Basnicky.sk

V mestečku Gooseberrybush zdochol pes.
Volal sa Jonatán a skapal presne pred päťsto rokmi, keď toto mesto založili. Bola tu nuda, drahé parkovanie, nevrlí starousadlíci a... nuda. Slovom, nedialo sa tu vôbec nič zaujímavého. Ale to sa malo už čoskoro zmeniť. A ako prvý to mal na svojej koži pocítiť dvanásťročný Ronald Grammersmith. Otrávene sa ponevieral na lúke za mestom, kopal do kvetov a príležitostne rozpučil nejakého toho mravca. Bol vo veku, kedy sa začína prejavovať tá zákerná mrcha puberta a podľa toho sa aj choval. Tajne masturboval nad obrázkami zo starých pornočasopisov a neuznával autority, ergo rodičov. Tí mu viackrát kládli na srdce, aby nechodil na svojich potulkách príliš ďaleko. Ronald na nich kašľal. Ba čo viac, cítil akúsi zvláštnu túžbu urobiť rodičom napriek a kardinálne ich nasrať, hoci na to nemal sebamenší dôvod. Prejav puberty, no. Ronald sa usmial a sebavedomo vykročil priamo k tmavému lesu, ktorý sa - zahalený do zlovestnej hmly - týčil priamo pred ním. Žiadny zdravý a inteligentný človek by sa tam dobrovoľne neodvážil. Ronald nebol inteligentný a už vôbec nie zdravý, teda aspoň po mentálnej stránke. Bol v puberte a to hovorí za všetko. Keď už bol pri lese, čo by kameňom dohodil, pocítil sladkú pachuť víťazstva. Takto ďaleko ešte nikdy nezašiel.
„A už ani nezájdeš," zachrčal akýsi chrapľavý hlas. Ronald sa zháčil. Niekto mu čítal myšlienky. No toto. Obrátil sa, ale v tej chvíli ho niekto umne strčil do starého jutového vreca. Ten niekto si to vrece prehodil cez plecia a odkráčal do hlbiny lesa.

***

Starosta mesta, pán Johan Burton sedel vo svojej kancelárii a pokojne počúval nárek nešťastnej pani Grammersmithovej. Jej syn sa stratil. Proste zmizol. Strašné. A či by sa s tým akože nedalo niečo urobiť.

„Zrejme sa len niekde zatúlal pani Grammersmithová," povedal Johan pokojne a pohľadom sa pásol na jej dokonalom hrudníku.
„Ronald sa nikdy nezatúlal!" tvrdila neoblomne.
„Všetko musí byť niekedy po prvýkrát," pokýval hlavou starosta. „A viete ako tu u detí chodí... Hneď, ako vlietnu do puberty nemajú pred dospelími žiadny rešpekt."
„Neverím, že by môj Ronald odišiel dobrovoľne."
„Len sa niede zatúlal, pani, verte mi. S deťmi je to ako so psami. Aj tí sa stratia na dva, tri dni, ale napokon sa vždy vrátia."
„Moje dieťa nie je pes!" zakričala rozhnevane. Johan sa slabo usmial.
„Isteže, isteže," povedal a obranne vystrčil ruky pred seba. „To bolo len také prirovnanie."
„Pán starosta! Dúfam, že podniknete adektvátne riešenia!"
„Samozrejme," povedal starosta, hoci nemal ani najmenšie potuchy, aké riešenia by mal podniknúť. Jasné mu bolo iba to, že nech už budú akékoľvek, bude pri nich adjektívum „adektvátne."
„Ale čo keby sme sa už prestali baviť o sprostostiach," úlisne sa usmial. „Nechceli by ste si zájsť na obed?"
„Pán starosta. Rozumiete, čo vám tu hovorím?"
„Úplne."
„Tak sa podľa toho zariaďte!"
„Iste."
„A prijmite opatrenia."
„Adekvátne!" doložil triumfálne Johan.
„Áno," prikývla pani Grammersmithová.
„Urobím všetko, čo je v mojich silách, pani," povedal starosta. „A vy zatiaľ choďte domov a oddýchnite si. Všetko sa na dobré obráti."

