Basnicky.sk

Sedím v električke a pozorujem ľudí okolo. Ako krásne je na tvárach vidieť, kto čo prežíva. Oproti mne sedí chalan so smutným pohľadom, a ja si v hlave skladám predstavy, čo má ten pohľad na príčine. Možno iba včera prekročil hranicu alkoholu ktorú znesie, a preto sa cíti dosť blbo a celý svet sa okolo neho krúti. Alebo sa mu nedarí v škole, a pri predstave, že sa tam práve chystá ho chytá depka. Čo je pomerne častá záležitosť. Je dosť možné, že ho včera opustilo či podviedlo dievča, ktoré miloval, má „mužské“ problémy, alebo mu zomrel niekto blízky. Neviem. A zrejme sa to ani nedozviem. Bolo by zaujímavé nabúrať niekedy človeku jeho myšlienky. Možno by to bolo na niečo dobré a dokázali by sme mu pomôcť s niečim, k čomu sa bojí priznať respektíve nechce priznať. Ale asi má dôvod to v sebe dusiť. Ja nemám tú moc aby som mu nejako pomohla. Za prvé neviem čo mu je, a za druhé, nepoznám ho natoľko dobre, aby som sa ho na to spýtala. Popravde, nepoznám ho vôbec. Ale nehodí sa mu tento výraz.
Chalan si po chvíli všimne, ako sa na neho pozerám a analyzujem ho. Možno si myslí, že sa mi páči, alebo aká som trápna, že tak čumím. Je mi to ale jedno. Skúsim spraviť jeden experiment. Usmejem sa na neho. Chalan sa tvári chvíľku dosť neiste, ale úsmev mi opätuje. Vystupujeme z električky a chlapec ma chytá za rameno. „Ďakujem“, hovorí a poberá sa svojou cestou. Nepoznali sme sa, ale predsa aspoň na malú chvíľu sa mi zdal šťastnejší. Neviem čo s ním bude ďalej, a nikdy sa nedozviem čo mu vlastne bolo. Ale kto vie, možno som jedným úsmevom dokázala zabrániť katastrofe. Úsmev robí zázraky.