Basnicky.sk

Slnko na oblohu rannú vstáva,
Ako len mám tento kúsok zeme rada.
Prvé lúče pohladia každý kvet,
Čo svojou vôňou skrášli svet.

Vtáčiky jemne štebotajú,
Všetko vôkol podobá sa raju.
Svoje šaty ukazujú kvietkov puky,
Zlatistú farbu získavajú lúky.

Teplo lúčov cítim na svojej tvári
A úprimne sa teším z príchodu jari.
Každý kútik Zeme vonia láskou,
Nik neskrýva sa pod mrzutou maskou.

Svet sa mi zatočí,
Keď padne mi do očí
Ako každú jar, teraz zase
Rozkvitnutá jabloň v celej kráse.

Jagavá koruna bielučká,
Upriem na ňu svoje očká.
Matka príroda je veľkolepá,
Sťa by nepatrilo do tohto sveta.

Sveta plného znečistenia a tovární,
Kde človek život svoj premárni.
Bohu sa ani neodvďačí,
Že daroval mu toľko nevídanej krásy.

Človek mesta ju ani nevníma,
Preto je mojej duši krajšia dedina.
Bohatstvo je tu niečo úplne iné
A nie sny o peniazoch – to je mylné!

Majetok patrí k životu,
No bohatstvo predstavuje milotu,
Pravý význam priateľstva
Nepochopí každý človek mesta.



Neodsudzujem modernú dobu,
No nechajme kráse pôvodnú podobu!
Príroda je krásna odjakživa
A zabúdame, že je taktiež živá!

Ničíme ju a tvárime sa nevinne,
To dokazuje iba, že naše charaktery nie sú silné.
Necháme viesť mysľou iných,
No keď i oni tápajú v predstavách mylných

I tak berieš si príklad z nich,
Nasleduješ obraz ich,
Ničíš krásu vôkol seba,
No svedomie ti pokoj nedá!

Tak nebuďme až takí drzí,
Z očí kotúľajú sa mi slzy,
Keď vidím, že je ti ukradnuté,
Či skončia naše rieky číre a či mútne.

Prosím ťa, synu,
Nenič svoju domovinu!
Mám ju príliš rada,
Aby som sa nečinne prizerala.

Tak prehováram k tvojej duši,
Nenič kraj, v ktorom ti srdce búši.
Nezabíjaj svoju rodinu,
Neurčuj nám súdnu hodinu.

Aj tak každému z nás
Odbije raz.
Potomkovia naši
Nepochopia pravý význam krásy.

Zničíš strom, či zahubíš kvet.
Raz zanikne kvôli ľuďom celý svet!
Keď to vidím
Za ľudstvo sa stydím!