Basnicky.sk

Sajrus nebol v hoteli NOMÁD nováčikom. Bol pravidelným zákazníkom už niekoľko rokov. Niežeby nemal kde bývať... V skutočnosti vlastnil veľký tehlový dom s dvomi bazénmi a tromi sexi plavčíčkami. Napriek tomu však chodil do NOMÁDu čoraz častejšie. A to z dosť prozaických pohnútok.
Dôvodom bola kúpeľňa.
Krajšiu kúpeľňu Sajrus jakživ nevidel. Cítil sa v nej neobyčajne príjemne. Pri vykonávaní všetkých tých bežných činností, ako je sprchovanie, kúpanie či čistenie zubov cítil v bruchu sladké mravenčenie. Keď vykonával veľkú potrebu a utieral sa toaletným papierom mal pocit, akoby si riť trel čerstvým páperím z husacej prdele. Bolo to jasné. Sajrus, ten vôl, sa do tej kúpeľne zamiloval. Toto zistenie prekvapilo aj jeho samého. Nikdy by si nemyslel, že sa zamiluje do MIESTNOSTI. Hotelovej miestnosti. Ale ako sa vraví: Láske nerozkážeš. Sajrus teraz sedel zabarikádovaný v kúpeľni už dobré tri hodiny. Odmietal odtiaľ vyliezť, kým mu nezavolajú kňaza, ktorí ich zosobáši. Sajrusa a JEHO kúpeľňu. Mal pocit, že je už najvyšší čas posunúť ich vzťah na ďalšiu priečku.

Prvá ho našla upratovačka. V ruke držala mokrú handru a unavene sa opierala o dvere.

„Vylezte odtiaľ!" nakázala mu.
„Ani za nič."
„Prečo?"
„Som zamilovaný."
„To predsa nie je dôvod na to, aby ste sa zamykali v kúpeľni."
„Nie, nie... Vy to nechápete. Ja som zamilovaný do NEJ."
„No, keby to bolo do NEHO, tak by bolo horšie."
„Asi ste ma nepochopili... Ja som zamilovaný do tejto kúpeľne."

Upratovačka sa odmlčala. Uvažovala či to nie je nejaký žart.

„Vy ste zamilovaný do kúpeľne?" spýtala sa neveriacky.
„Presne tak."
„Ale... prečo?" spýtala sa.
„Láske nerozkážete."
„To iste áno, ale... DO KÚPEĽNE?" nechápala a zadumane krútila hlavou.
„Nevidím na tom nič zlé."
„Nebola by pre vás vhodnejšia skôr nejaká slečna?"
„Bola," prisvedčil Sajrus. „Táto kúpeľňa."
„Počujte, nestrieľate si zo mňa?"
„Absolútne nie!"
„Tak potom ste asi psychicky narušený."
„Tým chcete povedať, že keby som si z vás strieľal bol by som zdravý?"
„Nie. Ale aspoň by to malo logiku."
„Láska nemá logiku"

Upratovačka chvíľu mlčala. Premýšľala. Nikdy vo svojom biednom živote sa ešte tak nezamyslela. Priamo pred ňou, v tejto miestnosti sedel nejaký mladík a tvrdil, že sa zaľúbil do kúpeľne. Uvažovala, čo by asi urobil jej manžel v takejto situácii. Jej manžel bol obuvník a ona zastávala názor, že je najmúdrejší človek na svete. Nakoniec usúdila, že táto situácia je nad jej sily a išla po vedúceho. Ten ju privítal so širokým úsmevom. Keď mu upratovačka začala veľmi podrobne líčiť čo je vo veci, úsmev sa začal postupne vytrácať. Asi si vzal voľno, rozhodol sa chľasať svetlý ležiak a čumieť na televízne správy.
Sajrus zatiaľ sedel na okraji vane, nervózne pohupoval nohami a usmieval sa na svoju „milú."

„Nikto nezničí našu lásku," šepkal jej nežne. Steny sa nehýbali. Mlčali. Odrazu sa ozvalo zabúchanie na dvere. Sajrus sa strhol.

