Basnicky.sk

Povesť o Atlandíte vraví,
že to bolo vyspelé mesto.
Urývok vraví toto :

Na dne Atlantiku,
vo veľkej priepasti šesťtisíc míľ
pod morom, tlak ktorí zabíja,
zjaví sa svetlo. Kovová kupola,
a v nej prístroje také komplikované,
že iba rúrka pri veľkom koleso už miatla.
Zohlo sa koleso, tlak klesol,
prach sa usadil a tri chodby.
Vidal sa strednou cestou a ide,
a vidí dievča. Bájny kontinent teda
existoval ! Dievča, to dievča,
princezná ktorú tam uložili.
Podľa legied Atlantídu a obyvateľov
vyplienila choroba, a zachránila
sa len princezná, ktorú uviedli do magického spánku.
Ona však vie tajomstvo.
Jej strážca - kocúr veľkosti
väčšej ako je perzská mačka z
okom iba pravým ho nevie.
Nevie ho. Iba stráži.
Stráži ju tisíce rokov,
v hermenticky uzavretej kupole,
na morskom dne, kde pracujú
prístroje každý deň,
roky, veky, dinastie, len
aby posledné plavovlasé
magické ľudské mláďa udržali
pri živote. Pritom tajomstvo síl,
ktoré dievča, právoplatná
dedička Atlantídy pozná
ju zo snov strháva,
že prístroje nedokážu
stlmiť hnev, ktorý voči nej
bizarné bytosti cítia.
V tých snoch zobrazoval sa jej
reliéf. Rerliéf rozprávajúci
príbeh. Na tom obraze je bytosť.
Bytosť - jedna zo starých.
Starý vizerajúci ako bizarný
kríženec človeka,
chobotnice a príšerného vtáka,
vyzerá hrozne, ale chce niečo čo mu
patrí. Patrí právom. Niečo,
čo mu kontinent vzal. Moc. Silu.
Mágiu moci. Chce to čo mu patrí.
Predkovia vybudovali síce mesto,
ale mocou ktorá im nepatrí.
Magické sily Atlantíďanov im nikdy
nepatrili. Ukradli si ich.
Našli cestu do iného sveta a priniesli
si niečo, čo im nepatrilo.
A tak sníva o svojej moci.
Moci, sile ktorá víťazí nad smrťou,
vylieči čokoľvek, ale je pochabá.
A tak dievča magické - princezná
čaká na niečo, čo odtiaľ by ju
zobudilo a odnieslo. Sníva,
a spoločnosť má u kocúra.