Basnicky.sk

Bol čas keď človek doma spal,
dážď zrosil okná na kal,
niesol v sebe nádych hmly,
čo prediera sa do tmy.

Beloba je to čo tma,
vychádza z nej čiernota,
ako zamat zmotala ma,
vtom zakričal som iba: „Jama!“.

Tvárou v tvár voči tej pani,
hľadím na ňu a neviem ani,
odkiaľ vzala ten svoj úsmev,
chladný - až krv mi mrzne.

Objala ma svojim telom,
bolo nahé, smilné
a tak veľa chcelo
no nedal som jej nič z toho čo chcela
jej túžba po mne náhle zhorela.

Čierny tieň sa mihol za mnou,
ocitol som sa za jamou,
a doma pred zrkadlom
som zistil, že už nie som človekom.