Basnicky.sk

Včasné ráno zahmlené,
pochmúrne a chladné,
kráčam cestou temnoty,
dlhej nekonečnosti.

Dážď ma hladí po tvári,
skrývam si zaň slzy,
chcel ma trocha utešiť
v mojej ťažkej chvíli.

No ja som len zmetená,
nevľúdna k životu,
prečo si ma opustil,
veď sme sa milovali.

Vietor vanie,šepká mi
povzbudivé slovká,
no ja mám i naďalej
stále hluché ušká.

Už nebije veselo
moje srdce v hrudi,
už je plné smútku len
bez teba pri mne tu.
Už tlčie len povinne,
aby som ja žila.

Miloval si červené
ruže ako zamat,
pokladám ich na pomník
a dúfam len v jedno.

Na konci tvojej cesty
pokoj tvojej duši.
Navždy zostaneš mojou
najmilšou spomienkou.