Basnicky.sk

Vážený čitateľ,

Ak od nasledujúceho príbehu očakávaš pointu, či posolstvo, je to síce ušľachtilé, ale nedočkáš sa. Tak to chodí.

S úctou

Edmund Elat

***



Dalibora odjakživa zaujímalo všetko, čo sa týkalo vesmíru. Už ako malý chlapec rád pozoroval hviezdy a dumal, či tam vonku skutočne existujú iné svety. Ako dospieval, začal sa zaoberať vcelku originálnymi myšlienkami. A raz mu na um zišla priam existenciálna otázka: Nad Zemou sa nachádza vesmír. Ale čo sa nachádza nad vesmírom?

Tá otázka mu nedala veľmi dlho spávať. Raz sa dokonca spýtal svojho kamaráta Kila, čo si o tom myslí. Sedeli vtedy vo svojom obľúbenom podniku a popíjali pivo s pomarančovou príchuťou.

„Podľa mňa tam nič nie je," povedal Kil a usrkol si z nápoja.
„Ale ako to môžeš vedieť?" nedal sa Dalibor.
„Pravdaže, že to neviem," pokýval Kil hlavou. „Ale proste si to myslím."
„Hm. Mne sa to stále nejako nezdá."
„A čo čakáš, že by tam bolo?"
„Ja neviem."
„Boh?"
„Pochybujem," pokrútil hlavou. „Aj keď útechou by také pomyslenie určite bolo."
„Tak to si nemyslím."
„Prečo?"
„Proste si to nemyslím!"
„Chápem."
„Ale daj si poradiť, kamoš... Tam hore nikto nie je. Ver mi. Stačí, keď sa nad tým poriadne zamyslíš a zistíš, že tam proste nikto nemôže byť."
„Aj tak by bolo dobré overiť si to," povedal Dalibor.
„A ako?" zdvihol Kil obočie.
„No ako asi? Predsa vyletieť do vesmíru a..."
„Ale ty nie si astronaut."
„No a?"
„A vieš si predstaviť, koľko by to stálo?"
„Ja sa za to nechystám platiť."
„He?"
„Dobre počuješ. Dostanem sa tam vlastnými prostriedkami."
„To si ako postavíš vesmírnu loď na záhrade?"
„Nie."
„Tak potom?"

Dalibor sa poobzeral, aby sa uistil, že ich nikto nepočúva. Potom si prebehol jazykom po pere a pocítil, ako v ňom zapulzovalo silné rozrušenie.

„V skutočnosti," povedal šeptom, „na to použijem svoj mixér."
„Ako prosím?"
„Svoj mixér."
„Hm. Ten čo si si objednal od Horsta Fuchsa?"
„Ten."
„To znie ako kokotina."
„To viem," uznal Dalibor, „ale som rozhodnutý vyskúšať to."
„Ale ako?"
„Jednoducho."
„Aha."

Skutočne to bolo až detinsky jednoduché. Spočívalo to, stručne povedané v tom, že ste mixér uchopili do ruky a zadržali dych na dvadsať sekúnd. A po vydýchnutí ste sa ocitli v nekonečnom vesmírnom priestore. Táto metóda je stopercentne účinná a pokojne ju môžete vyskúšať.

„Ale ako tam budeš dýchať?" spýtal sa Kil.
„Nijako."
„Ale potom zomrieš."
„Nesúhlasím."
„Takže nebudeš dýchať a nezomrieš, sedí?"
„Hej."
„A kurva. Znie to trochu divne."
„Keď sa však nad tým trochu zamyslíš... Tak to neznie, tak nepravdepodobne."
„Asi nie."
„Už si sa nad tým zamyslel?"
„Nie."
„No... veď dobre."
„A... počuj... Mohol by som sa k tebe pridať?"
„Ty chceš letieť do vesmíru?"
„No... Prečo nie?"
„Ale nebudeš tam vedieť dýchať."
„No a?"
„To znamená, že umrieš."
„Heh. Takže tvrdíš, že keď ja vyletím tam hore, nebudem vedieť dýchať..."
„Presne tak."
„A následkom toho umriem?"
„Prirodzene."
„A kurva."

