Basnicky.sk

Šepkám vetru ako ma pohlcuje bolesť a strach,
nad vedomím koľko biedy mi prináša tá strata,
to, že LÁSKU nikdy mať nebudem ani v tajomných hrách,
veď si zabuchla a zavrela predo mnou vráta.
Tú bránu čo prekročia iba priatelia,
ma plní žiaľom – už sa nikdy nedostanem s toho údolia,
môžeš mať aj zrak vtáčí,
už ma nikdy nezazrieš na tom úbočí.
To miesto kde som Ťa niesol v náručí,
ušiel som do púšte kde iba vietor s pieskom na mňa hučí ! ,
vravíš, že chceš zabudnúť, že nedokážeš nič opätovať,
ja však dokážem svoju dušu Tebe na oltár obetovať.
Čítam tvoje slová, ale irónia hluší ich reč,
ja túžim uniknúť od tých slov ďaleko preč,
to jediné čo ešte mám je nádej, že zmeníš svoje slová,
po tom jedinom moja duša volá.
Hľadám a spájam to čo si vyhodila do prázdna,
a ja sa neviem odraziť od smutného dna,
a čo s tým má učiniť moja „zlomená duša“ ? ,
tá sa iba ukončiť svoj život pokúša.
Pozerám či sem neletí holubica,
volám a kričím na ňu na plné pľúca,
musím bojovať ako lev,
lebo vo mne lomcuje nefalšovaný hnev.
A srdce túži po láske TVOJEJ,
aby plávalo v tej rieke ľúbeznej,
preto ako vták letím a vnáram sa do búrok,
i keď netuším kam idem, kde vedie môj krok ?
Moja duša sa podobá iba smútku oblačnému,
a nevie ako Ti to povedať má trému,
či ostanem iba ním po okraj naplnený,
alebo budem šťastný s TEBOU vedľa skvelej ženy.
Budem sa s Tebou túlať ako kočovný cigáň,
prejdem s Tebou každú snežnú pláň,
pôjdem iba za TEBOU,
lebo nechcem kráčať iba so samotou.
Preto skús cítiť to čo ja,
a poďme sa túlať životom obaja,
dúfam, že ten kto je viac ako „kamarát“,
že dovolí vedľa TEBA stáť.
Či tá neurčitá láska k tomu viac ako „kamarátovi“,
snáď, že nepošleš lovca čo moju dušu uloví ? ,
lebo tá chce TEBA ľúbiť CELÚ,
a duša sa nechce zavrieť v temnú celu.
Do tej cely kde na ňu bôľ tesáky cerí,
verí, že bude s TEBOU len tomu verí . . . ! ! !