Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Plechové srdce

Nasral ma môj karavan.
Niežeby sme mali zlý vzťah, to skutočne nie (v skutočnosti to bol môj fakt dobrý kamoš a jediný kto ma dokázal poraziť v pokri), ale včera to už skutočne prehnal. Nabil ma v piškvorkách. Asi si myslel, že je strašný king. A to som nemohol nechať len tak. Preto som ho veľmi dôkladne zabalil do celofánu, posypal som ho soľou a ešte som cez neho prehnal malý plátok citróna. Snažil som sa ho zakonzrevovať. Mumifikovať. Plechové srdce pre budúce generácie. Zakopal som ho na záhrade medzi hriadky kapusty. Ani mi nenadával. Vôbec sa nebránil. Ale aj tak mi to zabralo takmer celý deň. Chvíľu som mlčky stál nad hrobom. Jeho hrobom. Bol som zasvinený od mokrej hliny, ale aj tak som mal pocit dobre vykonanej práce, ako to už býva.

Keď sa už pomaly začalo stmievať, sadol som si unavený do malého altánku a otvoril si pivo. Bol som hotový. Matka by na mňa bola pyšná. Keby chcela. Keby žila. Usrkol som si z nápoja. Mal odpornú chuť. Matne som si spomínal, že včera mi karavan rozprával, ako rád ští do piva. Začala ma svrbieť koža. Mal som nejasný pocit, že za mnou niekto stojí. V duchu som si prial, aby to NEBOLO to čo si myslím. Radšej by to mohol byť ten starý zošúverený dedo, čo chodí odpisovať plyn. Alebo ten feťák z konca ulice. Vedel som, že také jednoduché to nebude. Veľmi pomaly som sa obrátil. Stál tam môj karavan. Dofrasa. Ten karavan, ktorý som vlastnoručne zabalzamoval a pochoval na záhrade. Trochu sa však zmenil. Vyrástli mu veľké kovové ruky a nohy. Mal na nich veľké plechové prsty. Zašpicatené. Nechcel by som s nimi dostať do rypáku. Odkvapkával z neho nejaký sliz, akoby to trochu prehnal s masturbáciou. Stál tam a usmieval sa. Bol to zlovestný úsmev. A to ma znepokojilo.

