Basnicky.sk

Za brieždenia sa hodím do orosenej trávy,

a nechám plynúť krásne nezmysli z mojej hlavy.

Premýšľam nad všetkým čo život prináša

zrazu naokolo toľká nádhera

Tá modrá svitajúca nebeská klenba túžbou horí,

aj diaľka šírych lúk a nekonečných polí.

Tá obloha túži aby som splynul s ňou,

Polia slnečníc žltou farbou vábia

ach je to čistá LÁSKA?

aby som už nekráčal tou tmou.

Aby mi už na cestu luna nesvietila,

ale aby tá klenba láskou ku mne zahorela.

Vo dne slnko ,v noci mesiac

dávajú nám veľa svetla

Áno vidím ťa ako nekonečné zore,

ako keď sa dívaš z lode na blankytné more.

Ty nie si ďaleko úplne blízičko

neváham bežím aby som sa Ťa dotkol

Tak ako keď Tvoje suché oči,

plač belasého baránka skropí a namočí.

Nie nechcem aby si smutné očká mala

rozžiarim ti ich ako svieti tá hviezda

Ty si vtedy strhneš vlhké šaty,

a skončíme v jednom túžobnom objatí.

Si ten naväčší poklad v mojom srdci

Si ako sto ruží a v strede svieti biela

a tou si Ty ,ktorá mi šťastie priniesla

Súmrak pomali privrel čierne viečka,

a z belasej oblohy odišla už aj posledná ovečka.

Poď zastaneme si na špic lode

nech nám vejú záveje do tváre

TITANIC

Na tej lodi za svitu hviezd,

naše telá sa túlajú do tých magických miest.

Ten smútok čo sme odhodili,

sme spolu s morom v hĺbke utopili.

Nedovoľme aby ten tichý a osamelý smútok,

aby nás vtiahol do svojich búrok.

To more po ktorom plávame,

Je to oveľa ľahšie vo dvojici

len my DVAJA TY A JA

Nedovolí našu záhubu s tým predsa rátame.

To ten vánok , ten vietor,

naše šaty v jedno splietol.

I keď moja duša má trochu trému,

Ty povieš len : „Ver vetru , ver jemu . . .“

Moje tuláctvo s tebou po neby,

sa nesmie skončiť preto tíško šepkám : „ Uver mi“

Šepnem : VERíM CELÝM SRCOM .

Ver v to, že hviezdy nám svietia nekonečne veľa míľ,

a ich jas mi dáva toľko síl.

Silu na to niesť ťa v náručí,

a pomyslieť na to že ťa stratím ma mučí.

Nestratíš ma nemaj strach

len Teba chcem a nikoho viac

V tej chvíli ak sa to stane,

vtedy blesk spáli moje srdce, dušu i dlane.

Preto nedovoľ aby hrom udrel do duše Tvojej,

aby opäť vyšli ráno tie ovečky farby blankytnej.

Ja spravím pre to ráno všetko na svete,

to všetko čo vyčítaš v tejto vete.

Pre Teba modré z neba znesiem

si ten jediný v mojom náručí

Zastavím blesk a hrom,

aby som ťa nenechal v tom.

V tom hroznom orkáne,

tak preto píšem toto pokánie . . .

dúfam, že sa mi nestratíš,

lebo príroda mi šepká, že sa po tom orkáne ku mne vrátiš . . . .


(to je naše spoločné dielko 50% nápadu dala sisi28 ja a 50% Stenly a dopy to dava 100% basen)