Basnicky.sk

Toto nieje moja tvorba ale bolo to tak krasne napisane ze som to musela uverejnit :)

Nemal som to robiť, ale bolo to pre blaho všetkých… Stálo to za to, muselo to stáť, inak by som to neurobil…


„Sakura-chan! Sakura-chan!“ Kričal cez celý skleník hyperaktívny blonďák s jeho typickým širokým úsmevom. Zdal sa až príliš bezstarostný, veselý, ba priam spokojný so všetkým. Mal však sen, ktorý má skoro každý či je to už malý chlapec, mladý muž, alebo dospelý jedinec. Jeho hlas znel ako niekoľko rýchlych huslí hrajúcich naraz zvláštnu pesničku, ktorej melódie sa ťažko dá pochytiť, lebo je príliš rýchla. Dievča, teda už mladá žena, s vlasami ružovými ako kvety rozkvitnutej sakury zdvihlo zrak od tĺčika a misky, v ktorej bolo niekoľko druhov rastlín. Teraz už stál Naruto pri nej so stálym výrazom na tvári. Jeho kúzlo spočívalo v tom, že si vedel urobiť kamaráta z každého, i keď sa na ziačiatku s ním nemusel práve pohodnúť. Možno to bolo jeho charizmou, alebo ním samotným, kto vie.

„Sakura-chan, ideme s Hinatou na ramen! Poď s nami!“ Dodal a jeho ohnivá povaha pri jej mene pohasla, akoby niekto položil rožeravené železo do vedra s vodou, ale len čiastočne. Tie prenikavé oči prislúchajúce členom jej klanu, vlasy tmavé ako krídla havranov, jej hanblivá osobnosť… Všetko naňho pôsobilo zvláštnym spôsobom. Teraz sa tváril kľudnejšie, a medinin dokonca uvidela na jeho tvári aj jemnú červeň. Vedela, že do tohto sa nemá pliesť, že bude lepšie, ak pôjdu len oni dvaja.

„Choď s Hinatou sám, ja sa dnes zo skleníkov ani nepohnem, mám ešte prácu. Veľmi dobre vieš, že nás Tsunade-sama sem poslala na výskum, a taktiež aj na ceremóniu, ktorá sa vždy koná po nejakom tom čase, čo bol zvolený Kazekage. Správaj sa diplomaticky…“ Povedala a kútikom oka ešte stále tĺkla v stálom rytme, ktorý bol priam hypnotický, čo uľahčovalo jej prácu, tým pádom myšlienky mala niekde úplne inde.

„Hai, hai! Abayooo Sakura-chan!“ Náznaky po červenaní úplne nezmizli, ale na jeho tvári už bol šibalský úsmev. Sakura sa len pousmiala a vrátila sa späť k práci, kútikom oka ešte pozerajúc za jedným z členov jej týmu. Zmizol za sklenenými dverami vo svojej typickej póze „som pohoďák, bacha na mňa“ s rukami za hlavou a veselým výrazom. Povzdychla a jej mysel sa opäť upiala k práci. Už tu bola niekoľko týždňov, tak si premietala všetky udalosti. Pár dní strávila s Kazekagem… Kazekage. Pri tomto slove sa zastavila, ale neprestala vo vytváraní akéhosi protijedu pre Gondaime Hokage. Gaara, ten chlapec, teraz už muž na vysokom poste, s vlasami karmínovými sťa farba krvi, so znakom lásky vyrytom na jeho čele. Prežil neuveriteľne ťažké detstvo, podobné ako Naruto, ale rozdiel bol v tom, že Naruto mal blízkych ľudí skôr. Iruka-sensei, Sakura-chan, Sasuke, Kakashi-sensei… A postupne sa z pár osôb stál celý zástup. Mal dokonca aj sen. Ale on? Otec sa ho snažil niekoľkokrát zabiť, matka ho neznášala, aj jeho strýko. Súrodenci Kankurou a Temari ho považovali za vraždiacu beštiu, ktorá nemá zľutovania s nikým. Trpel v agónii a mukách. Psychické muky sú stokrát horšie ako fyzické.

Pri predstave ju až striaslo. Zmenil sa, už nie je taký. Bol iný, než keď ho stretla v Chuuninských skúškach, úplne iný. Teraz našla v jeho očiach farby oceánskej hlbiny aj súcit. To, čo možno nikdy nepoznal, či dokonca niečo, čo by sa dalo nazvať potrebou ochraňovať. Ten týždeň, čo s ním strávila prechádzaním Suny… Bol zvláštny.

