Basnicky.sk

Pochytila ma agónia. Aj ja sa stanem súčasťou smutnej štatistiky. Keď ma sem priniesli, cítila som sa nesmierne osamelá. Pochytil ma nekonečný žiaľ, dúfala som, že tu nájdem pochopenie. Nenašla som nič. Uvidela som stovky ďalších neforemných tiel, tak nepekne doráňaných ako to moje. Na prst na nohe mi zavesili visačku, napísali na ňu číslo a pripísali kategóriu – dopravné nehody. Deň, keď som zomrela, sa ničím nelíšil od ostatných. Bože, keby som bola šla autobusom! Bolo však príliš chladno. Spomínam si, ako som modlikala, ako som prehovárala mamu: ,,Prosím, len dnes. Ostatní jazdia autom takmer každý deň.“ Keď pred treťou zazvonil školský zvonec, hodila som učebnice do svojej skrinky. Konečne! Až do zajtrajšieho rána mám pokoj. Rozbehla som sa na parkovisko, rozrušená tým, že som sama sebe pánom a sama sa odveziem domov. Teraz už nezáleží na tom, ako sa to všetko odohralo. Urobila som volovinu – šla som prirýchlo a jazdila som riskantne. Prežívala som naplno pocit slobody a mala som z toho blázdnivú radosť. Posledné, čo si pamätám, bola staršia pani, ktorá, ako sa zdalo, šla príliš pomaly. Začula som rachot a pocítila som hrozný náraz. Všade ležalo rozsypané sklo a pozohýnané plechy z auta. Uprostred toho všetkého ležalo moje telo. Počula som samú seba kričať. Potom som sa prebrala. Všade okolo bolo ticho. Nado mnou sa skláňal policajt. Uvidela som aj lekára. Moje telo bolo celé roztrhané a zmáčané krvou. Všade naokolo boli rozsypané drobné kúsky skla. Zvláštne, že som necítila žiadnu bolesť. Necítila som nič. Hej, prečo mi zakrývate tvár plachtou? Nemôžem byť predsa mŕtva! Veď mám len sedemnásť! Celý život mám pred sebou! Veď som ešte poriadne ani nežila. To nemôže byť pravda! Potom ma uložili do akejsi zásuvky. Prišli moji najbližší – identifikovali ma. Prečo sa musím pozerať mame do očí v najhoršom okamihu jej života? Otec zrazu vyzerá akýsi príliš starý. Hovorí mužovi, ktorý tu pracuje: ,,Áno, je to naša dcéra.“ Pohreb je príšerný. K rakve prichádzajú všetci moji blízki, príbuzní a piatelia. Pozerajú na mňa smutnými očami, také smutné oči som nikdy doteraz nevidela. Niektorí moji priatelia plačú. Dievčatá sa mi dotýkajú rúk a tlmene vzlykajú. Prosím vás - niekto – zobuďte ma, preboha! Odneste ma odtiaľto preč! Nedokážem sa pozerať na mamu a otca, ako hrozne trpia. Starí rodičia sú od žiaľu takí zoslabnutí, že nevládzu chodiť. Brat a sestry vyzerajú ako zhypnotizovaní. Pohybujú sa ako roboty. Ako omráčení. Všetci. Nikto tomu nemôže uveriť. Ani ja. Prosím, nedávajte ma do hrobu! Nie som mŕtva! Mám toho pred sebou ešte veľa. Chcem spievať a tancovať! Prosím, nedávajte ma do zeme, nadávajte ma tam! Sľubujem, že ak mi dáš ešte jednu šancu, ó Bože, budem tou najopatrnejšou vodičkou na celom svete. Prosím, daj mi ešte jednu, poslednú šancu! Prosím ťa, Bože, veď mám len sedemnásť.