Basnicky.sk

Neha,cit,empatia
stratia sa
s otázkou,
ako to bolo,ako to má byť.

Veľa ľudí,
pri mne stojí,
vravela si,
teraz prišiel čas,
ukázať sa,
zložiť masku pretvárky,
ukázať kto naozaj si....

Hm.
Rana v srdci
otvára sa,
krutá pravda na perách,
v suchých očiach strach,
je to jasné
už samota len,
stojí pri dverách..

V hlave sa rodí plán,
ako nebyť sám,
život beží ďalej na mieste,
v kolotoči drám,
v duši zostal klam
mám či nemám?

Tak, kde sú tí ľudia?
Kde len sa stratili?
Zložil som masku
prvý,
asi skôr,
nepravá chvíľa
okamžik nepochopenia
vtedy, keď som Vám
ukázal svoju pravú tvár..

Zrazu nastala chvíľa,
sudcov a odsúdených
bohov a obyčajných ľudí
víťazov a porazených..

Súdia,
vinu dokazujú
minulosťou,
trest čítajú
prítomnosťou,
odpustenie
zatracujú budúcnosťou..

Odvrátili tvár,
založili ruky,
palec smerom k zemi,
pohľad nemí
stratí sa neznámo kam..

Zmenené číslo,
adresa,
neznáme meno,
naučená fráza,
Teba nepoznám...

Vypichnuté oči
v ohni výčitiek
a bolesti,
človek zabil človeka,
vďaka jeho minulosti...

Pravda, neha cit.
empatia?
Už Bože radšej nič..
Prežiť to zasa znova?
Nie zostala otázka,
nič už len otáznik,
však som len človek,
čo veľa skúsil,
asi naozaj musím,
naučiť sa,
masku pretvárky nosiť..

Otázka s otáznikom,
na konci tejto básne,
kde ste ľudia?
Príďte, čakám,
kedy zvonček zaznie,
masku mám,
príďte,
kým posledná sviečka citu zhasne.