„Už je tu ten kňaz?" zakrákal.
„Žiadny kňaz nepríde!" oznámil mu drsne akýsi hlas.
„Kto ste?"
„Som Alfonz Hajdn. Vedúci."
„Žeby potomok toho slávneho skladateľa?"
„To sa ma pýta každý."
„Takže asi nie."
„Veru nie."
„Fajn. A čo chcete?"
„Aby ste vyliezli," povedal Alfonz a decentne si utrel čelo vreckovkou.
„Ale ja nevyleziem!" vyhlásil Sajrus neoblomne.
„Pozrite, synku," začal vedúci mierne, „zrejme si neuvedomujete, že v tejto izbe nemôžete zostať večne."
„Prečo nie?"
„Pretože sa mi to nepáči."
„No, ale to je už vaša vec."
„A práve v tom sa mýlite. Pokiaľ sa totiž zdržiavate v TOMTO hoteli, sú vaše problémy aj našimi problémamy. A naše problémy zase vašimi. To isté aj s vecami. Pochopili ste?"
„Áno," povedal Sajrus mdlo.
„Takže vyleziete?"
„Nie."

Vedúci zaťal päste a zaškrípal zubami.

„Počujte," zakvičal. „Ak odtiaľ nevvyjdete podobrom, budeme vás nútení dostať odtiaľ násilím!"
„Na vašom mieste by som to neskúšal."
„A prečo prosím vás?"
„Pretože keď sa ma budete pokúšať dostať odtiaľto s pomocou fyzického či psychického, alebo nedajbože parapsychologického násilia, tak sa zastrelím. Zbraň mám. Čo som vravel?" spýtal sa rýchlo.
„Že sa zastrelíte," zopakoval vedúci pokojne. „A zbraň máte."
„Takže ste pochopili," usmial sa Sajrus. Zbraň skutočne mal. Bol to revolver. Klasika. Dedičstvo po babičke. Mal len jeden náboj. Musel by sa trafiť poriadne.
„Mám zavolať políciu, pane?" spýtala sa upratovačka. V rukách stále žmolila vlhkú handru a vrhala na Alfonza kradmé pohľady. Ten zavrtel hlavou.
„To by bolo nanič," povedal. „Sama ste ho počula. Ak niekoho zavoláme, odstrelí sa."
„No a? Aspoň bude po probléme."
„To áno, ale tento luxusný apartmán tým bude navždy poznačený."
„Ako to myslíte?"
„Podľa vás sem ešte príde nejaký hosť, keď sa dozvie, že sa tu odohrala samovražda?"
„No...," zaváhala upratovačka. „Ale veď by o tom nemuseli vedieť."
„Spamätajte sa, ženská," zavrčal Alfonz. „Takéto veci sa len tak neutaja! Už navždy budeme mať cejch! A to platí pre celý hotel!"
V kútikoch úst sa mu začala hromadiť pena, ako besnému ľudožrútovi po strávení mäsa choroboplodného, schizofrenického škrečka tibetského.
„Kurva, médiá nás roznesú!" dodal Alfonz a pri tej predstave ho striaslo.
„To máte teda pravdu," ozval sa z kúpeľne Sajrusov natešený hlas. Vedel, že vyhráva. Zahnal ich do slepej uličky.
„Tak čo dopekla chcete?" utrhol sa Alfonz. Na čele mu navrela obrovská žila, ktorá pulzovala, ako mača nabité elektrickým prúdom.
„Už som vám to povedal," odsekol Sajrus. „Chcem kňaza...," na chvíľu sa zamyslel. „A fľašu šampanského," dodal. Alfonz sa obrátil k upratovačke.
„Poviem vám ten odkundes nie je normálny."
„Tiež som mu to hovorila," prikývla pokojne.
„Je jasné, že to je magor. Žiadny zdravý človek by si neželal NIEČO TAKÉ!"
„Viem. Čo teda urobíme?"
Alfonz sa na ňu dlho díval.
„Zavoláme kňaza," povedal napokon odovzdane.

***

Alfonz prehrabal všetky telefónne čísla vo svojom mobile, ale s prekvapením zistil, že sa tam kontakt na žiadneho božieho muža nenachádza. Našiel tam jedine číslo organizácie, ktorej náplň práce sa danému povolaniu aspoň vzdialene podobala. Bolo to číslo na kuraciu farmu. Zlostne hodil mobil do plápolajúceho krbu. Všetko sa sralo. Do miestnosti vstúpila upratovačka.