„Sakura… Nekrič…“ Ozvalo sa spoza jej chrbta tichým šepotavým hlasom, ktorý ju pohladil ako jemný zamat. Ako si mohla nevšimnúť, že sa niekto blíži? Opäť jej stráž opadla… Pravdepodobne to bolo tým, že si myslela, že tu jej nič nehrozí. Bola na omyle. Pás piesku ovinul jej nohy, a potom pás. Spoznala to, musí byť pokojná. Vedela, že je to on.


Možno to tak musí byť…Možno to tak musí byť…


Po celú tú dobu, keď sa nechala unášať v zovretí piesku nevidela jeho tvár, nevidela takmer nič a radšej nemala ani zbytočné otázky. Ak by sa chcela vzpierať, prehrala by. Gaara bol predsalen Kazekage, najmocnejší zo Suny, a určite nie nadarmo. Od skúšiek sa musel zlepšiť, už vtedy bola jeho sila horibilná, teraz musí byť zdrcujúca. Keď ju pomaly položil na strechu jednej z najvyšších budou. Svit striebristého mesiaca dopadal na piesok okolo, ktorého zrnká sa pri v jeho svite leskly, ale aj na strechu. Práve vďaka žiare nebola úplná tma, aj keď kúsok z mesiaca zakrývali takmer priehladné oblaky. Hviezdy svietili ako diamanty o veľkosti špendlíkovej hlavičky. Za sebou začula blížiace sa kroky.

„Gaara-sama…“ Potichu zamrmlala, no neotočila sa, lebo na svojom krku zacítila teplý dych.

„Bojíš sa ma, Sakura?“ Opýtala sa opäť tým jeho hlasom, jemným ako satén, no bola v ňom osamelosť.

„Nemám prečo…“ Chcela sa otočiť, no bola zastavená pieskom aj jeho rukou. Nechápala prečo nechce, aby ho uvidela. Má niečo, čo by chcel skrývať? Vedela však, že je v jej bezprostrednej blízkosti. Bolo to nanajvýš zvláštne, neobvyklé.

„Volaj ma len Gaara… Len Gaara…“ Kazekage sa zasekol, akoby nevedel čo ďalej. Sakura len hľadela na nočnú Sunu. V pár oknách sa ešte svietilo, no väčšina z nich bola tmavá. Zavial príjemný teplý vánok zo západu a pohral sa s jej vlasami.

„Ráno odchádzam preč… Odchádzam s Akatsuki, chceli zaútočiť na Sunu a s plnou silou by neprežil nikto. Chcú mňa, tak im dám, čo chceli. Mal som ale dve podmienky…“ Teraz jej už dovolil obrátiť sa k nemu. Chcel, aby sa mu pozerala do očí. Myslel to úprimne, preto chcel vidieť jej krásne hlboké zelené oči, dosť podobné tým jeho. Sakura plytko dýchala, nechtiac uveriť ničomu, čo jej práve hovoril. Nebolo to možné, bol to len zlý sen. Takéto zlé sny mávala odkedy prišla do Suny.

„…prvá, že nechajú našu dedinu na pokoji. A druhá, aby som ťa ešte raz mohol vidieť. Onedlho umriem Sakura. Už o pár dní. Vieš bez čoho nechcem umrieť?“ Spýtal sa stojac oproti nej. V jej očiach sa zaleskli prvé slzy. Zatriasla hlavou na nesúhlas. Musí sa zobudiť, musí sa zobudiť…

„Bez bozku na rozlúčku…Môžeš mi ho venovať, môj prvý bozk?“ Zašeptal blízko jej ucha a objal ju svojími pažami. Cítil, ako sa triasla a cítil aj jej slzy, ktoré pomaly stekali po alabastrovej tvári. Pomaly sa odtiahla a on zotrel teplé slzy. Možno prvý krát za celý ten čas sa usmial, až na posledné chvíle, ktoré bol s ňou.

„Kedykoľvek…“ Zľahka položila ruku na Gaarovu tvár a druhou zašla do karmínových vlasov vtisnúc mu na pery jej znak lásky. Ani on neotáľal, a i keď bol v tomto smere bol dosť hanblivý, dal do toho všetky vášeň, čo sa v ňom nazbierala. Po čase ho prehĺbila, no musela sa nadýchnuť.

„Toto je láska?“ Spýtal sa tichým tónom.

„Cítim sa…smiešne.“ Sakura prikývla a opäť sa mu začala venovať.