„Ehm?“ spýtal som sa nervózne.
„Prekvapený?“ zatiahol karavan temne.
„Podľa toho z čoho,“ povedal som, celý šťastný, že sa mi podarilo nájsť rým. To ma vždy dokázalo pobaviť.
„Z toho, že ma vidíš.“
Pokrčil som plecami.
„Videl som ťa už veľakrát.“
„Ale nikdy predtým si sa ma nepokúšal pochovať zaživa.“
„Zaživa? Máš zaujímavý zmysel pre humor.“
„Nezahrávaj sa so mnou!“
„Ako si praješ. Ako si sa sem vlastne dostal?“
„Tvoja záhrada leží na starom pohrebisku.“
„Katolíckom?“
„Indiánskom.“
„Čím to, že to nikdy nie je katolícke?“
„Tak to v podobných príbehoch chodí.“
„Asi áno. Ale ako to s tým súvisí?“
„Nečítal si Cintorín domácich zvierat?“ spýtal sa prekvapene.
„Nie.“
„Nečítal?“ zopakoval prekvapene. „To je ale škoda. Tá kniha sa kurevsky podarila, keby ťa to zaujímalo. Prakticky nepoznám NIKOHO, kto by tú knihu nečítal.“
„Predpokladám, že v nej by som našiel odpoveď na túto... situáciu.“
„Áno. Ak skalopevne potrebuješ odpovede.“
Chvíľu sme mlčali. V hlave som pomaly snoval plán úteku. Bolo mi jasné, že karavan asi nemá úmysly čisté, ako detská riť a tak bola myšlienka zdrhnutia viac než aktuálna. Možno viac, než kedykoľvek predtým.
„Prečo si to vlastne urobil?“ spýtal sa karavan beznádejným hlasom, ktorý pripomínal zvuk, akoby ste zmoknutú sliepku nažratú dynamitom hodili cez zatvorené okno.
„Mal som ťa už plné zuby,“ odvetil som. Vždy som hovoril to, čo som si myslel. To bola jedna z mojich dobrých vlastnosti. Vlastne bola jediná. Ale na to som zvysoka sral. A to bola ďalšia dobrá vlastnosť.
„Bola to chyba,“ podotkol karavan.
„To záleží na uhle pohľadu.“
„Z môjho uhla pohľadu to bola SMRTEĽNÁ chyba, ak sa chceš hrať na slovíčka.“
„Tak nejako neviem, čo tým chceš povedať.“
„Že ten, kto túto chybu vykoná si zaslúži SMRŤ.“
„A ja som si myslel, že to bude mať niečo spoločné s gramatikou.“
„Nie. Bude to mať NIEČO spoločné so zabitím dotyčného debila, ktorý ma dnes pochoval na záhrade!“
„Nechcel by som byť v jeho koži,“ povedal som a zamyslel sa. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil význam jeho slov. Nervózne som sa zasmial. Karavan príšerne zareval. Až mi nabehli zimomriavky.
Zrejme už mal dosť čakania. Zrejme chcel krv. Zrejme MOJU krv.
Vyskočil som a vyrútil sa priamo na ulicu. Bol som dobrý bežec. Ale aj tak mi bol v pätách. Snažil som sa každú chvíľu nečakane odbočiť, aby som ho striasol, ale bez auta to bolo jednoducho nemožné. A nachádzali sme sa na otvorenom priestranstve, takže nečakané odbočky boli v tejto chvíli potrebné asi ako mŕtva kosatka napchatá do škatuľky od zápaliek.
Bežal som. Za mnou s a ozývali duté kroky, sprevádzané natešeným revom monštra. Neotáčal som sa. Miesto toho som pridal. Alebo som sa spoň snažil. Možno som v skutočnosti spomaľoval. Boh vie.
A odrazu som to uvidel. Kostol! Tam sa za mnou ten paznecht neodváži. A aj keby, tak tým, že naňho vyprsknem svätenú vodu nič nepokazím. Pribehol som ku kostolu a začal otvárať ťažké drevené dvere. Karavan sa blížil. Pot zo mňa stekal, ako sliny z wistrolom nafetovaného kulturistu. Stihol som to len tak-tak. Pricapil som dvere a prudko oddychoval. Zvonka som začul tlmený náraz. Tak trochu som dúfal, že si ten svinský karavan aspoň vybil predné zuby. Problém bol v tom, že on NEMAL zuby. Ani predné nie. Začal búchať na dvere. Aj cez ne som cítil jeho nasratosť, obrazne povedané. Dúfal som, že mu chvíľu potrvá, kým ich rozrazí. Dvere totiž nevyzerali, že by sa chystali ustúpiť. Určite mali partizánsky výcvik. Zorel som si pot z čela a o krok ustúpil, pričom som stále nespúšťal pohľad z dverí.
„Ty kuracia piča, ja ťa dostanem!“ reval karavan.
Odrazu mi na plece padla niečia ruka. Zacítil som pach staroby, mydla a kovových cvočkov. Trhol som sebou a prudko sa obrátil. Bol to nejaký kňaz. Alebo mních. Taký týpek, podobní tým druhým týpkom z Mena Ruže, čo boli ako tí ďalší týpci zo stredoveku. Cez hlavu mal prehodenú kapucňu, ale do ksichtu som mu videl. Jeho oči mali prázdnu farbu prepáleného oleja.

„Pred čím utekáte, synu?“ spýtal sa a vyceril nahnedlé zuby.
„To by ste mi neverili,“ povedal som a zrakom opatrne prepátraval dvere.
„Zrejme pred svojimi hriechmi,“ pokračoval páter, akoby som vôbec nič nepovedal.
„Pred nimi je zbytočné utekať,“ poznamenal som. „Aj tak si vás nájdu.“
„Pravdu máte, chlapče.“
„Vy tu robíte kňaza?“ spýtal som sa.
„Nie,“ pokrútil dôstojne hlavou. „My nerobíme nič. Iba očakávame.“
To množné číslo sa mi nepáčilo. Množné číslo bolo vždy symbolom pre prúser. Alebo pre schizofréniu. Čo by nebolo až tak divné. Tento chlapík totiž vyzeral všelijako, len nie zdravo.
„Čakáte?“ zašepkal som. „A na koho?“
Kňaz zdvihol olejovité oči.
„Na vás,“ povedal sladko, ako hovno posypané práškovým cukrom.
„Ehm... Na mňa? Ale prečo?“
„To sa dozviete.“

