Basnicky.sk

Na brehu potoka duch človeka si zúfa
hľadí ponad rieku búrlivú, nešťastne narieka.
Tam, na druhej strane kľačí žienka
slzami oči zaliate, len v zázrak dúfa.

Ktože jej milého navráti?
Bezvládne telo vo svojom náručí drží
a jej srdce žiaľom puká.
Duch, bôľom omámený, nikdy viac sa na do tela nevráti.

Dušu by predal za možnosť, šancu
usušiť slzy a zahnať žiaľ svojej drahej.
No rieka je široká a voda v nej divoká.
Temnota bezcitná, naveky mu dušu bolesťou hrej!

Prekliali mládenca, prekliali mu lásku,
Naveky bude hľadať odpoveď na otázku:
Prečo?...nikdy ju však nenájde.

Hľadí ako mu lásku chmáry berú,
ťahajú na dno rieky a jeho srdce ostňami bodajú.
Hľadí, ruky zalamuje, vie že ju stratí
vie, že jeho milá bez neho život svoj zatratí

Slávikov jemný hlások utícha,
nemohla viac nevesta žiť bez svojho ženícha.
Krehučké telíčko dievčaťa už voda doďaleka unáša
tam, kam kradnutú krásu sveta diabol odnáša.