„No?" vyštekol Alfonz.
„Našla som dvoch," oznámila.
„Fajn."
„Jeden je z Metodistického kostola a volá sa..."
„A čo ten druhý?" skočil jej prudko do reči.
„Rumaniemi Osraldescu."
„Katolík?"
„Ehm. Áno, pane."
„Výborne. Dajte mi jeho číslo."

Upratovačka mu podala malý lístok a mlčky sa vzdialila. Alfonz vytiahol svoj druhý mobil a vytočil číslo.

„Haló?" ozval sa rozospatý hlas.
„Mám tú česť s pánom menom Rumaniemi Osraldescu," spýtal sa neohrabane Alfonz, keďže dané meno nevedel vyskloňovať.
„Áno," zívol Osraldescu.
„Potrebujem vašu pomoc, otče."
„Dobre. Nechajte mi číslo a ja sa vám ráno ozvem."
„Potrebujem pomoc TERAZ!"
„Čo? Ale veď sú tri hodiny ráno!"
„Toho som si vedomý. Ale koniec-koncov, boží človek nikdy nespí, že?"
„Iba v noci," podotkol Osraldescu rozmrzene.
„No vidíte!" zvolal Alfonz. „Tak to berte tak, že je UŽ ráno. Čo vy na to?"
„Mhm," zamrmlal Rumaniemi a nezdalo sa, že by práve horel nadšením. „O čo ide?"
„Mám tu jedného magora a..."
„Nie veľmi úctivé vyjadrovať sa o posadnutých, ako o magoroch."
„Odkiaľ ste vycucal, že je posadnutý?" spýtal sa Alfonz, hoci by sa ani nečudoval, keby to bola pravda.
„A nie je?" umiestnil farár opatrne loptu na čiaru.
„Samozrejme, že nie!" zasmečoval Alfonz. „Teda... aspoň si myslím, že nie," vykryl strelu do vinkla.
„Tak potom o čo ide?"
„Otče, potrebujem, aby ste zosobášili dvoch... proste dvoch," dokončil mierne nahnevane.
„Zosobášil? Ale veď ja som exorcista."
„Ale ste kňaz, nie?"
„To áno..."
„Tak načo sa ťahať za slovíčka! Proste príďte a vybavíme to!"
„Keď ja neviem..."
„Ale ja viem, otče, to mi verte. Poriadne sa vám odmením!"
„A to mám prísť ako... teraz?"
„Áno. A kedy inokedy?"
„Tak dobre," pristal Osraldescu odovzdane. „Budem tam za hodinu."
„Výborne, otče," zamial sa Alfonz, zrušil hovor a šmaril mobil do ohňa.

***

V skutočnosti dorazil o hodinu a pol. Bol neholený a chudý. Vyzeral vyčerpane. V ruke držal kufrík. Unavene sa na Alfonza usmial.

„Meškáte pol hodiny," informoval ho vedúci.
„Ja viem. Veď to poznáte... tie zápchy."
„Pochybujem, že by cesty boli plné o tretej v noci."
„Kto hovoril o cestách?" podivil sa farár. Alfon si unavene vzdychol.
„Dobre, otče, hlavne, že ste tu."
„Kde sa bude konať obrad?"
„Priamo tu."
„Žartujete, však?"
„Zdá sa vám?" zasyčal Alfonz. „Snáď v tom nie je problém," dodal po chvíli opatrne. Nechcel si pohnevať toho jediného kňaza, ktorého dokázal zohnať. A potom tu tvrdnúť aj s tým úchylom v kúpeľni. No ďakujem pekne. Osraldescu zavrtel hlavou.
„Nie je to problém," povedal. „Len je to čudné, to je všetko."
„Protiví sa to božiemu prikázaniu?"
„Pokiaľ viem, tak nie."
„Tak potom nechápem, čo tu riešime," povedal Alfonz namrzene. Neočakával, že sa bude handrkovať pre takúto malichernosť. Pripravoval sa skôr na to, že skutočné problémy prídu, keď bude chcieť páterovi predstaviť nevestu... Už len o tej predstave ho opantávali mdloby.
„Tak kde sú mladomanželia?" spýtal sa farár a snažil sa, aby mu hlas znel dostatočne veselo a pokiaľ možno aj slávnostne.
„Poďte za mnou," povedal Alfonz a prehltol slinu.

