Basnicky.sk

Na tvári cítim láskavý chladný dotyk blížiacej sa smrti, už cítim ten mrazivý pocit plný náruživej ľahkosti. Cítim to jej jedinečné čaro, čo opantáva moje zmysly, všetky moje životne sily zo mňa náhle, zrazu vyšli. Zmizli, stratili sa v nekonečnej prázdnote, teraz moju hriešnu dušu čaká večný pobyt v temnote. Už ma drží, nepustí ma, už ma zviera v náručí, so všetkým zbytkom svojej sily jej uprene hľadím do očí. Nebojím sa toho, čo sa o chvíľu stane. Viac som sa bál toho, že táto chvíľa v mojom živote nikdy nenastane. Nevidím žiadny význam, žiť na tomto svete, z celého môjho života tu zostalo už iba pre úžitok ľudskej rasy reciklovateľné smetie. Smetie pokrývajúce úrodné pôdy zeme, to čo bráni rastu mnou tak milovanej zelene, ktorá pod jeho útrobami nedočkavo drieme, čaká na to na povrch volajúce slnečných lúčov znenie. Počkať! Ba predsa je tu ešte niečo, čo ma robí bohatým, to niečo sú moje radostné spomienky, ktoré nikdy z hlavy nepustím, nikdy nestratím. Kým bude ručička času živá, kým nebo modrastá obloha pokrýva, kým sa vo vesmíre tajomstvo života ukrýva, kým sa opäť raz nezopakuje táto chvíľa! Tak si ho už konečne vezmi, nech máš ten život, čo tak dlho chceš, dávam ti ho dobrovoľne, ver mi, to o čo tak úmorne desaťročia bojuješ. No vec, že to moje jediné bohatstvo nikdy nezískaš, nikdy mať nebudeš!