**

Odvtedy čo sa Johan Burton dostal do svojho úradu, uskutočnil už množstvo prejavov a vyhlásení, kde veľmi veľa krát tvrdil, že „všetko sa na dobré obráti." Tvrdil to aj vtedy, keď bolo dobre a lepšie byť nemohlo. Bol to jeho najobľúbenejší výraz. Paradoxne, vždy keď ho vyslovil, situácia na ktorú sa tento výraz vzťahoval, sa dramaticky zhoršila. Priam pekelne. A teraz tomu nebolo inak. Druhý deň odvtedy, čo Johan vyslovil tú magickú frázu, totiž z mesta bez stopy zmizla celá polovica miestnych detí. To už sa mali miestni mocipáni na pozore. Bola dokonca zvolaná špeciálna rada, kde sa vrchní predstavitelia mesta napchávali obloženými chlebíčkami, usrkávali Chivas Regal a len tak mimochodom sa dohadovali, že čo ako budú robiť ďalej.

„Hlavne treba zachovať pokoj, páni," povedal Johan.
„To sa ľahko povie," zamrmlal Greg Kiver, miestny krčmár.
„Ľudia sú nepokojní," dodal Lukas Grydman, bankár.
„To viem," prikývol Johan. „A viem aj to, že budeme musieť prijať... ehm... adekvátne opatrenia."

Greg Kiver a Lukas Grydman pohliadli na starostu s viditeľnou úctou. Nestávalo sa často, že užíval slová cudzieho rázu. Vlastne sa často nestávalo, že používal prídavné mená. V duchu sa zhodli, že pôsobí tak nejako inteligentnejšie. A mýlili sa, ako vždy.

„Čo teda navrhujete?" spýtal sa bankár a pohrával sa so zlatou mincou, ktorú mal vo vrecku.
„Zavolám odborníka," povedal Johan tajomne. Greg a Lukas si vymenili pohľady.

***

Johan HO vyhrabal niekde v zlatých stránkach. PROFESIONÁNA PRÁCA - LACNO. VOLAJTE AGENTÚRU EXORWITCH s.r.o, stálo tam. Tak to skúsil. Pani v slúchadle mu oznámila, že im určite niekoho pošlú. Johan HO teda očakával vo svojej pracovni a aby nejako zabil čas, rozhodol sa ostrihať si nechty na nohách. Práve keď pracoval na malíčku, sa dvere otvorili a dnu vošiel dôležito vyzerajúci muž v dlhom kabáte. Na hlave mal zarazeny klobúk a na pleci sa mu hompáľala akási puška. Bol obutý do ťažkých kožených čižiem od Kenvela a tváril sa chladne. Snažil sa pôsobiť cynicky. Darilo sa mu to.

