Basnicky.sk

Pohlad z okna na tu prazdnotu,
ktora je viditelne znama,
skoro na dosah ruky mracien hustotu,
taka bola nasa cesta dana.
Nad hlavami ludi prsi,
kazdy nieco skryva,
vo svojom vnutri to kazdy dusi
a navonok dusa nudne zyva.
Nezda sa mi, ze tak je to spravne,
pohlad na nich je hrozny,
kazdy z nas je niekedy na dne
vsetci sme predsa rozny.
To teplo z tych dobrych sala,
falos z oci tych zlych bije,
niekto Ti z poza cesty mava
a neskor pod zemou hnije.
Tvoje telo sa ide roztrhat od smutku,
nevies, ci to zvladnes,
si silna osobnost v skutku
a slaba na zem spadnes.
Musis pozbierat svoje sily,
netreba to hned vzdavat,
odloz ziletku od svojej zily
a zacni s usmevom mavat.
Viem, co citis teraz v sebe,
bolest, smutok, hnev a zial
myslis na to, ze niekto to podal tebe,
ale niekto Ti to vsetko vzal.
Vies dobre, nemas ziadnu buducnost,
hoc by si ju velmi chcela mat,
pomysli niekedy aj na svoju minulost
Ty mozes toho vela dat.
Vnutro Tvoje rozoziera cierna diera,
zatial este visis nad vodou,
je ako to velke rozzurene zviera,
ktore nevie,co robit so sebou.
Citis tie neviditelne dotyky,
dole tvarou padaju Ti kvapky horuce,
nevies, ci to boli tie spravne pocity
a kopes hrob na spomienky mrejuce.
Vsetko to chces len tak zahodit,
to vsetko, co je, bolo a bude
musis sa konecne spravne naladit,
aj ked to je mozno smutne.
Nemozem sa pozerat na Tvoju tvar,
zachytavam tu kvapku slzy,
daj mu vsetko, co on Ti vzal,
neskor clovek zisti ako ho to mrzi.
Nemozem sa pozerat na Tvoju utrapenost,
kazdy do Teba strka,
falos z oci, zbabelost,
mas pocit, ze si mrtva.
Myslim, ze potrebujes pomoc ludi,
aj ked to nie je asi lahke,
viem, ze Ta to mozno nudi,
je to teda trochu zvlastne.
Vykasli sa na to, co nebude nikdy
hoc Tvoje utrpenie Ta dusi,
svoju hlavu hrdo zdvihni
a povedz si, ze sa to tak musi.
Sadni si a urob si chvilu pre seba,
uvolni sa a chod si zafajcit,
ved nikoho Ti vlastne netreba,
zivot myslim, Ta chce nieco viac naucit.
Rozmyslas este vzdy nad tou krasou,
vrazas bezcielne do davov ludi,
v skutocnosti je to tenke ako pramen vlasov,
no Tvoj rozum vsak niekde v rozpravke bludi.
Zabudni uz na to,
ostane to rozpravkou navzdy,
ako na topankach blato,
Tvoje srdce zialom blazni.
Behas, ale smutok Ti nadbieha,
nemyslela si si ze Ta to tak vezme,
vydychni si, nikto Ti nic nezazlieva,
radsej bi si chcela sediet v elektrickom kresle.
Nevladzes a ubuda Ti zo sil,
ubijas sa sama bolestou,
prebehla si uz niekolko mil,
povedz si- dokazem to.
Ublizujes si schvalne sama,
dufas, ze smutok prejde,
neviem, ci bude stastna Tvoja mama,
ziletka Ti rovno do tela vojde.
Urobila si to najhorsie,
padas s usmevom na kolena,
mas dobry pocit, ze to je to najlepsie,
uz nevidiet na Tebe, ze si zronena.
Citis ako pomaly z Teba bolest a zivot vychadza,
lezis uz na zemi bezvladna,
v tom momente niekto prichadza,
otaca sa a samu Ta tam znova nechava.
Necitis uz v skutku nic,
Ty si teraz nad ludskymi hlavami,
tak teraz nahlas kric
a pozeraj sa na svet ocami.
Pozeras ako Ta spustaju do zeme,
Ty citis sa bezpecne v oblakoch,
pocujes ako kazdy hovori o Tebe
ale si bezpecnejsia pri vtakoch.
Prislo Ti to trochu luto,
Tvoji priatelia sa vsade mihaju,
pod zemou je naozaj mrtvo
a vsetci sa na Teba dole divaju.
Vsetci teraz placu okrem Teba,
Tvoje rany sa casom zhoja.
Nevidia Ta ale Ty kyvas im z neba
a na rakvu Ti pada cierna hlina.
Posledny krat vsetkych pohladis,
pobozkas ich neviditelnymi bozkami,
svoje stopy hravo zahladis
a nechavas ich tam stat s maskami.
Ides za tym, co tak milujes,
za tym, co by nikdy Tvoje nebolo,
nenapadne sa s Tym teraz zblizujes,
To, co Ti nikdy lasku nedalo.
Nemala by si s Tym nikdy buducnost,
roztvoris naruc plnu radosti,
ale s laskou spominas na tu minulost,
na tu trochu chvilu lasky.
Navzdy sa teraz lucis,
stale To budes lubit,
vies, ze urobit to musis
a vsetko uz mozes do smrti slubit.
Odchadzas so vsetkou laskou v sebe,
posledny krat to povies ustami:
Vsetko, co bolo, patri Tebe!
a specatis to bozkami.