Basnicky.sk

Borivoj mal problém. To nebolo príliš zvláštne keď uvážime, že takmer každý človek má raz za čas NEJAKÝ problém. Borivoj však bol iný prípad. Trpel totiž chorobou, ktorú nejaký slabomyseľný lekár pomenoval Humanitus Lykantropus Domestica III. Podobnou chorobou trpel známy poviedkar Howard Philips Lovecraft (prvý vlkodlak v dejinách). Nakazil sa ňou, keď zožral pripálenú praženicu plnú mikróbov. Smola. Choroba, ktorú mal Borivoj však bola iná... Zlovestnejšia. Spočívala v tom, že Borivoj sa počas splnu menil na porcelánovú vázu a znásilňoval kraby marinované v chrene, v miestnej hotelovej kuchyni. Alebo aj v HOCIAKEJ hotelovej kuchyni. Alebo aj v HOCIAKEJ kuchyni. Bol to blázon. Teraz sedel vo svojej izbe, číslo 235 a triasol sa. Bol spln. Do izby zasvietil mesačný svit. Borivoj trpko zavyl. Transformácia sa začala.

***

Nataša nervózne postávala na recepcii a končekmi prstov prechádzala po rukoväti svojej pištole MAGNUS, ktorú mala zastrčenú za opaskom. Veľmi účinná zbraň. Chvíľu bojovala s pokušením použiť ju voči tomu extrémne nesympatickému recepčnému, ktorý na ňu vrhal koketné pohľady, ale napokon sa ovládla. Správny agent sa MUSÍ vedieť ovládať. Aspoň občas.

„Prajete si, slečna?" spýtal sa recepčný menom Gorivald, vychudnutý ulízanec s medzerou medzi zubami a oblažil ju jedným u úsmevov zo svojho bezodného repertoára. Tento konkrétny úsmev mal názov „POĎ SO MNOU DO POSTELE, MAČIČKA." Názvy si vymyslel sám Gorivald a uvažoval, že si ich dá aj patentovať.
„Prajem," odvetila Nataša. „Potrebujem, aby ste ma zaviedli do izby 235."
„Bohužiaľ, tá je obsadená."
„To VIEM."
„Viete?"
„Áno. Potrebujem sa dostať k človeku, čo tam... momentálne... býva!"
Gorivald nahliadol do zoznamu.
„Ste nejaká jeho príbuzná?"
„Nie."
„Manželka?"
„Nie!"
Recepčný sa na ňu zadíval a mierne naklonil hlavu.
„Matka?!" skúsil to.
„Nie!!!"
„Tak potom ľutujem," zaceril sa (úsmev s názvom „ŠKODORADOSTNÁ NEĽÚTOSŤ"). „Musíme dodržiavať ľudské právo na ochranu súkromia!"
„Ale ON nie je človek!"
„Aj tak to právo musíme dodržiavať!"
„Počujte, vy evidentne nechápete v akej situácii sa nachádzame."
„Myslím, že to chápem celkom presne."
„Ale nevyzeráte tak."
„Vzhľad často klame. Ani vy nevyzeráte, ako štetka."
Výborný atak, pogratuloval si Gorivald v duchu.
„Pozrite," Nataša si pošúchala čelo a snažili sa tváriť pokojne, „ten... chlap, ktorého máte ubytovaného v tej izbe je nebezpečný!"
„Naozaj?"
„Hej. A je len otázkou času, kedy mu prepne a potom už bude neskoro!"
„Prepne mu?" čudoval sa recepčný.
„Snažíte sa ma zosmiešniť?"
„Vôbec nie. Len sa snažím dať si dohromady, čo odo mňa vlastne chcete."
„Aby ste ma doviedli do tej izby," zavrčala Nataša.
„Aha," kývol hlavou Gorivald. „Už viem. Ale obávam sa, že to nepôjde. Predsa len, je tu to právo..."
„Zavolajte mi vedúceho!" zvolala Nataša rázne.
„Obávam sa, že pán vedúci už bude spať."
„No tak ho budete musieť asi zobudiť!"

Recepčný sa zamračil, ale napokon predsa len vybehol hore do kancelárie Alfonza Hajdna. Nespal. Sedel vo svojom kresle celkom nahý a čítal si Dostojevského ZLOČIN A TREST v čínštine. Gorivald pri pohľade naňho stuhol.

