Basnicky.sk

Hladela z okna na snehové vločky,jedna za druhou sa spúšťali z oblohy a stále viac zakrývali výhlad do sveta.No predsa ešte bolo vidno aspoň na tolko,že zbadala jeho.Kolký krát?Už to prestala počítať.Sedával v parku oproti paneláku.Vždy na tom istom mieste na tej istej lavičke.Otočený k nej chrbtom,takže mu nikdy nevidela do tváre.Casto krmil holubov,alebo len tak hladel pred seba,s nikým sa nerozprával.Asi samotár ako ja,pomyslela si vzdychla a presunula sa na postel.Možno ako ona nemusel ľudí.Alebo oni nemuseli ju?...Teraz je to už aj tak jedno.Už je tak dlho sama ,že si na samotu celkom zvykla.Je jej jedinou spoločníčkou,ak neráta Martu.Mladé dievča z vedlajšieho vchodu,ktoré sa podujalo robiť jej osobnú asistentku.A načo vravela vtedy ked jej ju chceli dať.Aj tak som len doma.Teraz chodí kazdý deň.Prinesie nákup,uprace čo treba,alebo prinesie knihy z knižnice.To je jedna z radostí ktoré Denisa mala.A hudba,príroda.Bez týchto troch vecí by sa nevedela zaobísť.Knihy spolu s hudbou ju unášali preč z tohto sveta.A príroda?Mala ju rada,ale už len ako čosi na čo často myslela,od vtedy čo...Zavrela oči a dlane si pritisla k ušiam.Nechcela nič počuť ani vidieť.Nechcela rozmýšlať nad tým čo sa v tedy stalo.Lahla si a po chvíli sa jej podarilo zaspať.Ked sa prebudila bolo o päť hodín menej,päť hodín zmizlo z jej života,zatial čo ona spala.Presunula sa na vozík a odviezla sa k oknu.Ešte tam bol.Hlavu mal v dlaniach,lakte opreté o kolená.Muselo sa mu niečo stať,takto dlho tam ešte nikdy nebol.A nie takto...Pustila záclonu,presunula sa s vozíkom k stolu a natiahla sa po mobile.Hnusný život,povedala nahlas a vyťukala Martine číslo.Keby som mohla normálne chodiť,keby sa toto všetko nebolo stalo,teraz som mohla ísť za nim.A nie sa najprv prosiť niekomu cudziemu.Vždy ju to štvalo,mala hlúpy pocit,že otravuje.Ze Marta nebude mať čas,ale aj napriek tomu sa nad ňou zlutuje.Nič,nikto sa nehlásil.Asi nie je doma no isto ved načo by aj bola kde je vonku tak pekne a môže si ísť kam chce,kedy chce.Bez toho aby sa musela prosiť iným.Hodila mobil späť na stôl,vzala pohár s kolou a vyšla s vozíkom na balkon.Oprela sa rukami o zábradlie a vtom sa jej pohár vyšmykol z ruky.Padal dole až sa s rachotom rozbil o chodník.Kola sa rozprskla na vôkol spolu s kopou črepín.Do kelu skríkla Denisa pričom pozrela na muža sediceho na lavičke.No ten sa už otočil smerom k miestu od kial počul hluk.Vstal a rozbehol sa k ich vchodu.Pozrel hore a zavolal,stalo sa ti niečo?Denisa neodpovedala len hladela nanho.Počkaj,upracem to tu a prídem hore za tebou.Zohol sa pozbieral črepy no kde ich hádzal do koša porezal si prst.Pár kvapiek krvy mu sfarbilo prsty do červena.Vytiahol vreckovku a zabalil si do nej prst.Rýchlim krokom prešiel cez chodnik k vchodu kde bývalo dievča.Vyšiel po schodoch na štvrté poschodie obzerajúc si troje dveí na chodbe.Otočil sa ked sa dvere za ním pootvorili.Otvoril ústa,že pozdraví ale pri pohlade na dievča,vlastne už mladú ženu ostal len nemo stáť před ňou.Aká je krásna,pomyslel si.Zatial čo ona si v duchu povedala,asi sa zľakol.Ani sa mu nedivím,určite čakal niečo iné a nie kripla na vozíku.Ahoj…konečne sa zmohol na pozdrav.Ahoj odvetila Denisa.Pod dalej pozriem sa ti na ten poranený prst.Dúfam,že si sa moc neporezal.Vošiel dnu.Hladel na jej dlhé plavé vlasy spletené do vrkoča.Na jej tvár v ktorej žiaril jej úsmev a veľké hnedé oči.Denisa prešla s vozíkom okolo neho.Pod dalej.Kráčal za ňou do jej izby.Sadni si povedala a ukázala smerom na gauč.Asi si nečakal,že tu nájdeš niekoho na vozíku.Nie,prečo?Ja len…no,skôr som pozeral aká si krásna.Denisa sa rozosmiala.Nepreháňaj a radšej ukáž ten prst.Naklonil sa nad ňu,Denisa mu dala dole z prsta vreckovku.Ved ja som sa ešte ani nepredstavil,vstal a podával Denise ruku.Ja som Ivan.Denisa…teší ma.Ivan si sadol späť na gauč.Prečo si tak dlho sedel v tom parku?Ako vieš,že dlho?Videla som ťa.Nezvykneš tam byť tak dlho.Takže ty ma sleduješ?...Ivan sa usmial.Noo nie,teda ano ale len občas.Zaklamala Denisa.Vieš,dnes som sa dozvedel jednu správu na ktorú som čakal.No nie je podla mojich predstáv.Povedal Ivan a zahladel sa niekam do prázdna.Aj ja som raz tak čakala…a odvtedy som na tom tak ako vidíš.Vraj mám dúfať,to isto.Nakoniec mi povedali,že už sa s tým neda nič robiť.Ze mám byť rada tomu ako to je.Ivan mlčal.Povedali mi,že mám už len niekolko mesiacov…do konca,povedal po chvíli.Tušil som to,ale aj tak ma to zobralo.Toto sa nedá prejsť len tak,mávnutím ruky.Aj kde si vravíš že to musíš neako zvládnuť.Chapem ťa,povedala Denisa.Nič viac,len chápem ťa.Ziadne dalšie otázky ani ´´drahocenné´´rady.To ho potešilo.Aspoň niečo v dnešný deň.A potom po jej dalšej vete uveril,že predsa len može byť ešte šťastný,aj napriek tomu.Ak chceš môžme cez to prejsť spolu,povedala aj napriek tomu že sa poznali iba pár minút.Ak neráta to,že ho pozorovala z balkona.Ale on ju dovteraz vôbec nevidel.Dobre,prikývol a usmial sa…