Basnicky.sk

Oheň... Ticho... Samota na duši...
Ležím si v húpacej sieti zavesenej medzi dvoma stromami... Shakespeare v ruke, no stále zatvorený. Nejako som sa nemala k tomu, aby som ho otvorila a začala čítať. Stále ma zamestnávali Myšlienky. Pomaly vyhasínalo... Zdvihla som sa zo siete a šla som po ďalšie drevo.

(Ja som sa snažila stále na oheň prikladať, no... Vyhasol...)

Les bol plný vyrúbaných stromov, vetiev, konárov... Ktoré zostali po víchrici... A ktoré bezohľadne vyrúbali... Schytila som menší stromček a ťahala ho za sebou ku pahrebe... Preložila som ho krížom cez ňu a dívala sa. Odrazu začali lietať iskry a plameň sa vyšvihol do vyše dvojmetrovej výšky.

(Každý raz zahorí... No všetko raz zhasne...)

Opäť som si ľahla do siete a venovala sa svojim Myšlienkam... Oheň bol krásny... A tak krásne hrial... Ležať si v sieti a sledovať oheň... Ideálna pohoda. No pre mňa nie... Sú to len detaily. Je to len prostredie. Pohoda najprv musí byť v nás.

(Tak ako oheň nemôže byť studený...)

K mojej chýbalo už len málo... Aby niekto ležal v tej húpacej sieti so mnou...A tak som stále na oheň prikladala... Hľadela a sledovala ho... No pomaly vyhasínal... Až napokon zostal len tlieť...

(Všetko čo tlie sa dá rozfúkať... No treba do toho fúknuť...)

A tak som z uhlíkov opäť urobila krásny veľký oheň... Čím ďalej som však od neho bola, tým bolo chladnejšie...

(Čím ďalej a čím dlhšie necítime teplo ohňa, tým nám však menej chýba... Pretože zabúdame na jeho teplo... Na jeho chuť...)

No to, či horel, nezáležalo len na tom, či som prikladala a fúkala... Začalo pršať... Vlhké drevo horieť už nechcelo... Pomaly začal prskať... Pomaly zhasínať... Bez ohľadu na to, či mi bude bez neho zima... Bez ohľadu na to, že s ohňom mi zhasne aj posledné svetlo tohto večera... Veď to bol len oheň... No pre niekoho znamenal príliš veľa... No ten niekto ho už nedokázal udržať pri živote... Pretože nikto mu v tom nechcel pomôcť... A predsa... Aj priveľa kyslíku oheň udusí... Možno som nemala do ohňa prikladať... Pretože potom mal príliš málo priestoru na horenie...

Ďalší deň svitlo slnko... Nepršalo... No svet bol pokrytý tridsiatimi centimetrami snehu... A oheň už nedostal šancu horieť... Veď všetko čo horí, raz zhasne...

Vzbĺkol...
No nechal si ho vyhorieť...
A nedovolil mu ani len
tlieť, tlieť, tlieť...

No vždy lepšie vzbĺknuť a vyhorieť
ako večne len tlieť, tlieť, tlieť...