Basnicky.sk

Bol to obyčajný deň...Nikto by si nebol pomyslel,že sa to stane práve vtedy.No stalo sa a nikto tomu nemohol zabrániť.Bola som práve s tebou.V ten deň sme sa pohádali.Vznášal sa nad nami oblak viny a zloby.Šli sme mĺkvo,obaja nahnevaní.Prechod pre chodcov.Semafór nefungoval.Mám to azda zvaliť naňho?Bol si mladý a pravidlá cestnej premávky si nebral veľmi vážne.Ja takisto.Dnes by som však bola rada,keby sme vtedy predsa len zastali a nespoliehali sa na to,že všetci vodiči nás uvidia a zabrzdia svoju bláznivú jazdu.No ten opitý idiot.Mal zastaviť.Nie!Nemal piť.Nie!Nemal si opitý sadať za volant.Nepamätám si to presne...Bolo tam veľa krvi...Videla som ťa stáť a vzápätí si ležal na zemi.Myslela som,že je to len žart.Ten hore by to predsa nedovolil!Pribehla som k tvojmu telu.Dýchal si."Bude to dobré!"napadlo ma.No mýliť sa je ľudské.Otvoril si oči.Pozrel si na mňa a začali ti tiecť slzy."Ľúbim ťa..."povedal si."Bude to dobré!"vyslovila som svoju myslienku nahlas so slzami stekajúcimi po lícach bielych ako stena.Ty si však pomaly pokrútil hlavou."Ľúbim ťa,"zopakoval si s viditeľnými bolesťami.Vtedy mi to došlo."Nie!!!Kde je sanitka?Zavolajte sanitku!"Potom som sa obrátila k tebe.Život z teba pomaly unikal."Láska neopúšťaj ma!Čo si bez teba počnem?ZZvládneš to!Zabojuj!"Opäť si pokrútil hlavou.Pomalšie."Je koniec...""Ľúbim ťa.Veľmi ťa ľúbim,"skočila som ti do reči,"nesmieš nás tu nechať!""Vás?"spýtal si sa nechápavo."Budeš otcom,"povedala som ti.Usmial si sa.Vždy som milovala tvoj úsmev."Ľúbim vás.Budem vás strážiť..."A koniec.Zavrel si oči,dodýchal si.Prišla sanitka.Odtiahli ma od teba.Snažili sa ťa vziať tomu hore a vrátiť ku mne.K nám.Nepodarilo sa...O pár dní bol pohreb.Usmieval si sa.Tak ako vtedy.Aj zomrel si s úsmevom na perách.Hostia,smútočné kytice,uplakané tváre...Bol si pri mne tak blízko,no predsa navždy vzdialený."To malé nebude mať ani tvoje priezvisko!"napadlo ma.Hladkala som si bruško,hoci vtedy ešte nikto nemohol nič zbadať.Bolo to len 5 týždňov.Bruško iba trochu vyduté."Pomyslia si,že som blázon,"zašepkala som Mu,"ale teraz si ma tu aj tak nikto nevšíma!"Prišiel rad na mňa.Pristúpila som k truhle,po tvári sa mi kotúľali slzy.Asi sa pretekali,ktorá spadne prvá."Milujem ťa,"zašepkala som.Potom truhlu zavreli a vložili do zeme.Nemala som náladu na tie hlúpe slová.Úprimnú sústrasť.Nemôže byť úprimná.Veď to nikto neprežíva tak,ako ja.Už som nemohla bývať v našom byte.Odsťahovala som sa ku kamarátke.O pár dní porodím.Teším sa.To malé budem milovať tak,ako som milovala len teba.Ale ja viem,že bysi nechcel,aby som bola sama.Mám priateľa.Je dobrý.Ľúbi ma a ja ho mám rada.Ale potrvá ešte dlho,kým ho budem schopná ľúbiť.A nikdy ho nebudem milovať tak,ako teba.Si otcom môjho dieťaťa a ono to bude vedieť.Milujem ťa navždy