Basnicky.sk

Miška

Hneď, keď som Ťa videl,
som málom z Teba onemel.
Zrazu bol krajší pre mňa svet,
odvtedy inej pre mňa niet.
V tebe vidím radosť mojich očí,
spôsobuješ vietor mojej hlave,
srdce mi moje od lásky horí,
tento požiar uhasí len objatie tvoje.
Najprv bola si však anonymná kráska,
neustále pútajúca moje pohľady.
Okúsil som – tvoje vnútro ma láka,
až potom videl som – budeš poklad zlatý.
V pekle nevedomosti blúdila moja túžba,
ale napokon premohla ma sladkosť,
sladkosť, ktorá odvahu pokúša,
seba samého musel som premôcť.
Len z diaľky vystreliť šíp z luku,
cieľ svoj mohol minúť,
ale ty brala si návnadu,
začala sa naša spoločná púť.
Tvoj výraz je mojej duši potrava,
keď mrazíš ma ním;
a kričíš: „nechaj ma!“,
je denné svetlo prekliatím.
Chcem Ťa stále viac a viac,
chcem Ťa ľúbiť, milovať.
Ovinúť Ťa ako had,
stisnúť a jemne pobozkať.
Očami behám tvojim telom,
tvoje vlasy ako struny harfy;
plodia vo mne – kvet s peľom,
hrám na ňu, zas som v nebi.
Postupujem nižšie,
dolu tvojím bruškom.
už som k nej bližšie,
spí pod bielym rúškom.



Snáď Amor vystrelí šíp presný,
ako vtedy do mňa.
Ak trafí zadok pevný,
tvoj stisk hneď viac vonia.
Anjelskými krídlami,
halíš si svoje lono,
putujem míľami,
aby som sa dostal doňho.
Vo mne dovtedy pokoj nebude,
kým sa naše pery nestretnú,
nebudem ja bokom tvojej chôdze,
až nepodáš mi ruku peknú.
Tvoje láskyplné objatie
pôsobí pre mňa ako úkryt.
Moja vášeň v ňom bohatne,
lebo niet sa v čom mýliť.
Žena a milé dievčatko,
jedno k druhej protiklad,
biela a čierna skoro,
taví a tvorí ľad.
Ty si ten milovaný tvor,
ženskosť, pôvab, nádhera
rozširuješ mi môj obzor,
tíško v tebe hľadám sa.
Ako k tebe cestu nájsť?
Zaklopať a vojsť dnu?
Či po kľúčik treba zájsť,
a hľadať k nemu zámku?
Jedna stoná: „Nevráť sa!“
Druhá šušká: „Bozkaj ma!“
Vyznaj sa v nej,
zabi sa!
Nech škoda mnou páchaná,
nie je k tvojmu srdcu zámok.
Dostane sa doň len pomoc láskavá,
cnie sa jej po dotyku prstov.

Nadovšetko Ťa milujem,
vstupuje von zvuk z tíška,
keď darujem Ti kvet,
myslím len: „Miška.“