Basnicky.sk

Pamätáš vtedy keď dážď padal na naše pery,
ja som sa túlal samučký – samotný – sám,
vtedy som aj ja túžil po ronení slzy
a tým temným nebesám.


Bez cieľa cesty som kráčal,
a po strádal som svetskú úľavu,
vtedy ma studený dážď neustále umáčal,
nemohol som nájsť tú medicínu na moju dušu boľavú.


Až zrazu niekde v diaľke mne svietiacich,
mne prežívajúceho toľko múk,
zočil som pár pútnikov zúfajúcich,
a veľa chápavých a nežných rúk .


Možno som vtedy bdel,
možno som bol v ríši fantázie – možno to bol sen,
ja som Ťa vtedy zočil a pohladiť smel,
ale niečo sa stalo a zmizlo to keď uzrel Ťa nový deň.


Stále sa točí ten krehký vretienok,
a ja sa utápam v spleti hmlistých spomienok,
len ten pocit samosti ma trápi,
preto môžeš ma ľúbiť ja Ti budem vďačný rozožeň tie chmáry . . .