Basnicky.sk

Bola tmavá noc , oblaky kalili oblohu , mesiac ledva dovidel k nám tam dole. Začalo pršať, zodvihol sa vietor , ktorý sa začal hrať s listím , ktoré bolo vedľa domu , v ktorom som býval. Vstal som , nahý som vstúpil do kuchyne. Nemohol som spať , ako vždy. Zlé sny ma prenasledovaly , deň čo deň. Spravil som si šálok kávy a k tomu som si pripálil cigaretku. Petry , moja obľúbená značka. Rozmýšľal som nad veľa vecami : čo všetko treba vykonať v práci , čo nakúpiť, proste , všetky tie bizarné úkony , ktoré majú pripomínať bláznovstvo menom život.
Začul som slabý šuchot zo spálne. Taký ten šuchot , ktorý signalizuje pohodu , spokojnosť. Ale keby len to. Cítil som , ako sa prehodila z jedného boku na druhý bok. Pri tomo úkone zvírila vzduch , ktorý sa okamžite naplnil jej voňou. Stál som tam nad ňou a pozoroval som ju.
Pozoroval tú , ktorú právom nazývam SEN. Leží , taktiež nahá prikrytá len perinou. To nie , ona sa s ňou hrá. Tiskne si ju k sebe , hrá sa s ňou a pritom sa tíško usmieva. Jej ústa sa čoraz viac oddávajú slasti , kráse a jemnosti , ktorá je obsiahnutá v tom kúsku hmotného ničoho , ktoré ju teraz obklopuje.
Vlasy.
Jej vlasy , dlhé , hnedé vlasy sa jej tiahnu až skoro po zadok. Teraz sú ale všade. Má ich na svojom tele , na krku , hrudi , iné pramienky voľne padajú cez okraj rovno na zem. Jednu ruku má za hlavou , druhou si drží perinu. Teraz má oči zatvorené , nevníma , aspoň teraz je preč z tohto sveta. Sveta civilizácie a pokroku , sveta absurdity a satiry , vrážd a svinstva , a neviem ešte čoho. Len leží. Nepohnutá , nevinná , fascinujúco priťahujúca moje krvavo čierne srdce. Mnohokrát som ju videl , takto spať. Mnohokrát som zaplakal pri jej posteli. Mnohokrát ma milovala , spôsobom , akým sa miluje len raz za celý život , pocit , že som tu pre niekoho , že tma , ktorá je stále tu , v mojom srdci , duši , pocit , že pomaly hynie pod jej úsmevom , pod jej láskou.
Nevníma. Nehýbe sa. Chcem ju objať , snažím sa. Je chladná , nereaguje. Ruka pomaly klesala k zemi , bez akéhokoľvek náznaku života. Rozšírili sa mi zreničky , stuhli nohy. Stále som nechápal. Je to ako zlý sen , nedá sa zobudiť z neho , akoby to ani sen nebol.
Počujem náznaky pohybu , nie obyčajného , ale pohŕdavého , slizského , plného hnevu , nenávisti. Čoraz viac sa blížil k otvorenej spálni. Čoraz zlovestnejšie , hlasnejšie sa približovalo. Len oči a mi pohli , len tie potrebujem. Život som ž premárnil , tak si počkám na sudcu , splatím dlh. Svetlá zhasli. Zostal som sám. Kroky prestaly.
Uvidel som ju. Sýtila sa tmou , strachom kŕmila svoj vždy večný hlad. Pristúpila ku mne , zohla sa , nečakala , že jej vyrazím v ústrety s prosbou. Ostala šokovaná , ale čoskoro sa začala usmievať , potom smiať a nakonie , v šialenom reve sa tak rýchlo pominula , ako sem prišla.
Aspoň niečo som splnil. Tma má svoje výhody.

Keď sa ráno zobudila , cítila , ako jej po chrbte prebehol mráz. Hľadala ho , nenašla. Len jeho šaty , už z nich zostali len cáry , vyseli na strom pred domom a pohrávali sa s vetrom. Pozrela sa lepšie a uvidela , že sú nasiaknuté. Niečim čiernym. Ale nemohla uveriť tomu , ako presne druhá polovica šatstva bola perfektne biela , bez jedinej smietky prachu , zatiaľ , čo druhá sa trhala pod náporom zla , uzamknutého v tme , v tme môjho srdca , ktoré sa pod ním skrývalo.
Nezniesol byť sám , obetoval svoju dušu jej , ktorá mu vdýchla život a jej ho aj vrátil , na oplátku vrátila ona život jej láske.
V tme sa zrodil , v tme vyrastal , v tme ukončilo život , výmenou za večné svetlo.
















Chcem ju pohladiť…Je tma , duša sa zobúdza…