Odrazu sa na mňa z tmy vymrštilo množstvo rúk. Odvšadiaľ sa začali rojiť mračná mníchov. Obostúpili ma, ako čierny mrak. Uvažoval som, odkiaľ sa ich tu toľko nabralo. Skákali jeden po druhom, skrz zuby cedili nadávky, mliaždili mi kosti a škrabali ma tými svojimi čiernymi nechtami. Pripomínali mi sfetované mravce. Alebo mŕtvoly nadopované speedom. Neviem prečo, ale zdalo sa mi že som sa stal súčasťou nejakého pošahaného sprisahania. Síce som odjakživa závidel tým, ktorým sa niečo podobné podarilo, ale teraz... keď prišlo na lámanie chleba, musel som uznať, že by som radšej sedel doma, pri vychladenom koňaku a čítal si 1000 a 0,1 dobrých tipov pre záhradkárov. Namiesto toho som sa tu metal, reval a snažil sa vymaniť z toho zovretia. Zovretia sfetovaných mravcov. Bol som bezmocný. Bolo ich príliš veľa. Biolit na vás vy svine, pomyslel som si.

„Čo odo mňa chcete?“ vyštekol som, keď ma niesli do nejakých zadných miestností kostola. Zadné miestnosti nikdy nerobili dobrotu. Tobôž nie tie kostolné. Obyčajne sa v nich nachádzali mučiace nástroje, ktoré by im mohol závidieť aj priemerný slovenský Hostel. V duchu som sa videl, ako ma naťahujú na nejaký predpotopný vynález, ktorý sa používal za čias cisára Klacka, drvia mi prsty a páčia zo mňa informácie, ktoré som nemal. Ale čo by človek neurobil, keď ho mučia... Keď sa to tak vezme, tak ja som sa priznával UŽ teraz.
„Nič. Iba vás oslobodiť,“ odpovedal mi mních jemne. Bol to zvláštny kontrast, keď vezmeme do úvahy ako vyzeral. Mal len jedno oko. Uprostred čela. Určite syfilis, tipol som si v duchu.
„Kto vlastne ste?“ vytisol som zo seba.
„Sme uctievači Veľkého Karavanu.“
„Čo?“
„Dobre ste počuli.“
„Akého karavanu?“
„Vášho.“
„A veľkého,“ doložil blahosklonne ďalší mních.
„Odkiaľ o ňom viete???“
„Jeho príchod - ako aj ten váš - bol predpovedaný po celé tisícročia.“
„Ničomu nerozumiem. Vy ste vedeli, že prídem?“
„Akoby nie. Prečítali sme si to v Knihe.“
„Akej knihe?“
„Veď vám vravím. V KNIHE!“
„A čo to bolo za knihu?“ zrúkol som.
„Je to naša posvätná kniha.“
„A jej názov?“
„Krvavé orgie Janka a Marienky. Napísal som ju sám,“ dodal pyšne mních. Hneď sa mi z jeho vzhľadu zdalo, že má literárne ambície.
„Takže teraz som niečo, ako váš mesiáš?“ skúšal som to ďalej.
„Nie. Obetný baránok.“
„To slovné spojenie sa mi nepáči.“
„Budete obetovaný posvätnému karavanu,“ upresnil jeden z mníchov.
„Ale veď...,“ začal som a ukázal som prstom za seba.
„A žiadne námietky!“

Zaviedli ma do veľkej miestnosti. Dobrá správa bola, že tu neboli žiadny mučiace nástroje. Aspoň nie tie klasické. Koniec-koncov, chceli ma obetovať. A obety, ako je známe, majú vždy veľmi krátky proces. Uprostred miestnosti trónil veľký prístroj v tvare kocky. Vytŕčali z neho dva komíny. Sedel pri ňom nejaký starý chren a hádzal doňho polená.
„To aby nevyhasol plameň života,“ povedal mních, akoby čítal moje myšlienky. „Plameň nášho prístroja!“
„Vylepšeného,“ dodal opäť mních.
Prístroj mal dva veľké otvory. Vyzeral zvláštne. Takým zlovestným spôsobom. Neprebúdzal v človeku lásku k blížnemu. Skôr ho nabádal k tomu, aby si rýchlo zbehol do Baumaxu, pre tú novú značkovú sekeru a konečne umrobil poriadok s tou starou susedkou na druhom poschodí.