***

Dalibor na nič nečakal a rozhodol sa svoju dobrodružnú cestu podniknúť v ten istý večer. Nahodil sa do najlepšieho oblečenia a potom pevne uchopil svoj mixér. Nadýchol sa, zavrel oči a zadržal dych. Tých dvadsať sekúnd sa mu zdalo, ako dvadsať hodín. Ale vydržal to. Keď otvoril oči, zistil, že sa skutočne vznáša v medzihviezdnom priestore. Aj napriek tomu, že to očakával, to s ním slušne zamávalo. Nadýchol sa. Do pľúc mu vrazil svieži, čerstvý vzduch.

Tak mal pravdu! Ako tam tak poletoval a premýšľal čo urobí ďalej, všimol si, že mu nad hlavou niečo visí. Vyzeralo to, ako natrhnutý kúsok papiera. Cez malú dierku presvitalo slabé svetlo. Dalibor uchopil útržok medzi prsty a prudko trhol. A vtedy sa všetky hviezdy, všetky planéty stratili. Dalibor totiž strhol plagát, ktorý tvoril celý vesmír.

„Plagát?" spýtal sa Dalibor neveriacky. Toto skutočne nečakal. Tak dlho žil na svojej milovanej planéte... A napokon zistil, že celý vesmír je len obyčajný, nalepený plagátik. Taká strašná rana. Dalibor zažmúril a uvidel, že za plagátom sa ťahá rozľahlá biela chodba s malým písacím stolíkom a reproduktorom v tvare fazule. Opatrne k chodbe priplával a vstúpil do nej. Odrazu zacítil pevnú pôdu pod nohami a to mu dodalo optimizmu. Začudovane sa obzeral okolo seba a pristúpil ku stolu. Bol na ňom jediný hárok papiera na ktorom stálo:

„2."

„Čo to má znamenať?" spýtal sa prekvapene Dalibor.
„Znamená to," ozval sa hlas z reproduktoru, „vaše postavenie."
„Čo?" skríkol. „Moje postavenie?"
„Áno. Vaše postavenie na Zemi."
„Takže som druhý najlepší?" spýtal sa Dalibor prekvapene.
„Áno."
„No toto! A kto vlastne ste?"
„Komunikačný systém. Niečo, ako Áj sí kjú, len na vyššej úrovni."
„Ach tak."
„Odpoviem vám na každú otázku."
„No... Neviem, na čo by som sa spýtal.
„Môžete sa spýtať čokoľvek. Dostali ste sa na prah ničoty a máte právo - priam povinnosť - dozvedieť sa odpovede na ktorékoľvek otázky."
„Hm. Ktorékoľvek?"
„Áno."
„Tak napríklad... Kto bol Jack Rozparovač?"
„Vy to neviete?"
„Isteže nie."
„Earl O'Really, paranormálny detektív."
„V tej dobe už boli paranormálni detektívi?"
„Nie. On je zo súčasnej doby."
„Ale veď ste tvrdili, že bol Jack Rozparovač."
„Áno. A za tým si stojím."
„Heh. Tomu celkom dobre nerozumiem. No, ale to je fuk."
„Nejaké ďalšie otázky?"
„No... Existuje Boh?"
„Kto?"
„Boh."
„Také slovo nemám v databáze. Ľutujem."
„To som si myslel."
„Ale môžem vám povedať, kto vynašiel cukrovú vatu."
„Nie, ďakujem."
„Aj to bol Earl O'Really."
„Dofrasa. To musí byť nejaký génius..."
„Hej. On jediný vás predbehol."
„Hm?"
„Má poradové číslo jedna. To nemá ani pápež!"
„Ach tak. No, ani sa nečudujem... Predsa len... Tá cukrová vata. To je veľmi zásadný objav."
„Súhlasím."
„Ale aj druhé miesto je fajn, nie?"
„To je otázka?"
„Nie."
„Dobre."