„Ehm?" spýtal sa starosta rozpačito.
„Pán Burton, predpokladám," povedal cudzinec. Mal hlas, ako stádo prefajčených káčerov Donaldov, ktorý sa ešte pre istotu nadýchali hélia.
„Áno," prikývol starosta.
„Som Cyril Muriel Fitzpatrick, lovec čarodejníc."
„Som rád, že vás spoznávam. Prosím, posaďte sa."
Posadil sa.
„Takže," začal, „aká je presne vaša situácia?"
„Nie príliš dobrá."
„A to znamená...?"
„Že je zlá."
„Chápem."
„Z mesta nám zmizla polovica detí."
„Hm. Naraz, alebo postupne?"
„Záleží na tom?"
„Nie."
„Tak dobre. Ale myslím, že to bolo naraz."
„Nehovorte!" hvízdol lovec a zapálil si cigaretu. „A prečo si myslíte, že v tom má prsty čarodejnica?"
Starosta pokrčil plecia.
„Čarodejnice predsa kradnú deti, nie?"
„Áno."
„A z mesta zmizli IBA chlapci! Viete čo to znamená?"
„To nie."
„Že ich tá čarodejnica zrejme využíva na rôzne sexuálne orgie."
„Je to možné."
„A posledné stopy končia v lese. Práve tam obvykle čarodejnice žijú, nie?"
Triumfálne sa usmial.
„No môže to byť aj iný... no, ten... element," nedal sa Fitzpatrick.
„Myslíte?"
„Vylúčené to nie je," potiahol a vyfúkol dym. „Viaže sa na túto oblasť nejaká legenda?" spýtal sa potom.
„Legenda?"
„Hej. Nejaký nadprirodzený folklór."
Starosta sa zamyslel na slovami „nadprirodzený folklór." Fitzpatrick tým zrejme nemyslel miestnu trampskú kapelu. Nič iné mu však na tento výraz nepasovalo.
„O žiadnom neviem," povedal.
„Hm. Tak potom je to viac než zaujímavé."
„Prečo?"
„A prečo nie?"
Starosta sa naňho zadíval. Niečo mu na ňom dosť husto vadilo.
„Ste nejakí divný," povedal.
„Asi na mňa lezie nejaká viróza."
„Čože?"
„Alebo ma chce znásilniť chrípka," usmial sa.
„CHCE VÁS ZNÁSILNIŤ CHRÍPKA? Počujte, kojila vás matka, keď ste bol malý?"
„Áno a nielen vtedy," zaškľabil sa. Johan sa rozhodol túto tému radšej nerozvíjať.
„Preskúmam to," vrátil sa lovec k téme. „To je všetko, čo vám môžem povedať."
„Vďaka. Naozaj si to cením."

***

Fitzpatrick sa rozhodol, že prieskum začne hneď na druhý deň. Pôvodne sa do lesov chcel vydať sám, ale starosta si tvrdohlavo vydupal aj svoju prítomnosť.
„Ja som zákon a musím byť pri tom," obhajoval sa. To však nebol skutočný dôvod. Johan bol vášnivým hororovým fanúšikom a predstava, že by sa mal stať svedkom nefalošovane nadprirodzeného boja LOVEC vs. ČARODEJNICA, mu privádzala takmer orgazmické stavy.

„Koľko čarodejníc ste už ulovili?" spýtal sa Johan len tak medzi rečou počas cesty.
„Nikdy som to nepočítal," uhýbal lovec. „Ale myslím, že sto ich určite bolo."
„Fakt?"
„Hej. Obzvlášť na jeden úlovok som náležite pyšný."
„Na ktorý?"
„Dostal som Elly Kedwardovú. Možno ju poznáte. Je známa pod označením „blairská čarodejnica."
„Nechcem vám kaziť ilúzie, ale film Blair Witch bola fikcia."
„Hej," uchechtol sa lovec. „Presne o to im išlo."
„O čo?"
„Aby ste si mysleli, že je to výmysel."
„Aha," povedal starosta a ponoril sa do svojich hlbokomyseľných úvah. Konečne sa dostali k lesu. Nevyzeral príliš priateľsky, teda za predpokladu, že by sa tak les dokázal tváriť. Tento sa každopádne tváril veľmi nasrane. Fitzpatrick poťažkal zbraň.

„Tak poďme! Lovu zdar!" povedal si a vkĺzol medzi stromy. Johan ho poplašene nasledoval.
„Ako ju nájdeme? Tú čarodejnicu?" vyzvedal. Lovec sa sklonil k zemi. Prešiel po nej rukou. Nabral trochu hliny a potom si ju vložil do úst. Nechal ju rozdrobiť sa na jazyku a vychutnával prvý dojem. Potom hlinu začal prežúvať. Oči mal napoly zavreté. Bol hlboko sústredený. Napokon hlinu prehltol a vstal.

„Je to tri dni staré," oznámil.
„Naozaj?"
„Hej. A naviac tam cítim zvláštnu pachuť škorice."
„Čo to znamená?"
„Že máme ísť tadiaľ," mávol rukou smerom doprava.
„Ste si istý?"
„Na sto percent."
„Dobre. Verím vám."

