Basnicky.sk

Opäť ležím na posteli. Hrôza. Niekedy by nikto nemal šancu nájsť ma cez deň vyvaľovať sa v perinách. A teraz... Vonku je horúci slnečný deň, kedy z vonku počuť smiech deciek, ktoré sa bavia a tešia zo života. A ja mám zatiahnuté závesy, ležím v posteli a smútim nad svojím životom. Blbým životom, ktorý sa pokazil v jednom okamihu. V jednom jedinom. Keby nebolo toho dňa. Toho osudového dňa, kedy sa to stalo. A zdal sa to byť tak nádherný deň...
Slnko naťahovalo svoje hrejivé lúče k tváram ľudí, ktorí sa ponáhľali do práce alebo do školy. Vyrazila som do Tanečnej školy slečny Vilémovej s úsmevom na perách. Aj keby bol neviem ako veľmi pochmúrny deň na hodiny baletu som sa stále tešila. Boli to najkrajšie okamihy v mojom živote. Momenty keď som mohla tancovať, krútiť sa, naťahovať svoje svaly a dosahovať čoraz lepšie výkony.
Aj kvôli tomu ma asi nemali dievčatá zo skupiny veľmi rady. Od kedy som prišla tak zvláštne po mne pokukávali. Starká mi stále vravievala, že to bude kvôli tomu, že som lepšia ako ony. Že pri pohľade na mňa ako tancujem každému vyčarím úsmev na tvári. A aj keď ako všetky žiačky baletnej triedy mám chudú postavu, mám isté výhody v tom ako vyzerám. Ako vraví pán Rudolf, učiteľ súborového tanca, mám dokonalú postavu baletky. Dlhý krk, útle plecia, malé prsia, chudé a poddajné telo, ktoré je na tanec ako stvorené. Možno aj preto ma tak nenávidia. Ale v ten deň to bolo niečo horšie ako nenávisť. Závisť. Pre tú ma chceli pripraviť o moju jedinú lásku. Tanec.
Celá skupina sme vedeli, že sa pripravuje veľké vystúpenie tanečnej školy, pripravované pre nejakých vážených a bohatých ľudí, ktorí by mohli pomôcť škole. Vystupujúcimi mali byť iba tanečníci z posledného ročníka, ktorí sa potom rozpŕchnu do vychýrených baletných štúdií a súborov.
Lenže čo sa nestalo. Ako odzvonilo na našu prvú hodinu v ten deň, vošiel do štúdia okrem našej učiteľky Milici, bývalej baletnej sólistky, aj pán Rudolf, ktorý celé predstavenie pripravoval. Mali sme rozkázané rozohriať si svaly, tak sme všetky pribehli k baletnej tyči a začali precvičovať klasické zahrievacie pozície a variácie. Po chvíli nás učiteľka privolala k sebe.
- Milé dievčatá. Ako iste všetky viete na našej tanečnej škole sa bude v najbližšom období odohrávať predstavenie, v ktorom sa predvedú naši najlepší tanečníci z posledného ročníka. Avšak jedna z vás bude mať tiež to šťastie. Je šikovná a najlepšia z vás a taktiež by určite prečnela aj žiakov z vyšších ročníkov. Takže... Drahá Júlia máš to šťastie a zahráš si jednu z hlavných postáv v pripravovanej hre, - dokončila s úsmevom.
Stála som tam ako obarená. S otvorenými ústami. Určite to nevyzeralo vôbec prívetivo. Ja? Ja mám hrať jednu z hlavných úloh v predstavení? Čo sa všetci zbláznili? Patrím k najmladším žiačkam tejto školy. Priali ma tu iba nedávno. Prestúpila som tu Strednej školy Ľ. Štúra. A oni.... Ja tomu nemôžem uveriť. Myšlienky sa mi premávali hlavou.
- Takže Júlia, dnes budeš mať prvú hodinu nácviku svojej roly. Presne o tretej v štúdiu číslo tri ťa budem čakať, - to bolo všetko čo povedal pán Rudolf. Otočil sa a pobral preč.
Všetky dievčatá z triedy po mne hodili vražedné pohľady. Ak by sa pohľadom dalo zabiť, tak v tejto miestnosti sa teraz nájde veľký počet vrahov. A všetci by chceli zabiť iba jedinú osobu. Mňa.
Zvyšnú časť hodiny som radšej pretancovala v zadnom kúte štúdia. Aspoň sa moje milé spolužiačky na mňa nepozerali tými svojimi pohľadmi.
Z hodiny som vybehla ako prvá priamo do šatne. Nebola veľmi veľká. Niekoľko plechových skriniek, kde sme si odkladali oblečenie a baletky, náhradné gumičky, ihly a nite, lebo nikdy neviete kedy vám gumička povolí a budete si ju musieť prišiť, a pár drevených lavičiek. Rýchle som sa prezliekla a nahádzala veci do skrinky. Kým sa mala začať hodina bolo ešte chvíľu času.
Šla som sa trochu najesť, aby som neumrela od hladu. Ale nemohla som sa veľmi prepchávať, lebo tancovať s plným žalúdkom nie je veľmi príjemný pocit. Vtedy sa cítim ťažká a čakám, pri ktorej arabeske spadnem na zem ako obrovský balvan.
Prešla väčšina voľného času a opäť som sa náhlila do školy.