„Čo sa deje?" spýtal sa Hajdn a poškrabal sa na pupku.
„Je tu istá slečna, pane," povedal recepčný nervózne. „A chce s vami hovoriť."
„Čo môže chcieť o tomto čase?" dumal nahlas vedúci a hodil na seba župan. Gorivald si vydýchol.
„Vraví, že sa chce stretnúť s jedným našim hosťom," povedal.
„Kriste pane a kvôli tomu ma otravujete?"
„Ale ona nie je jeho príbuzná!"
„Možno je to jeho manželka."
„Nie je. Overil som to."
„Hm...," zamračil sa vedúci a zišiel na recepciu. Toto smrdelo podvodom. Alebo nájomnou vraždou. Alebo kuracou pečienkou.
„Zdravím," povedal a usmial sa.
„Vy ste vedúci?" spýtala sa Nataša a znechutene ohrnula nos pri pohľade na jeho župan s mnohými kvetinovými vzormi. Vyzeral, akoby práve pricestoval z Havaja. Navyše sa z neho linula vôňa, ktorá v človeku vzbudzovala pochybnosti, či sa z toho Havaja nevrátil cez odpadové kanály.
„To som," prisvedčil Alfonz hrdo. „Volám sa Alfonz Hajdn."
„Potrebujem sa dostať do izby 235," vyhlásila Nataša, čím prešla rovno k veci.
„A nechcete sa radšej spýtať, či nie som príbuzný s tým slávnym skladateľom?"
„Čože?"
„Ale nič. Aj tak nie som," zamrmlal Alfonz sklamane. „Ale obávam sa, že do tej izby vojsť nemôžete."
„Prečo?"
„Nie ste s tým človekom v žiadnom príbuzenskom vzťahu."
„No, ešte to by chýbalo."
„Nerozumiem."
„On totiž nie je človek."
„Ale čo?" pozdvihol Alfonz posmešne obočie. „A kto to teda je?"
„Hovorí vám niečo názov Humanitus Lykantropus Domestica III?"
„Nie je to nejaký druh svine domácej?" spýtal sa Alfonz, pretože si spomenul, že niečo podobné už počul na hodinách biológie. Aj keď je pravda, že to už bolo poriadne dávno. Ešte za cára.
Nataša pokrútila hlavou.
„Je to názov choroby," povedala. „Je to z latiny."
„To mi došlo," poznamenal Alfonz.
„A presne tou chorobou trpí aj váš hosť."
„Hm. A ako sa tá choroba prejavuje?"
„Človek, ktorý ňou trpí sa premieňa na porcelánovú vázu a znásilňuje kraby."

Alfonz sa odmlčal a dlho sa na ňu díval.

„To myslíte vážne?" spýtal sa napokon.
„Áno," odvetila rozhodne.
„Nezdá sa mi to príliš pravdepodobné."
„To je jedno," odeskla. „Hlavné je, že to je PRAVDA!"
„Ale prečo prišiel akurát do nášho hotela?" nechápal Alfonz.
„Máte tu snáď kraby, nie?"
„Iba v chrenovej omáčke."
„To mu nevadí. Hlavné preňho je, že sú to NAOZAJ kraby. Ostatné je mu jedno."
„No teda!"
„Pátrame po ňom už poriadne dlho."
„Skutočne?" zbystril Alfonz. „Ste od federálov?"
„Ale kdeže. Pracujem pre jednu tajnú organizáciu."
„Pre akú?"
„Je tajná. Nemôžem vám prezradiť jej názov."
„A vy ten názov poznáte?"
„Prečo sa pýtate?"
„Možno je tajný aj on."

Nataša sa naňho zlovestne zadívala. Alfonz zbledol.

„Ale čo ak sa mýlite?" spýtal sa napokon, keď usúdil, že ticho je už tak trápne, že by sa zaňho hanbil aj začínajúci pornoherec.
„Nemýlime sa!" vyhlásila presvedčivo.
„Dobre. Tak vám verím," povedal Alfonz a zvesil zo steny zväzok kľúčov. „Len dúfam, že sa to obíde bez zbytočných škandálov."
„Žiadny škandál nie je zbytočný," informovala ho Nataša. „A už vôbec nie ten, ktorý máme na svedomi MY."
„Je nebezpečný? Myslím, ten chlapík, nie ten škandál" zaujímal sa a pohol sa k schodisku.
„Ani netušíte ako."
„Tým chcete povedať, že... ehm... znásilňuje aj ľudí?"
„To neviem," pokrčila plecami. „Ale celkom určite je toho schopný."

