Basnicky.sk

Bez nádeje, bez šťastia, bez duše
sám brázdi krajiny nesmrteľné.
Čas už nie je jeho protivník
a všetky dni sú preňho nezmyselné.

Už nevie po čom by túžil,
príliš poznačilo ho to čo prežil.
Zatvrdlo srdce jeho za lesklým brnením,
lebo tá, ktorú miloval, už dávno nie je s ním.

Veril, že raz jej tvár zbadá,
že raz, raz ju nájde
no čas mu nádej kradne
a tak zronený zbrane skladá.

Blúdi, ako duch topiac sa v spomienkach,
ktoré mu len bolesť prinášajú.
Spomína na tých, ktorým čepeľ jeho meča život zmárnila.
A tie duše čo ponechal si, mu každú noc spánok odnášajú.

Nikdy viac nezaspí, nezavrie oči v pokoji,
pretože jeho meč stokrát krvou krstený bol.
Vie že nestretne sa s milou v raji,
lež naveky bude blúdiť v miestach,
na ktorého sám diabol priviedol.

Tiahne kvetnatými lúkami
a temnými lesmi,
skalnatými horami
a hlbokými dolami.
..sám.

Hľadá,
beznádejne,
nič iné mu však nezostáva,
Je rytier bez mena,
bez tváre,
bez duše.