Basnicky.sk

Vytiahol som zo skrine brokovnicu a rozhodol sa zapoľovať si na pár holubov. Tak ako každé ráno. Na budove Obecného úradu, ktorá stála priamo pred mojím domom, som mal krásny výhľad asi na dvadsať prvotriednych holubov. Vyklonil som sa z okna a zamieril. Stlačil som spúšť. Brok zasiahol jedného operenca priamo do hrude. Zachrčal a drbol na zem. Checheche... No nič. Znova som nabil a vystrelil. Teraz som však netrafil nič, keďže sa všetky holuby dávno rozpŕchli. Povzdychol som si. Dnešné ráno za veľa nestálo. Zbalil som svoju zbraň a išiel spať. Zobudil som sa asi o desiatej večer. Zamieril som do kuchyne po pivo a zbadal som, že na stoličke sedí obrovský holub. Fajčil cigaretu v svetlozelenej špičke a drzo si ma obzeral.

„Čo chceš, operenec?" zívol som. Holub potiahol z cigarety a vypustil dym.
„Myslím," začal, „že medzi sebou musíme dohodnúť isté zásady, chlapče."
„Čo tým myslíš?"
„V prvom rade to, že na nás poľuješ."
„No a?"
„A tým pádom sme ohrozeným druhom."
„To nie je môj problém."
„A nehryzie ťa svedomie?"
„Nijaké nemám."

Holub sa zaksichtil a pokýval hlavou.

„Chcem ťa požiadať, aby si na nás prestal poľovať," zatiahol.
„Prečo by som mal?"
„Bojíme sa o svoje životy."
„To by ste aj mali!" zachechtal som sa.
„Nebuď drzý!"
„A kto si vlastne ty? Nejaký ich kráľ, či čo?"
„Nie. Som korunný princ."
„Aha. Tak preto máš taký priteplený hlas, čo?"

Korunný princ sa zamračil a výhražne zacvakal zobákom.

„Dobre vieš, ako som to myslel," precedil.
„Zakázať mi to nemôžete," ohradil som sa. „Toto je slobodná zem a ja si môžem robiť čo chcem."
„To si vnútorne tak frustrovaný, že musíš strieľať na bezbranné operence?"
„Neviem, čo znamená slovo frustrovaný," povedal som.
„Tak prečo to potom robíš?"
„To vieš... Aj ja sa potrebujem nejako odreagovať."

Holub v tej chvíli vytiahol revolver. Znervóznel som.

„Hej, hej," povedal som, „čo to má byť?"
„Drž zobák!" prikázal mi.
„Zobák...," uchechtol som sa. „To hovorí ten pravý..." Holub vstal a pritlačil mi hlaveň k čelu.
„Mal by som ťa na mieste zabiť," povedal.
„Ale neurobíš to, však?" spýtal som sa. Mlčal. Pokrčil som čelo.
„Však?" spýtal som sa prosebne.
„Zatiaľ nie," povedal. „Nebudem si špiniť ruky krvou. Nechcem byť ako ty."
„Správne rozhodnutie," pokýval som hlavou.

Potom ma ten holub schmatol za golier a drsne šmaril do kúpeľne. Poriadne zamkol dvere.

„Hej!" povedal som a začal búchať na dvere. „Pusti ma!"
„Ale čo?" podivil sa vták. „Niečo sa ti nepáči?"
„Áno!" vykríkol som. „Mám klaustrofóbiu!"
„Dobrý pokus..."
„Vďaka."
„Snáď v tej miestnosti prídeš k rozumu... Dávam ti čas na rozmyslenie... Do rána."
„A keď sa nerozhodnem?"
„Tak ťa zabijem."
„No super," zamrmlal som.

Potom som sa posadil na studenú dlážku a začal sa škrabať za uchom. Premýšľal som, ako sa z tejto situácie dostať. Existovala jedna možnosť. Mal som tu totiž tajnú chodbu pre podobne nevyhnutné prípady. Začínala v záchodovej mise, ako to už býva. A to bola práve tá nevýhoda. Viedla cez kanalizáciu. Vstal som. Ale čo, pomyslel som si, v živote treba trochu riskovať. A určite je to lepšie, než guľka do hlavy...