Vykročili. Len viditeľne hustol. Bola tu tma ako v prdeli ázijskej prostitútky.

„Ideme dobre," povedal Fitzpatrick. „Cítim v okolí choroboplodné magické vibrácie."
„Vaši rodičia neboli súrodenci, však?" spýtal sa Johan. Lovec sa mu začal pozdávať čoraz menej. Dokonca sa mu zazdalo, že má do činenia s úplným amatérom.
Fitzpatrick sa však nemýlil. Asi po dvadsiatich minútach plaholčenia sa pred nimi vynorila stará chatrč.

„Tak predsa je to čarodejnica!" vydýchol Johan.
„Len pomaly," chlácholil ho Fitzpatrick a zovrel zbraň. Obaja pristúpili ku dverám.
PRED VSTUPOM ZAKLOPAŤ, stálo na nich. Lovec sa rozbehol a z celej sily kopol do dverí. Nevydržali, čo nebolo prekvapivé. Fitzpatrick a Johan vkĺzli dnu. Zrak im padol na dvojmetrového, tučného chlapa, ktorý sedel pri veľkom kotli. Na košeli sa mu skvelo niekoľko zaschnutých smrkancov. V kotli boli nahádzané zviazané deti. Boli bez vlasov a nevyzerali práve najlepšie. Obor práve na doske krájal cibuľu.

„Lesný muž," uškrnul sa lovec.
„Pane bože!" zakrákal Johan.
„Hmmm?" tlstý primitív sa začal pomaly dvíhať. „Čo tu robíte?" spýtal sa výhražne.
„Len pomaly!" sykol lovec a namieril naňho hlaveň pušky. Obor sa mu lepšie prizrel.
„Ty?" skrivil napokon tvár. Fitzpatrick sa zasmial.
„Veru ja! Prekvapený?"
„Po pravde... áno, ty zmrd!"
„Tak moment!" vykríkol Johan, ktorý si uvedomil, že akosi stráca niť. „Vy sa poznáte?"
„Bohužiaľ áno," zasyčal Fitzpatrick.
„Ale... ako to?" koktal starosta.
„Priplietol si sa k niečomu, čo nemáš šancu pochopiť," informoval ho obor. A mal pravdu. Johan skutočne nič nechápal.
„Vieš, Johan," uškrnul sa Fitzpatrick, „ja v skutočnosti NIE SOM lovec čarodejníc."
„Nie?" vypáčil zo seba Johan.
„Nie. Aby som pravdu povedal, vôbec sa nevolám Cyril Muriel Fitzpatrick."
„Ale veď v tej agentúre mi jasne povedali, že pošlú lovca čarodejníc," nechápal Johan.
„Ty si fakt tupec. Ja NIE SOM z tej agentúry."
„Bože... A kto teda si?"

Lovec, teda ne-lovec, sa naňho diabolsky zadíval. Z očí mu blčali plamene. Johana napadlo, že to asi musí svinsky bolieť.