Dalibor už nevedel, čo pekného by tomu systému mal povedať a tak sa pomaly obrátil a chystal sa odísť. Vtedy si však uvedomil, že celý vesmír bol len plagát. Teda, aj Zem bola de facto plagát. A ako sa dá dostať späť do plagátu? A dá sa to vôbec? Opäť sa obrátil.

„Ešte jedna otázka...," povedal.
„Ale samozrejme!" odvetil veselo systém.
„Ako sa dostanem domov?"
„Končatinami zvanými nohy."
„To viem... Ale... ako?"
„Prekladaním váhy z jednej nohy na druhú."
„Ale ako sa tam mám dostať? Vesmír je predsa plagát."
„To je pravda."
„Tak potom?"
„Roztrhli ste ho?" spýtal sa reproduktor škrípavo.
„Čože?"
„No, že či ste ten plagát roztrhli."
„Ja... No... Obávam sa, že áno... Inak by som sa sem nedostal."
„Tak to je zlé."
„Prečo?"
„Pretože celý vesmír zanikol."
„Čo???"
„Dobre počujete."
„Preboha! To znamená, že všetci umreli?"
„Presne tak."
„Ale to je hrozné!"
„To nepochybne."
„Nedá sa to nejako... nejako... napraviť?"
„Nie."
„Ako to?"
„Proste sa to nedá."
„To ani nemáte náhradné plagáty?"
„Bohužiaľ nie. Všetky sme predali obyvateľom planéty..."
„Akej planéty?" spýtal sa Dalibor drsne.
„Zem."
„Takže to znamená, že zanikli spolu so Zemou?!"
„Tak trochu."
„Do piče!" zreval Dalibor a zaškrípal zubami. Potom prudko vystrel ukazovák k reproduktoru.
„Ty skurvysyn!" zasyčal.
„To nie je moja vina!"
„Ja viem!"
„Tak prečo mi nadávate?"
„Niekto si to odsrať musí!"
„Chápem."
„Ale keď si tak bohovsky inteligentný... Tak mi povedz, čo mám teraz robiť??? To by som chcel naozaj vedieť!"
„To je ťažká otázka."
„Poznáš na ňu odpoveď?"

Stroj sa na chvíľu odmlčal.

„Áno," povedal napokon.
„Tak sem s ňou. Čo mám robiť?"
„Posaďte sa!" zavelil prístroj.
„Pomôže to?"
„Iste."

Dalibor sa posadil.

„Tlieskajte rukami!" rozkázal reproduktor. Dalibor poslúchol.
„A čo teraz?" spýtal sa po piatich minútach nepretržitého tlieskania.
„Nič. Pokračujte."
„A dostane ma to preč?"
„Isteže nie. Ale je to zábava."

Dalibor v tej chvíli vyskočil, rozbehol sa a z celej sily kopol do reproduktoru. Niečo v ňom slabo zapraskalo a po chvíli sa ten stroj nečujne vyparil. A tým sa roztočilo diabolské koleso. Ten komunikačný systém bol totiž priamym a základným prvkom existencie ničoty. A tým, že ho Dalibor svojím neuváženým konaním zničil zapríčinil absolútny krach, ako sa vraví... A stalo sa, to čo sa stať nemalo. Ničota zmizla. Akoby nestačilo, že zanikol celý vesmír... Teraz neexistoval ani život, ani smrť, ani nič a ani ničota. Keď sa to tak vezme, tak neexistovala ani neexistencia. Existoval len Dalibor, ktorý sa naraz ocitol v celkom zaujímavej situácii.

„Čo mám robiť?" zakričal zúfalo. Ale nikto sa mu neozval. Dalibor zasmrkal, zotrel si slzu z oka a potom sa v jednom kuse obzeral a blúdil kade-tade, až kým ho po nejakom čase, na šiestej zastávke Južnej alternatívnej realizickej paramorfózy 45 nezožral Edmundov porcelánový čajník.

To síce vyvoláva v človeku isté pochybnosti o neexistencii neexistencie, ale čo už.

Taký je život.