***

„Tak tu to je," povedal a ukázal na dvere kúpeľne. Osraldescu zažmúril.
„On je vo vnútri?" spýtal sa. Alfonz prikývol a pomyslel si, že tento týpek chápe pomerne rýchlo. Na kňaza.
„A nevesta?" spýtal sa Osraldescu. A už je to tu...
„No, pozrite sa...," začal Alfonz a zopäl ruky.
„Tiež je vo vnútri?" pomáhal mu farár.
„Nie tak celkom. Ale vlastne aj áno. Aj keď nie presne."
„Tak je, alebo nie je?"
„Je," povedal Alfonz, ktorý hral o čas. „Ale ide o to, že tu je jeden malý problémik..."
„Aký?"
„No... akoby som vám to..."
„Sú tí ľudia citliví na svetlo?"
„Nie, v tom to nie je."
„Tak majú sociálnu fóbiu?"
„Myslím, že nie..."
„Tak potom o čo ide?" spýtal sa Osraldescu, ktorý už začínal byť nervózny. Alfonz sa nadýchol.
„Ide o to, drahý otče, že tá nevesta je... kúpeľňa."

Osraldescu mlčal a klipkal očami.

„Čo. Ste. To. Povedali?" cedil farár postupne slová cez imaginárne sitko a oči sa mu rozšírili.
„No... hehe... Že tá nevesta je kúpeľňa."
„Ako to myslíte „kúpeľňa?"
„No... Proste tá miestnosť. Chápete?"
„Táto miestnosť je NEVESTA?" spýtal sa ukázal na dvere.
„Áno."
„Ale to je nemožné!"
„Zrejme je," usmial sa Alfonz. „Je predsa ženského rodu, nie?"
„O tom nehovorím," zasyčal farár a zahľadel sa Alfonzovi priamo do očí. Odmlčal sa. „Vážený pane," spustil napokon hlasom tak mrazivým, že by to privodilo zápal priedušiek aj mamutovi. „Neviem o čo vám ide a o ČO VLASTNE odo mňa chcete! Je mi jasné len to, že ste ma vytiahli uprostred noci z postele a..."
„Rána," pípol Alfonz.
„To je fuk, kurva!" zreval Osraldescu, ktorého odrazu premohol hnev.
„Pozrite," snažil sa ho upokojiť Alfonz, „vec sa má tak, že tuto... tento... tamten... mladík... ženích... sa zamiloval do našej kúpeľne. Viem, že to znie šialene, ale je to tak. A proste, aby som to skrátil, odmieta vyliezť kým ho nezosobášite s jeho... jeho... láskou," zakončil a zotrel si pot z čela. Táto reč ho vyčerpala stonásobne viac, než sexuálne orgie u madam Filomény, ktoré absolvoval každý prvý štvrtok v mesiaci.
„Má pravdu," dodal po chvíli Sajrus spoza dverí. Osraldescu sa zadíval na dvere, potom na podlahu, potom na svoju ruku, na Alfonza a strop. Celé to zopakoval najmenej päťkrát. V presnom poradí. Alfonz dumal, čo to môže znamenať.
„Ako sa voláte, chlapče?"
„Sajrus Valker."
„Pozrite, synu," povedal Osraldescu a naklonil sa ku dverám. „Ste si istý, že to chcete urobiť?"
„Na to vezmite jed, otče!"
„Čože?"
„Totiž: Áno, chcem to urobiť."
„Uvedomujete si plne následky svojo konania?"
„Iste."
„A ste si vedomý, že pravdepodobne nebudete mať deti?"
„Prečo si to myslíte?"
„No... veď...," koktal Osraldescu. „Veď je to kúpeľňa."
„To na veci nič nemení."
Rumaniemi sa rozhodol prejsť to decentným mlčaním.
„Tak dobre," sykol napokon. Urobil to hlavne preto, pretože dúfal, že čím skôr to tu vybaví, tým skôr sa bude môcť vrátiť domov a poriadne sa ožrať, aby na túto otrasnú noc aspoň sčasti zabudol.