„Čo chcete urobiť?“ spýtal som sa vystrašene.
„Len vám pomôcť,“ odvetili a začali ma strkať do toho otvoru. Pripútali ma nejakými koženými putami.
„To nemáte ani na kov?“ pokúsil som sa ich zosmiešniť. Nie z veľkým účinkom. Mnísi sa hrdelne zasmiali, akoby ich niekto šteklil priamo na črevách. Potom potiahli nejakou pákou a ten diabolský preparát sa dal do pohybu. Začal besne nadskakovať, podobne ako to vidno v kreslených seriáloch. Začalo ma to vťahovať dnu. Mal som pocit, akoby som bol v tráviacom trakte káčera. Ešte nikdy som síce nebol v tráviacom trakte káčera, ale práve to mi prišlo na myseľ, keď ma tá mašina vcucávala. Prvotný šok však postupne opadol. Napokon som musel skonštatovať, že to nebolo také strašné. Proste som jedným otvorom vošiel a druhým vyšiel. Kolobeh vylučovania, dalo by sa povedať. Necítil som sa nejako zvláštne. Ani dobre ani zle. Nijako neurčito, nijako konkrétne. Mnísi si ma zvedavo obzerali.

„Vyšlo to!“ zvolali jednohlasne.
„Čo ako?“ nechápal som. Na jazyku som cítil zvláštnu kovovú príchuť.
„Pozrite sa,“ uškrnul sa jeden z nich a špinavým prstom ukázal na veľké zrkadlo. Pristúpil som k nemu. Musel som skonštatovať, že sa mi kráča tak trochu ťažko. Zvláštne. Zadíval som sa do zrkadla a takmer mi spadla sánka. Keby som teda nejakú mal. Hľadel som do tváre nového, čerstvo vylešteného karavanu. S rukami. S nohami. Plechový karavanový humanoidný android. Alebo kyborg? To je jedno. Odrazu mi prišlo zle. Klesol som na kolená, otvoril mechanické ústa a začal grcať. Krv, voda, žlč... všetko sa to zo mňa valilo, ako vodopád. Vodopád mojej mysle.
„To nič,“ povedal jeden mních otcovsky. „Musíte sa zbaviť všetkého pozemského.“
Grcal som ďalej.
„Oprostili ste sa od svojej ľudskej podstaty,“ pokračoval mních.
Nenechal som sa rušiť.
„Boli ste pozdvihnutý do Kráľovstva Nebeského! Zastúpili ste JEHO miesto! Teraz choďte v pokoji!“
Pomaly som vstal. Mních ku mne vystrčil paprču s nejakým papierom.
„Choďte a nájdite svojho nástupcu, nechajte si to podpísať a potom sa vráťte!“
Keď videl, že nechápem dodal:
„Musí v tom byť poriadok.“
„Karavan umrel, nech žije karavan!“ zakričali odrazu mnísi. Bol som otrasený. Toto som si naozaj nezaslúžil. Lepšia by bola už tá smrť. Povzdychol som si a pohol sa k východu. Môj kamoš karavan tam stále bol.
„Tak aj teba dostali?“ spýtal sa.
„Hej,“ odvetil som mdlo. Uchechtol sa a podal mi papier.
„Bol by som rád, keby si to podpísal,“ povedal s úsmevom. „Tam, kde je ten krížik.“
Podpísal som to. Vrátil som to. Nenávidel som to. Karavan si to overil. Potom zavrel oči, dvakrát sa prudko nadul a za doprovodu záplavy ligotajúcich hviezdičiek sa zmenil na človeka. Chvíľu si sám seba udivene obzeral. Potom sa zaškeril.
„Príjemnú zábavu,“ povedal a zmizol v temnote kostola. Potiahol som svojim neľudským nosom. Okolo môjho plechového srdca sa začala rozlievať – ako atrament – čierna škvrna apatie. A cynizmu. A odovzdanosti.
Čo už, pomyslel som si, vývoj nezastavíš...
Vykročil som.
Dátum vloženia 25. 7. 2008 17:43
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1974
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Saphira

    skoro som si okúsavala nechty

    25. 7. 2008 19:01
  2. Majzi

    Ahoj.
    Uuuu. Dobre, ba velmi dobre (nepacil sa mi jedine nazov Krvave Orgie Janka a Marienky
    Pripominas mi Nail-a Gaimana: Smoke and Mirrors - napinave a predsa vtipne. Drzim palce, mas bohovsku fantaziu

    25. 7. 2008 22:30
  3. predpolnocna a.

    na okraj hej skvlo/ zabava dobra no co s tebou..

    26. 7. 2008 15:39