Basnicky.sk

Zmlátil ma smetný kôš, ale nie o tom som chcel.
Chcel som vylíčiť udalosti, ktoré sa odohrali bezprostredne potom. Bol som vtedy na ceste do jednej vyhlásenej talianskej reštaurácie, kde som sa mal stretnúť s bossom miestnej mafie - Donom Louom. Neviem čím to bolo, ale Don Lou mi pripomínal starého, sprostého, tučného hajzla, ktorý sa tváril až príliš dôležito na to, aký post zastával. Asi to bolo tým, že on skutočne bol starý, sprostý, tučný hajzel, ktorý sa tváril až príliš dôležito na to, aký post zastával. Iste, byť bossom mafie nie je zlé, ale Al Capone to nebol, to si povedzme na rovinu. Dorazil som na miesto. U Silenzia, oznamoval nápis. Dobrý názov. Krátky a výstižný. Silenzio mal rád krátke názvy. Teraz bol mŕtvy.
Vošiel som a úplne vzadu zbadal sedieť bossa. Zľavej aj zpravej strany pri ňom postávali dvaja bodyguardi s kamennými tvárami. Pristúpil som k nim. Lou sa tváril absolútne ľahostajne.


„Posaďte sa," vzhliadol od svojich špagiet, „Dáte si?"
„Nie, ďakujem," odvetil som zdvorilo, „Ale vy pokojne jedzte."
„Nedáte si? Skutočne?"
Pokrútil som hlavou na znamenie toho, že skutočne nie som hladný. Don si decentne utrel ústa vreckovkou. Dožul sústo a premeral si ma.
„Viete prečo ste tu?" spýtal sa.
„Zmlátil ma smetný kôš."
„Presne."
„Takže odo mňa asi chcete autogram."
Lou sa zachechtal.
„Tak to nie je," povedal.
„Tak potom naozaj nechápem načo ste ma sem zavolali."
„Nechápete?"
„Nie."
„Nie?"
„Nie, veď vám vravím!"
Lou sa usmial a zopäl ruky.
„Čo viete o mimozemšťanoch, synak?"
„He?"
„Mimozemšťania!" zopakoval podráždene.
„Hm... to myslíte Ítiho, alebo také dačo?"
Lou neodpovedal. Oprel sa o stoličku a luskol prstami. Poskok, ktorý stál napravo k nemu okamžite vystrel ruku so špáratkom.
„Viete," hovoril boss zatiaľ, čo si spomedzi zubov vyškraboval zvyšky jedla, „to, že vás zmlátil smetný kôš je naozaj zvláštne, nezdá sa vám?"
„Zdá, ale to sa predsa stáva."
„Nie!" zvolal podráždene, „Toto sa len tak nestáva!"
„Narážate na to, že v tom majú prsty mimozemšťania?"
„Áno."
„Takže oni existujú?"
Poskok naľavo sa zachechtal.
„Chacha! To je dobré," povedal, „ten chlapček sa pýta, či oni existujú!"
Teraz sa začal smiať aj ten napravo.
Očividne im to pripadalo strašne vtipné.
„Existujú, prirodzene," potvrdil Lou, „a mám podozrenie, že tá záležitosť čo sa vám stala je ich dielom. Mohla by to byť konšpirácia."
„Mimozemšťanov a smetných košov?"
„Pripúšťam, že to znie dosť bizarne... ale áno.... presne to si myslím."
Opäť som si v hlave prehral všetky tie udalosti. Musím povedať, že sa mi tá teória nezdala bohvieako pravdepodobná. Podľa výrazu v Louovej tvári som však súdil, že jemu sa naopak javí úplne nepriestreľná.
„Ale čo s tým mám robiť ja?" spýtal som sa.
Lou sa ku mne naklonil.
„Chceme ho!"
„Koho?"
„Ten smetný kôš."
„A načo vám bude?"
„Jeho cena na čiernom trhu bude vysoká," vysvetľoval Lou, „Odhadujem, že rastie každým dňom."
„A ja vám ho mám zohnať, však?"
„Presne tak!"
„A odkiaľ asi? To si ho mám vycucať z prsta?!"
„Správna otázka! Ale mne neprislúcha na ňu odpovedať."
Odmietavo som zakrútil hlavou. Do niečoho takéhoto som sa odmietal namočiť.
„Nie som žiadny detektív," povedal som.
„To je mi jasné."
„Tak prečo ja? Prečo nezavoláte O'Reallymu?"
„Boli ste priamym účastníkom. Máte informácie, ktoré nikto iný nemá. Takže ste jednoznačne najlepšia voľba."
„Neurobím to! Ak ho chcete, tak si ho zožeňte sami!"
Lou sa prekvapene zháčil.
„Ako?" spýtal sa.
„Počuli ste dobre! Nechápte ma zle, Don... ale mám dosť vlastných problémov. A nemám náladu sa naháňať sa nejakým smetným košom. Aj tak by som zrejme znova dostal nakladačku, ak mi rozumiete."
„Odmietate? To sa mi ešte nestalo...," obrátil sa k poskokovi naľavo, „Vitalij, čo mám robiť?"
Vitalij sa k nemu sklonil a čosi mu pošepkal. Louova tvár sa rozjasnila. Keď sa však jeho pohľad stretol s mojím, rysy mu opäť stvrdli.
„Tak počujte synku!" zavrčal, „Pokiaľ sa budete hrať aj naďalej na tvrdohlavého sráča, budem musieť pristúpiť k drastickejším metódam. A to nechcem, verte mi, že nie."
Cítil som, že boss ešte neskončil a tak som mlčal. Don zabubnoval prstami o stôl.
„Ste jediný, kto môže ten smetný kôš získať... A viete prečo ste jediný?"
Lou urobil dramatickú pauzu.
„Pretože vy sám ste mimozemšťan!"
Opatrne som sa usmial a pokrútil hlavou.
„To nemyslíte vážne, však?" povedal som.
„Myslím!"
„Ale prosím vás... ani sám tomu neveríte."
„Opatrne!" pohrozil mi prstom, „Kĺžete po tenkom ľade! Vy neviete, čomu ja verím!"
„To je pravda," uznal som, „ale viem, čomu neveríte. Tomu, že som mimozemšťan."
„A ste?"
„Prosím?"
„No, či ste mimozemšťan."
„Samozrejme, že nie!"
„Prepáčte, ale to si nemyslím."
„Keby som bol, tak prečo by ma ten smetný kôš zmlátil?"
Lou sa vychytralo usmial.
„Rasistické dôvody. Naštudoval som si to. Neoklamete ma!"
„Naštudovali ste si to? A kde, ak smiem vedieť?"
„Na internete."
Rozhodil som rukami.
„To je predsa absurdné!"
„No a? Kvôli tomu to ešte nemusí byť nemožné!"
„Nemienim tu strácať čas! Pokiaľ máte podozrenie musíte ho aj nejako dokázať!"
Lou vytiahol pištoľ. Znervóznel som.
„Ako isto viete... mimozemšťania sú proti guľkám imúnny... to znamená, že keď na vás vystrelím... nič sa nestane. Nič sa nestane vám, aby som bol presný."
„Vy ste sa zbláznili!" zakričal som.
„To iste, priateľu... ale vy ste bezmocný!"


