Basnicky.sk

Ona....
Tak sa volala, Valentina.
Sestnastrocne dievca nastevujuce strednu skolu. Bola jedinecna, no napriek tomu neuznavana. Nikto ju nemal rad, nikto sa na nu nepozeral a, ak ano tak to len schuti smiat sa a ponizovania. