Basnicky.sk

Je noc.
No hviezdy nevidím.
Svetlá z domov a lámp mi bránia.
V diaľke počuť hukot áut a fabrík.
Kde-tu nejaký obyčajný človek prejde so svojím psom pod lampami, pod ktorými sú desiatky nočných motýľov; až na zemi vidieť ich mihotavé tiene.
Všetko sa vnára do tajomnej temnej farby, možno je to tak krajšie ako za svetla a jednoduchšie.
Dýcham vzduch, no neviem, či mi voní, alebo páchne; je proste iný a preto je to krásne.
No aj tak sa cítim ako cudzinec medzi múrmi veľkomesta, možno som mal nasadnúť na lietadlo, čo mi zrovna preletelo nad hlavou; a možno to bol len vták vyrušený zo svojho nočného odpočinku.
Všetko sa mi zdá byť krajšie, možno preto, lebo veľa zlých ľudí išlo spať; no trochu sa aj bojím, že mi nebude mať kto pomôcť, keď sa mi niečo stane; ale aj taký je život.
Hoci nikoho nevidím, všade je hluk – to možno len vietor sa pohráva s listami stromov a trávou a odpadkami, čo tu ľudia nechali.
Túžim po tichu, túžim po prírode, ktorá je ešte panenská, túžim po láske a túžim po priateľoch..., ale som tu sám a túžby ma ubíjajú.
Je noc a ja túžim pozrieť na Boha, no nenachádzam ho; asi išiel utešovať tých, čo sú smutní a túlajú sa po večernom meste.
Je noc, je noc; snáď príde aj ráno, aby prišiel deň a aby bola znova noc – má v sebe krásnu moc; a možno len ten vzduch ma omámil... je noc... presne tak ako v mojej duši...