Namieril na mňa a vystrelil. Ostatné osadenstvo reštaurácie tomu s prekvapením prihliadalo. Guľka sa mi zaryla priamo do čela a preletela skrz celú lebku. Bol to dobrý strelec. I keď z takej vzdialenosti by to trafil asi každý.
Moje „spiritum" zvoľna opustilo telesnú schránku, takže sa celý podnik naplnil odporným pachom. Mal som totiž na obed fazuľu.
Lou tam stál a upieral na mňa svoj nechápavý ksicht. Potom sa s rozpakmi poobzeral po reštaurácii. Zákazníci sa zdali byť trochu vyšokovaní. Vražda v priamom prenose. Také niečo tu ešte nemali. Vitalij ku mne pristúpil. Skúsil mi pulz.
„Nemá pulz," oznámil.
„Čo to znamená?" zaujímal sa Lou.
„Že je mŕtvy."
V diaľke zazneli sirény. Niekto očividne zalarmoval orgány činné v trestnom konaní. To bolo dobré. A múdre.
„No, tak to asi nebol mimozemšťan," povedal Lou ospravedlňujúco. Ale už bolo po funuse. Keď ho odvádzala polícia, zmohol sa len na otázku:
„Naozaj to nebol ufón?"
A ako odpoveď dostal po papuli.
Ja som tam medzitým stále ležal na stoličke s prestrelenou hlavou. Až keď sa celá reštaurácia vyprázdnila, som opatrne vstal. Premasíroval som si hrdlo a poslal telepatickú správu materskej lodi Veľká Kotrba.
Bolo to o chlp.
Takmer ma ten tučniak dostal. Ešteže som taký dobrý herec.