerom k Eulifidesovi. Ten nesmelo pristúpil k pohárom. Spýtavo sa zahľadel na draka. Uvedomil si, že akosi zabudol sledovať poháre, keď ich drak miešal. Tým pádom si mohol iba tipnúť. Jedna ku trom, to nie je taká nízka šanca, pomyslel si a zdvihol pohár úplne napravo. Nič pod ním nebolo. Eulifides sa trpko uchechtol a potom sa už vybral na podrobnú exkurziu drakovho žalúdočného ústrojenstva.

„Teraz ty," povedal drak a oblizol si pysky.
„Je to naozaj nutné?" pípol Johan. „Veď si sa už najedol..."
„Je to nutné!" zareval plaz hromovo. Johan pristúpil bližšie. Drak zamiešal. Satyr vystrel trasúcu sa ruku a urobil celkom nečakané gesto. Nabral do ruky suchú hlinu a šmaril ju drakovi priamo do očí. Drak zavyl a snažil sa zbaviť neželanej látky. To však nebolo také ľahké, pretože jeho ruky boli skoro samý pazúr. A tak si obe oči vyškriabal. Nechtiac, samozrejme.

„Ty hajzel!" zaklial a mával rukami vo vzduchu. Johan sa uchechtol, a vyrútil sa smerom k vytúženej veži. Nebežal ešte ani päť sekúnd, keď v diaľke zazrel jej matný obrys. To ho povzbudilo k ešte heroickejšiemu výkonu a vydoval z kopyta ešte nejakú tú rýchlosť navyše. Konečne sa pred ním veža vynorila v celej svojej kráse. Johan sa usmial, prihladil si vlasy a prudko vykopol drevené dvere. Správny frajer sa nezdržuje klopaním. Vybehol po točitom schodisku do najvyššej komnaty, kde ho privítali ďalšie dvere.

„Asi ich bude treba zničiť," hútal. A ako hútal, tak aj urobil. Vošiel do miestnosti a zrak mu padol na princeznú sediacu pred zrkadlom. Bola kompletne nahá a česala si vlasy. Vedľa nej ležala truhlica plná zlata. Johan pristúpil bližšie a až vtedy si všimol, že princezná nemá nohy. Miesto nich mala veľký rybí chvost.

„Čo to má znamenať?" zrúkol satyr.
„Čo?" podivila sa princezná.
„Kde máš nohy?"
„Nemám ich. Som morská panna."

Johanovi sa zakrútila hlava. Nevyzeralo to práve najlepšie. Mala ho tu čakať sexi kočka a nie nejaká morská krava. A ešte k tomu panna.

„Som rada, že ste ma zachránili," povedala s úsmevom. „Mali by sme naplánovať svadbu..."
„Čooo?"
„Svadbu."
„To asi nepôjde, rybička!"
„Prečo?" spýtala sa smutne.
„Mal som s tebou trochu iné plány!"
„Aké?"
„No... Pôvodne som ťa chcel hanebne znásilniť, ale ako vidím... Nepôjde to."

Smutne sa zahľadel na jej chvost a hľadal nejaký „záchytný bod."

„Takže musím pristúpiť k plánu B," povedal.
„A ten je?"
„Vziať zlato a zdrhnúť!"
„To vám neodporúčam..."
„Drž piču!" okríkol ju. Mlčala.

Johan pristúpil k truhlici a pokúsil sa ju zdvihnúť. Šlo to ťažko, ale napokon to zvládol. V tej chvíli sa však niečo stalo. Začala sa triasť zem. Johan preglgol. Princezná sa tvárila absolútne pokojne. Zemetrasenie pokračovalo. Základy veže sa pomaly menili na prach. Johan priskočil k oknu a vyzrel von. To, čo uvidel, ho mierne povedané kardinálne nasralo a vydesilo. Spod zeme, priamo pod vežou, začalo rásť obrovské vodné koleso. Krútilo sa priam vražednou rýchlosťou a nemilosrdne strhávalo kamennú stavbu, akoby bola z papiera. Celá veža sa začala veľmi nebezpečne nakláňať a jej poloha nebola práve stabilná.

„Čo to má znamenať?" skríkol satyr, ktorého nečakane premohla panika.
„Kolesotrasenie," odvetila princezná pokojne.
„Čo?" nechápal Johan.
„Legenda hovorí," vysvetľovala, „že kto si vezme zlato, bez toho, aby si vzal princeznú za ženu, toho postihne prísny trest. Vodné koleso, ktoré bolo zabudované pod vežu sa spustí a uvrhne celú stavbu do nekonečnej prázdnoty."
„No do riti!" uľavil si Johan. Potom pocítil, ako mu na hlavu spadol kus tehly.
„Musíme zdrhnúť!" zakvičal a zotrel si krv z tváre.
„Nikto neujde!"
„Alebo... niečo...," koktal Johan.
„Nikto neujde."

Satyr štavnato zaklial, nechal zlato zlatom a zbabelo vyskočil von oknom. Keďže sa nachádzal niekoľko stoviek metrov nad zemou, usúdil, že to nebol práve najlepší nápad. Ale nevešal hlavu. Pri páde si vedľa seba všimol tehlu, ktorá taktiež letela nadol. Pevne sa jej chytil. Bola riadne veľká. Asi ako on sám.

„Tiež dole, čo?" spýtala sa tehla.
„Hej," odpovedal ohromený Johan.
„To vieš... Let dole je vždy sranda... Hore je to už drahšie, ale zlato zostane zlatom."

Johanovi pripadala veta dosť odveci, ale v tej chvíli bol už načisto ochromený strachom, aby dokázal reagovať. Zem sa veľmi rýchlo približovala. Napokon tehla dopadla. Johan si síce poriadne udrel hlavu, ale žil a to bolo hlavné. Vypľul niekoľko zubov a rýchlo odskákal do bezpečnej vzdialenosti. Následne, spoza stromu pozoroval, ako sa celá veža, pod ťarchou vodného kolesa rozpadla na prach. Až vtedy, keď videl, ako princeznú rozmliaždil drevený trám, usúdil, že dnes už videl dosť. Obrátil sa a vydal sa naspäť domov.

***

V krčme bolo rušno.
Satyr Johan sedel nad pohárikom pálenky a zanieteným hlasom rozprával svojím dvom spoločníkom, Klaviusovi a Erzerovi, jednu zo svojich slávnych historiek. Táto sa týkala chýrneho zničenia Joailskej veže v Temnom lese. Ako to už chodí, nikto mu neveril ani slovo. Možno dokonca ani pol slova.

„Škoda, že si nedostal aspoň tú princeznú," zažartoval Klavius. Johan pokrútil hlavou.
„Bola to morská panna. Nebolo kam strčiť. Márna snaha..."

Krčmou sa rozľahol opilecký rehot.

„Keby som ťa nepoznal, tak by som ti možno aj veril," povedal Erzer.
„Raz sa ukáže, že som mal pravdu!" povedal Johan prorocky. Jeho spoločníci vážne prikývli a zdvihli poldecáky k vychádzajúcemu slnku...