Basnicky.sk

Opretý o strom, sedím na tvrdej zemi.
Ruky na kolenách, spojené dlaňami.
Nado mnou klenba stromov, čo vytvára sieň,
Architekt to stvoril, stvoril to v tretí deň.

V diaľke počuť zvon, čo ľudí k Bohu volá
a ja všetko vidím takto krásne zhora.
Z jednej strany vinič, z druhej zasa lúka,
oberiem si z bobúľ priamo do klobúka.

Keď to v sudoch dozreje a bude vína čas,
vtedy sa objaví studený prvý mráz.
To už však pozerám na oblohu za oknom,
prírodu som vymenil za teplučký dom.

Opäť srdce zvonu duní, ale inak...
Sprievod smúti a truhlu zasypala hlina.
Čas však beží ďalej a je tu nová jar,
znova sedím pod stromom, opustil ma žiaľ.

Dýcham vône, no cítim sa tu stále sám.
Zaznie slovo a ja Bohom zviesť sa dám.
Koľko dlhých chvíľ som tu už takto strávil?
Slnko, vietor i matku zem som pozdravil.

Tu by som chcel bývať, tu chcem mať aj hrob.
Keď som šťastný i keď smútim, sem ma vedie krok.
Tu vonia lipa a kríky malín vôkol
i František, zvaný Svätý, by tu pokľakol.

Ešte chvíľku posedím, pritom zavriem oči,
spomienky prichádzajú a to ma trocha mučí.
Už viem, že musím vstať a ísť zasa ďalej,
život vidím ako krásnu stromov alej.