„Som Satan!" povedal mrazivo-ohnivým tónom.
Johanovi sa zakrútla hlava. Zadíval sa na dvojmetrového obra.
„To ale znamená, že... že...," koktal. „On je... ON?"
„Áno," prikývol obor vážne. „Som Boh."
„Tuším sa v tom začínam trochu strácať," povedal Johan bezradne. Boh unášal deti z jeho mesta. Vždy bol síce slušný katolík, ale bol si istý, že ich musí zachrániť.
„Prečo ste uniesli naše deti?" spýtal sa a dúfal, že jeho hlas znie dostatočne výhražne.
„Preto, lebo sa blíži Armageddon," odvetil Všemohúci.
„Ou," povedal Johan a zaškrípal zubami.
„Má pravdu," prikývol Satan a zadíval sa na Johana. „A možno by ťa zaujímalo, že výraznou mierou si prispel aj TY."
„Čím???"
„Tým, že si ma sem doviedol, muehehe..."
Johan sa začal cítiť značne previnilo. A mal k tomu dôvod. Stane sa zodpovedný za Armageddon. Čo mu na to asi povie stará...
„A keďže Armageddon prinesie Antikrist, rozhodol som sa ho nájsť," pokračoval Boh.
„V našom meste?" prskal Johan.
„Áno. Vedel som, že sa narodí tu."
„Odkiaľ?"
„Som predsa Boh."
„Ach tak. A len tak medzi rečou, ako by ste ho spoznali?"
„Predsa podľa čísla 666," odvetil Boh tónom, ktorý prezrádzal, že o ľuďoch, ktorí nevedia takú základnú informáciu si myslí len to najhoršie. Boh, nie ten tón.
„Takže preto sú zrejme všetci vyholení, čo?"
„A ja som si myslel, že sa dali k náckom," zachechtal sa Satan. Na Knieža Pekiel mal dosť vyprahlý zmysel pre humor.
„Chcel som ho nájsť, aby som urýchlil svoje víťazstvo," povedal Boh zasnene. Satan si otrávene odfrkol.
„Ale ako vidím," pokračoval Boh, „Satanáš si ma aj tak našiel."
„Presne tak, bože," zaceril sa Satan. „Ale nemôžeš mi to mať za zlé. Musel som predsa nájsť svojho nasledovníka a vyrvať ti ho z tých tvojich nevymáchaných papŕč."
„No hej," pripustil Boh s previnilým myknutím pliec. „Chápem."
Potom sa obrátil.
„Ale zatiaľ som toho pankharta nenašiel," povedal duto.
„To je jasné. On sa totiž ešte nenarodil," povedal Johan, po niekoľkých minútach premýšľania. Konečne si to všetko dal dokopy.
„Čože?" nechápal Boh.
„No áno," povedal Johan. „Má sa narodiť až v roku 2009."
„A ty to odkiaľ vieš?" zrúkol Satan. Neznášal, keď niekto vedel viac než on. Tobôž, ak je to len nejaký pozemský červ.
„Nie ste jediní, kto sa zaujíma o náboženstvo," odsekol urazene. „Bol som vychovaný, ako katolík a ten dátum mi prezradila moja stará mama."
„To musela byť svätica," vydýchol Boh.
„Bola veštkyňa?" zaujímal sa Knieža Pekiel.
„Nie," pokrútil Johan hlavou. „Ale mala veľmi kladný vzťah k takým divným hubám..."
„Tak tým sa to všetko vysvetľuje," povedal Satan.
„Ako môžeme vedieť, že si z nás nerobíš srandu?" spýtal sa Boh podozrievavo.
„Mali by ste to vedieť," usmial sa Johan. „Ste predsa Boh, nie?"
Boh niečo nezrozumiteľne zamrmlal a ďalej to nekomentoval.
„Takže," odkašľal si Johan. „Zrejme by ste tie deti mohli pustiť, nie?"
„Zrejme hej," povedal Boh. „Ale len pod podmienkou, že budú povinne chodiť do kostola."
Satan obrátil oči v stĺp.
„Osobne na to dohliadnem," povedal Johan.
„Fajn," povedal Všetmohúci a pristúpil k Satanovi.
„Dúfam, že si spokojný," zavrčal.
„Jasné, že hej," usmial sa Diabol. „Aspoň máme čas skočiť na pivo."
„Tak fajn," usmial sa Boh odovzdane. Potom obaja zmizli. Ani sa nerozlúčili. Drbať na nich. Johan pristúpil k veľkému kotlu a oslobodil tie úbohé deti. Potom sa všetci radostne vrátili domov.
Na druhý deň sa Johan vrátil do kancelárie a tam ho už čakal nejaký zvláštne vyzerajúci muž. Vyzeral asi ako týpci, čo po domoch predávajú pokazené vysávače. Usmial sa naňho a podal mu vizitku. Stálo na nej nasledovné:

Gabriel Izmael Rabbitewski
-lovec čarodejníc-

Johan sa naňho zadíval a venoval mu jeden smutný, deprimovaný a sklamaný povzdych.