Otvorila som skrinku, vybrala trikot, štucne, baletné cvičky – piškoty,... Ale kde sú špičky? Prehľadala som všetko. Až nakoniec ma stretlo šťastie. Boli pohodené pod lavičkou. Fúúú. Už som sa zľakla, že sa stratili. Prezliekla som sa a do rúk vzala nájdené špičky. Neboli najkrajšie. Ošúchané. Špinavé. Gumičky rozťahané. Ale čo narobím. Sú drahé a nemôžem povedať, že máme peňazí koľko sa nám zaráči. Takže mi musia stačiť tie, čo mám. Dá sa v nich ešte tancovať, takže veľmi sa nesťažujem.
Vošla som do štúdia. Ešte nikdy som nebola práve v tomto. Vysoké steny pokryté obrovskými zrkadlami, pozdĺž ktorých sa tiahnu hladké drevené baletné tyče. Veľké okná, cez ktoré slnko zalieva svetlom celú miestnosť.
Pán Rudolf ma privítal a povedal nech sa postavím k tyči. Chcela som si obuť špičky.
- Nie. Ešte je času. - zastavil ma jednoduchými slovami.
S nohami vyzbrojenými zatiaľ iba piškotami som pricupitala k tyči. Začal pomaly udierať do kláves klavíra a zadávať pokyny.
- Prvá pozícia. Preparácia. Plié. Relevé. Plié. Relevé. Zmena do piatej. Tretie port de bras. Štvrtá pozícia. Pirueta. Záklon vzad. Opäť piata. Relevé a ostaň stáť s rukami v tretej pozícii.
Poslušne som stála pri tyči, naťahovali svaly v rukách a nohách, snažiac sa čo najdokonalejšie predviesť požadované variácie.
Chvíľu sa na mňa pozeral ako stojím s rukami zaokrúhlenými nad hlavou a po chvíli povedal. – O tebe budeme ešte veľa počuť. Taký talent som už dávno nevidel. Dobre. Vezmi si špičky a postav sa doprostred sály.
Odbehla som do rohu miestnosti. Vyzula baletky. Pohľad sa mi upriamil na prsty na nohách. Vyzerali príšerne. Odreté. Zaschnutá krv. Daň za lásku k tancu. Keď niečo milujeme, musíme pre to niečo obetovať. Myslím, že tie prsty sú maličkosť. Chodidlá sa mi pomaly vnorili do špičiek. Stužky obväzovali moje nohy. Postavila sa doprostred miestnosti.
Pán Rudolf si ma premeral od dola hore a späť.
- Fajn. Teraz chcem, aby si mi ukázala jednoduchú variáciu. Piata pozícia. Pravá noha je vpredu. Spravíš prvé port de bras. Grand plié. Dvojitú piruetu a postavíš sa na špičky.
Hudba začala hrať. Ruky sa začali pomaly pohybovať v rytme melódie. Hýbali sa pevne, ale zároveň ladne. Tak ako to má byť. Oči sledovali každý pohyb rúk. Najprv pravej ruky a postupne prešli na ľavú. Pomaly som sa začala blížiť k zemi v hlbokom plié. Chrbát vystretý. Zadok stiahnutý. Vtiahnuté brucho. Potom pomaličky nahor. Spravila som plié, aby som sa mohla odraziť do piruety. Ale keď som už stála na jednej nohe a začala s točením, vtom sa to stalo.
Spadla som na zem. Bolesť mi prechádzala telom a končila v nohe. Vyhŕkli mi slzy. Bola to nekonečná bolesť. Nič som nepočula. Nič som nevidela. Niekto sa nado mňa skláňal, akoby niečo hovoril. Otvorila som oči a pán Rudolf nado mnou kľačal a pýtal sa, čo ma bolí. Noha sa nemohla vôbec pohnúť. Bolo to príšerné. Cez tú bolesť som nič nevnímala.
Prebrala som sa ležiac v nemocnici, v bielej miestnosti. Biele steny, biely stolík, biele posteľné prádlo. Pohľad mi hneď padol na nohu. Bola celá obviazaná. Nemohla som ňou pohnúť. Slzy sa mi opäť začali kotúľať po tvári.
O chvíľu vstúpil do miestnosti aj pán Rudolf. V rukách držal moje špičky.
- Bolo na nich mydlo. Preto si spadla. Lekári vraveli, že najskôr už nikdy nebudeš môcť normálne tancovať. Je mi to ľúto. Naozaj. Dovidenia. – Podal mi baletky a odišiel.
Bolo to hrozné. Bolo to akoby mi niekto zatĺkol kôl do srdca. Nebudem tancovať. Nikdy. Už žiaden tanec. Nikdy. Moja láska ma opustila. Už ma nechce ani to jediné, čo ma niekedy tešilo.
Ten deň bol tým najhorším v mojom živote. Už ma nemá čo tešiť. Nemám sa prečo smiať.
A teraz iba ležím v posteli a snívam, aké by to bolo. Čo by bolo, keby som nezabudla odložiť špičky do skrinky a dievčatá by sa k nim nikdy nedostali. Čo by bolo keby... Ale stále je to len keby...
Už nebudem tanečnica. Nemôžem tancovať. Prišla som o svoj sen. A to len v jedinom jednom okamihu. To sa mi nikdy nemalo stať.