Basnicky.sk

Dar alebo stratenie seba samého.
Hľadím v uliciach na ľudí
a cítim ich myšlienky na svojich očiach.
Každý z nich je ako dieťa stratené v nociach.

Pozri! Padajú vločky pokrývajúce svet
jemnou prikrývkou.
Bielym plášťom, ktorý zakryje zlo ľudí,
zakryje život, ktorý mladých ľudí nudí.

A čo ostáva? Plač, krik, úsmev, smiech?
Hm. Každý dá sebe čo si zaslúži.
Nebudem kričať od nešťastia, plakať nad osudom,
budem sa usmievať, smiať sa nad mojim životom.

Zmrznutá voda, kvapky stojace v čase,
cencúle visiace, čakajúce na slnko,
pokryté snehom, lúky posypané cukrom,
však, čo všetko zažil taký strom?

Zasadíš, vyrastie, vytneš, zomrie.
A človek? Je v tom nejaký rozdiel?
Iné a predsa také isté.
Život človeka, roky, minúty – slová v liste.

Táto báseň nemá zmysel,
nemá pointu, je prúd myšlienok nemajúcich podstatu.
Je o mne a o tom, čo pri snehu vidí ľudská myseľ,
o tom, čo sa deje keď slnko nie je tu.