Basnicky.sk

Šiel Janík na trávu s kosákom na pleci,
milú nechal sedieť,doma pri zlej peci.

Keď z domu odchodil milej prikazoval,
odpočiň si milá,ja prídem z večera.

Keď Janík odišiel milá rozmýšľala,
po jeho odchode,pokojný sen spala.

Spala ona spala nie celú hodinu,
keď sa zobudila,izba plná dymu.

Rýchlo vyskočila,ku dverám bežala
a v tom veľkom dyme,do mdlôb upadala.

Janík kosil v poli trávičku zelenú,
o milej rozmýšľal,ako sa zoberú.

Keď sa zvečerilo,trávu na vozík dal
potom rýchlym krokom,k milej sa poberal.

Cestou do dediny ľudia mu zvestujú,
červené jazyky dom ti opaľujú.

Tu si Janík spomnul milá tam ostala
a kým sa on vráti,pokojný sen spala.

Rýchlo sa rozbehol skokom do dediny,
aby aspoň vedel o milej noviny.

Keď prišiel ku domku plamene šľahali,
Janíkovi v očiach slzy ligotali.

Moja najmilejšia v plameni spálená,
neni škoda srnky,nebude jeleňa.

Janík nerozmýšľal,hneď do domku bežal,
za dverami spadol,blízo milej ležal.

V noci svietil mesiac na Janíkov domec,
ako sa čudoval,že je tam popolec.

Na tretí deň ľudia z celučkej dediny,
kráčali na cmiter,miesto do doliny.

Ťažká to rozlúčka pripadá dedine,
keď pár mladých ľudí,tragicky zahynie.

A po mnohých rokoch,týči sa mohyla,
ľuďom pripomína,kto tam odpočíva.