***

Po pol hodine som už bol na ulici a vdychoval svieži nočný vzduch. Smrdel som hovnami na sto honov, ale nesmel som strácať čas. Rýchlymi krokmi som vykročil k Cintorínu u Rubľeva. Jeho správca a hrobár v jednej osobe, Joachim, bol môj starý kamarát. Zastihol som ho v jeho drevenej kutici, ako si práve otvára fľašu nejakého chlastu.

„Ahoj," povedal trochu prekvapene.
„Dobrý večer," odkašľal som si. Joachim si ma premeral.
„Vidím," zatiahol, „že to dnes bola noc plná vášne, čo?"
„Sklapni!" zasyčal som. Joachim sa uchechtol a pokynul mi nech sa posadím. Poslúchol som.
„Fuj, ale páchneš hovnami!" povedal hrobár s odzbrojujúcou úprimnosťou. Dôrazne som pokýval hlavou.
„Musel som zdrhnúť," uviedol som ho do situácie.
„Odkiaľ?"
„Zo svojho domu."
„Prečo?"
„Prepadol ma tam jeden holub."
„Naozaj?"
„Hej. Tvrdil, že je korunný princ. A žiadal ma, aby som prestal strieľať na jeho poddaných. Keď som odmietol, zamkol ma v kúpeľni."

Odmlčal som sa. Joachim nevravel nič a trpezlivo vyčkával.

„Chceš vedieť, ako som sa odtiaľ dostal?" nadhodil som.
„Bojím sa pomyslieť."
„Odpadovým kanálom."
„Tušil som to."
„Inú možnosť som nemal."
„Mal si sa aspoň prezliecť, keď si už šiel medzi ľudí. Niektorí majú slabé srdcia. Keby nebolo prirodzene silnej povahy, tak zrejme aj ja skolabujem."
„Nemal som čas," precedil som. „A okrem toho... Nikto ma nevidel."
„A prečo si sem prišiel?"
„Kam inam som mal ísť? Do baru som takýto zasmradený ísť nemohol."
„A čo k tej tvojej kočke? Tej Beate?" spýtal sa hrobár.
„To určite," vyprskol som. „Hneď by ma vyhodila na ulicu."
„Pravda," uznal Joachim a nalial mi do pohárika drink. Jedným prudkým pohybom som pohár vyprázdnil. Nálada sa mi trochu zlepšila.
„Čo budeš teraz robiť?" spýtal sa Joachim.
„To neviem," pripustil som. „Myslel som si, že by si mi mohol pomôcť. V podobných veciach sa vyznáš."

Joachim skromne hodil rukou, ale nepovedal nič. Miesto toho si poriadne prihol zo svojej fľaše.

„Na holubov najlepšie platí brokovnica," povedal.
„Tú som nechal doma."
„Požičiam ti svoju..."
„No neviem," neskrýval som pochybnosti. „Ten holub vyzeral dosť odolne. Myslím, že obyčajná brokovnica by mu veľkú škodu nespôsobila. Chcelo by to niečo silnejšie."
„Už tu potom mám len jeden ruský kalašnikov."
„Ten postačí."

Joachim si odpľul, otvoril skriňu a vytiahol uvedenú zbraň. Podal mi ju.

„Náboje?" uistil som sa.
„Maximum," povedal.
„Dobre."

Vstal som.

„Už odchádzaš?" podivil sa Joachim.
„Áno, chcem to s tým vtákom vybaviť čo najskôr."
„Chápem."
„Tak zatiaľ."

Vyšiel som von a skontroloval čas. Bol vcelku prijateľný. Akurát na to, aby som sa stihol vychcať. Pristúpil som k starému náhrobku a začal vykonávať malú potrebu. Ako na potvoru, sa práve vtedy zjavil strážmajster Berwicki.

„Čo to tu robíte, občan?" zakrákal oceľovým hlasom.
„Dobrý večer, strážnik," povedal som a chvatne si zapol nohavice.
„Práve ste znesvätili hrob... Za to budú tri roky."
„Zrejme došlo k nejakému omylu."
„Pristihol som vás, ako štíte na náhrobok nášho druhého starostu... Tomu hovoríte omyl?"
„Ehm... Nie tak celkom."
„Tak potom?"
„Viete ako to chodí... Keď príroda volá..."
„Mali ste si to vybaviť doma," odsekol. „Vždy som mal o vás pochybnú mienku, občan. Ale teraz ste sa naozaj „vytiahli"... A k tomu všetkému, prepáčte... Strašne smrdíte."
„Od hovien," upozornil som.
„To je mi jedno," odsekol Berwicki. „Vaše záľuby mi môžu byť ukradnuté!"
„To nie sú moje..."
„Ako som povedal," skočil mi zlostne do reči. „Môžu mi byť ukradnuté!"

