Basnicky.sk

Za brieždenia sa hodím do orosenej trávy,
a nechám plynúť krásne nezmysli z mojej hlavy.
Tá modrá svitajúca nebeská klenba túžbou horí,
aj diaľka šírych lúk a nekonečných polí.
Tá obloha túži aby som splynul s ňou,
aby som už nekráčal tou tmou.
Aby mi už na cestu luna nesvietila,
ale aby tá klenba láskou ku mne zahorela.
Áno vidím ťa ako nekonečné zore,
ako keď sa dívaš z lode na blankytné more.
Tak ako keď Tvoje suché oči,
plač belasého baránka skropí a namočí.
Ty si vtedy strhneš vlhké šaty,
a skončíme v jednom túžobnom objatí.
Súmrak pomali privrel čierne viečka,
a z belasej oblohy odišla už aj posledná ovečka.
Na tej lodi za svitu hviezd,
naše telá sa túlajú do tých magických miest.
Ten smútok čo sme odhodili,
sme spolu s morom v hĺbke utopili.
Nedovoľme aby ten tichý a osamelý smútok,
aby nás vtiahol do svojich búrok.
To more po ktorom plávame,
Nedovolí našu záhubu s tým predsa rátame.
To ten vánok , ten vietor,
naše šaty v jedno splietol.
I keď moja duša má trochu trému,
Ty povieš len : „Ver vetru , ver jemu . . .“
Moje tuláctvo s tebou po neby,
sa nesmie skončiť preto tíško šepkám : „ Uver mi“.
Ver v to, že hviezdy nám svietia nekonečne veľa míľ,
a ich jas mi dáva toľko síl.
Silu na to niesť ťa v náručí,
a pomyslieť na to že ťa stratím ma mučí.
V tej chvíli ak sa to stane,
vtedy blesk spáli moje srdce, dušu i dlane.
Preto nedovoľ aby hrom udrel do duše Tvojej,
aby opäť vyšli ráno tie ovečky farby blankytnej.
Ja spravím pre to ráno všetko na svete,
to všetko čo vyčítaš v tejto vete.
Zastavím blesk a hrom,
aby som ťa nenechal v tom.
V tom hroznom orkáne,
tak preto píšem toto pokánie . . .
dúfam, že sa mi nestratíš,
lebo príroda mi šepká, že sa po tom orkáne ku mne vrátiš . . . .