To Alfonzovi stačilo na to, aby začal venovať zvýšenú pozornosť, tomu, aby jeho zadnica zostala neporušená. Spolu s Natašou prikročili k daným dverám. Hneď, ako sa na ne Alfonz zadíval, si uvedomil, že kľúče už potrebovať nebude. Dvere boli totiž totálne vylomené. Zdalo sa dokonca, že sú kompletne rozhryzené. A to nehovoriac o samotnej izbe, v ktorej bolo totálne božie dopustenie, s tým rozdielom, že boh by niečo takéto ROZHODNE nedopustil. Proste bordel.

„Čo sa to tu dofrasa stalo?" zrúkol Alfonz a v duchu už počítal rozsah všetkých škôd. Nataša zaškrípala zubami.
„Tranformácia už musela prebehnúť," povedala a zadívala sa na hodinky. „Nemali sme sa toľko vykecávať!"
„Čo teraz?" spýtal sa Alfonz a zdesene strieľal očami zo strany na stranu.
„Je len jediné miesto, kde sa môže nachádzať," povedala mrazivo. „Viete kde?"
„Bojím sa pomyslieť."
„Nečudujem sa vám! Ideme!"
„Kam?" pípol vedúci.
„Do kuchyne!"

***

O tomto čase tu bola tma, ako v rohu nastriekanom tmavou farbou za tmavej noci v tmavej škvrne uprostred tmavého vesmíru. Alebo aspoň nejako podobne. Alfonz a Nataša opatrne našlapovali v snahe nespôsobiť príliš veľký hluk. Nataša držala svoj MAGNUS pred sebou a nervózne si prechádzala špičkou jazyka po pere. Alfonz sa zbabelo krčil pri nej a v ruke zvieral banán. Zastával zásadu, že ako vedúci hotelu NOMÁD by rozhodne nemal zostať neozbrojený. Rozhodne nie v takejto situácii.

„Tamto je!" šepla odrazu Nataša. Alfonz zažmúril. A uvidel ho. Teda, uvidel asi dvojmetrovú vázu s mimoriadne kvalitným abstraktným vzorom (zrejme karlovarský porcelán, pomyslel si), ako stojí pri otvorenej chladničke a... no, povedzme že.... obšťastňuje kraby v chrenovej omáčke. A to dosť bizarným spôsobom, pri sledovaní ktorého by prišlo zle Pierovi Paolo Pasolinimu, ktorý povedzme si rovno, nebol žiadne ranné kuriatko.

„Ten bastard!" zasyčal Alfonz. Miestne kraby boli veľmi vyhľadávanou pochúťkou NOMÁDu. Výroba jednej porcie stála celý hotel asi sto tisíc malých zelených papierikov a taktiež množstvo nervov, keďže tieto kraby bolo mimoriadne ťažké uloviť. Dá sa to pochopiť, keďže ich IQ bolo mnohonásobne vyššie, ako inteligencia všetkých pracovníkov hotelu NOMÁD dohromady. To v praxi znamenalo, že občas KRABY lovili LOVCOV.

Nataša sa priblížila, namierila na Borivoja zbraň a skríkla:

„Ani hnúť!"

Dúfala, že zaberie moment prekvapenia. Borivoj, ktorý bol práve na ceste k piatemu orgazmu vystrašene vystrčil dve blanité oči na zelených tykadlách. Alfonz prikročil bližšie a zrúkol:

„Okamžite nechaj tie kraby, ty špinavá váza!"

Nikdy by si nepomyslel, že niekedy vysloví takúto vetu. Ale, ako tu už býva, život je plný prekvapení. Borivoj zavyl, čím dal jasne najavo, že sa nemieni vzdať, ale na druhej strane ani bojovať. Na to bol príliš veľký zbabelec. Vyskočil cez okno priamo na ulicu. Nataša na nič nečakala. Priskočila k oknu, vyklonila sa a začala páliť. Viac-menej naslepo, ale aspoň si potom nebude musieť vyčítať, že to neskúsila.