***

Sedel som v policajnom voze s náladou totálne na bode mrazu. Ako inak, keď ďalšou zastávkou malo byť pekné, útulné miestečko s mrežami. Nemal som však v pláne vzdať sa bez boja.

„Dostanete minimálne tri roky," informoval ma Berwicki.
„To nie je také strašné," pípol som.

Vtedy som využil fízlovu chvíľkovú nepozornosť a prudko vyskočil cez okno auta. Podarilo sa mi to len tak-tak, ale predsa. Chcel som sa dať okamžite na útek, ale vtedy som si k svojmu obrovskému údivu uvedomil, že policajný voz pokračuje vo svojej pôvodnej trase. Ten chumaj, Berwicki si zrejme nič nevšimol. To ma naplnilo divou radosťou.

„Som voľný!" zreval som z plného hrdla. To som však nemal robiť. Policajný voz sa okamžite zvrtol a mieril ku mne. Zaškrípal som zubami a rýchlo mu zmizol z dohľadu v blízkom kroví.

***

K svojmu domu som sa zakrádal s najväčšou opatrnosťou. Berwického som zrejme striasol, tým že som na brehu Okovického Jazera nechal svoju topánku. To ho na pár minút zamestná. Zovrel som v ruke kalašnikov a vybehol ku dverám. Priložil som k nim ucho a citlivo som načúval. Spoza dverí sa ozývali tlmené kroky. Nebolo pochýb, že holub tam stále bol. To bude prekvapenie, keď naňho z ničoho nič vyskočím, pomyslel som si. Stisol som kľučku a asi dve sekundy čakal. Začul som tlmené: „Čo to do..."

To bola moja chvíľa. S bojovným zarevevaním som skočil dnu. Naskytol sa mi pohľad na holuba s idiotsky prekvapeným ksichtom. Držal plechovku od piva a zobák mal totálne dokorán.

„Prekvapenie!" zasyčal som a vypálil doňho celý zásobník. Holub klesol k zemi. Zotrel som si pot z čela. Dobre vykonaná práca. Pristúpil som k operencovi. Na počudovanie ešte stále dýchal. Práve som sa ho chystal doraziť, keď sa stalo niečo, čo ma tak trochu prekvapilo. Holub si strhol masku a odrazu som hľadel do tváre svojej priateľky Beaty.

„Čo to?" povedal som.
„Malo to byť prekvapenie," zachrčala.
„Čo?" skríkol som.
„Prekvapenie...," zopakovala. „Chcela som ťa potešiť... Keď už máš tak rád tie holuby..."

A potom zomrela. Sakra práca. Odpľul som si a posadil sa na gauč. Otvoril som si pivo. Premýšľal som. Aký to malo všetko zmysel, prezliekať sa za holuba? Musela predsa vedieť, že ju odbachnem. Čo tým asi sledovala? Určite mi to urobila naschvál a rozhodla sa namočiť ma do vraždy. To by jej bolo podobné. Usrkol som si z nápoja a práve vtedy vo dverách objavil Berwicki aj s tlupou policajtov. Došlo mi, že to pre nich musí byť zvláštny pohľad.

„Odhoďte zbraň!" zakričal Berwicki. Poslúchol som ho. Aj tak som už nemal náboje. Strážnik ku mne pristúpil a drsne ma postavil na nohy.

„Výborne, občan!" povedal. „Za úkladnú vraždu plus znesvetenie náhrobku dostanete minimálne dvadsať rokov. A stavím sa, že od toho kalašnikovu nemáte papiere, však?"
„Nie," povedal som. „To nemám. Nie je totiž môj."
„Nie?" podivil sa policajt. „A koho potom je?"

Naklonil som hlavu nabok. Nevedel som si totiž spomenúť, odkiaľ som ten kalašnikov vzal. Moja pamäť bola vždy chatrná.

„No, vlastne je môj," povedal som.
„Tak v tom prípade budete môcť byť rád, ak dostanete doživotie!" vyštekol Berwicki.

Mykol som plecami.

„Aj väznice predsa majú hajzle," povedal som.
„Prosím?"
„Ale nič..."