„Otvoríte dvere... alebo...?" spýtal sa Rumaniemi. To Sajrus dôrazne odmietol. Sobáš sa teda musel uskutočniť skrz zavreté dvere.
„Ehm...," odkašľal si Osraldescu. „Takže... Preskočíme tie nudné omáčky, čo poviete?"
„Ako poviete, otče."
„Fajn. Takže: Sajrus Valker beriete si za zákonitú manželku tu... ehm... prítomnú slečnu Kúpeľňu?" zakončil rozpačito, zahľadel sa na Alfonza a pohľadom si od neho žiadal podporu. Vedúci súhlasne žmurkol a kývol hlavou.
„Áno," povedal Sajrus radostne.
„Dobre... A vy prítomná Kúpeľňa... beriete si... tu prítomného... Sajrusa Volkera za svojho... prítomného... zákonitého manžela?"
Ticho.
„Ona súhlasí," povedal Sajrus.
„Aby bol sobáš právoplatný, musí sa nevesta jasne vyjadriť," mudroval Osraldescu.
„Do piče, páter, nerobte drahoty!" zareval Alfonz.
„Dobre, dobre," zamrmlal kňaz. „Takže, ak obaja súhlasíte... Tak potom mi nezostáva nič iné, len vás vyhlásiť za muža a... a..."
„Ženu," pomohol mu Alfonz, ktorý tej komédie už začínal mať plné zuby.
„Áno, ženu, správne," povedal Osraldescu chvatne. „Nech vám boh žehná," dodal a obrátil sa k Alfonzovi.
„Vďaka, páter," precedil vedúci cez zatnuté zuby a vtisol mu do ruky objemnú obálku. „Dúfam, že to, čo sa tu dnes odohralo, zostane len medzi nami."
Keď to povedal takto, znelo to, akoby mu platil za nejaké erotické služby. Osraldescu by sa nad tým aj zasmial, ale teraz dokázal myslieť iba na dve veci: Odchod a chľast. Vzal obálku a okamžite vybehol z miestnosti smerom k východu.
Alfonz pristúpil ku dverám.
„Pán Sajrus?" spýtal sa melodickým hláskom. „Čo keby ste teraz už konečne vyšli von?"
Ticho.
„Pán Sajrus?"
„To nemôžem urobiť."
„A prečo nie???"
„Som predsa ženatý muž."
„Áno, veď presne o to išlo. Spomínate si? Mali sme dohodu."
„To áno, ale teraz som zviazaný mnohými povinnosťami."
Alfonz začal vetriť malér o veľkosti poriadneho slonieho hovna.
„Čo tým myslíte?" spýtal sa, hoci si nebol istý, či to chce SKUTOČNE vedieť.
„Že nemôžem vyjsť von. Nemôžem opustiť svoju manželku. Máme veľa práce! Musíme splodiť kŕdeľ detí!"
„Ale..."
„A preto by som bol rád, keby ste nás nerušili... Inak budem nútení vymaľovať steny svojim mozgom!"
Niektorí ľudia proste vedia, ako dosiahnuť svoje.
Alfonz tupo hľadel na dvere a mlčal. Potom zišiel do svojej kancelárie, zavrel sa na záchod a začal si s entuziazmom trieskať hlavu o pisoár.
A čo sa týka Sajrusa a jeho manželky, obaja si žili šťastne, až kým neumreli. Teda aspoň jeden z nich, ktorý nakoniec skapal po niekoľkých mesiacoch z dôvodu nedostatku jedla. A pitia. Voda z pisoáru nie je až taká delikatesa, ako si Sajrus myslel. Po sobáši všetká vášeň vyprchá...
„TEN SAJRUS BOL ÚPLNÝ MAGOR," pomyslela si kúpeľňa, keď Sajrusove telo (k všeobecnej radosti pána Alfonza) odnášali do spaľovne. Kúpeľňa sa usmiala svojim myšlienkam, odmlčala sa a začala čakať na svoju ďalšiu obeť, ktorú dokonale ohúri svojou krásou.
A ak nechcípla, tak čaká dodnes.