„Zdrhol!" oznámila Alfonzovi. Ten pokrčil plecami.
„To už nie je môj problém."
V skutočnosti bol rád, že ten nýmand opustil územie hotala.
„Musíme ho dostať! Inak sa vráti."
„Myslíte?" zneistel vedúci.
„Samozrejme. Páchatelia sa vždy vracajú na miesto svojich činov."
„Prečo by sa vracal?"
„Skutočne to chcete vedieť?"
Alfonz sa na chvíľu zamyslel.

„Nie," povedal napokon. „Poďme!"

***

Ukázalo sa, že nájsť Borivoja bude mimoriadne ťažké, ak nie rovno nemožné. Bola tma a ulice boli prázdne a tiché. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa tu pred chvíľou prehnala váza s dušou človeka, respektíve človek s dušou vázy. Alebo tak nejako. Nataša a Alfonz sa preto rozhodli zariskovať. Dali sa doprava, pretože Nataši sa zdalo, že ho videla bežať tým smerom. To bolo asi prvýkrát, čo dala na zdanie. Obyčajne sa riadila VÝHRADNE faktami. Netrvalo dlho a došli na rázcestie, ktoré sa rozvetvovalo v štyri rôzne cesty. Borivoj mohol ísť ktoroukoľvek.

„Ja sa na to...," zavrčala Nataša a zaťala ruky v päsť.
„Obávam sa, že ho nenájdeme," pokýval hlavou vedúci.
„Mohli sme ho stihnúť, keby ste sa toľko neobliekali!"
„Nemohol som ísť von v župane. Chcel som urobiť dojem."
„Na vázu?"
„No a? Zákazník je zákazník. A okrem toho, nemusela ste na mňa čakať."
„Musela. Vchod bol totiž zamknutý a kľúče ste mali vy."
„Aha," usmial sa vedúci ospravedlňujúco. „To mi nenapadlo."
„Srať na to," mávla rukou Nataša. Alfonz sa zháčil. Tento slovník rozhodne nebol tým, čo by sa hodilo k mladej, príťažlivej babe, akou Nataša celkom iste bola.
„Čo teda urobíme?" spýtal sa vedúci a potiahol nosom. Nataša sa rozhliadla. Všimla si, ako sa po chodníku šuchtá akýsi chlap. Vyzeral síce, že má poriadne v hlave, ale rozhodla sa to skúsiť. Pristúpila k nemu.

„Pane?"
„No?" spýtal sa ožran a zdvihol zakalené oči.
„Ehm... Len som sa chcela spýtať," usmiala sa Nataša, „že či ste tu náhodou nevideli... ehm... no, takú... asi dvojmetrovú vázu...."
„Dvojmetrovú vázu???"
„Áno. Totiž... tá váza mala dve oči a tak zvláštne bežala."

Nataša si uvedomila, že to znie asi poriadne strelene a nič nechápajúci pohľad opilca jej dával za pravdu.

„Neviem síce o čom tu hovoríte, ale môžem vám povedať, že som NIČ TAKÉ nevidel. A dúfam, že ani neuvidím."
„No, keď neprestanete chlastať, tak neviem, neviem...," pokúsila sa Nataša o morálnu vskuvku. „No aj tak ďakujem. Veľmi ste nám pomohol."
„Nemyslím si."

Nataša sa obrátila a vrátila sa k Alfonzovi, ktorý si zatiaľ na rohu ulice kupoval rožky. Už pomaly svitalo a pekárne začali otvárať.

„No?" spýtal sa. „Videl niečo?"
„Ani hovno," povzdychla si.
„Hm. No čo už," povedal Alfonz s úsmevom.
„Toto budem šéfovi ešte dlho vysvetľovať."
„Som si istý, že to pochopí."
„No, každopádne... vďaka za spoluprácu, kolega. Aj keď je to vaša vina."
„To nič nebolo."
„Ja viem. Ale slušnosť je slušnosť."

Alfonz jej kývol hlavou a pomaly sa začal vracať do svojho hotelu. Nataša sa vydala opačným smerom v ústrety svojmu nasratému šéfovi. MAGNUS mala stále pripravený. Keby náhodou...

Ožran ich oboch pozoroval opretý o tehlovú stenu. Fajčil cigaretu a na tvári sa mu zračil výraz absolútnej spokojnosti. Aj keď musel uznať, že to bolo tesné. Nabudúce si bude musieť dať väčší pozor. Zadíval sa na vychádzajúce slnko a v duchu mu zablahorečil za svoju záchranu. Už asi ôsmu za tento mesiac.
No čo už. Chorí majú šťastie.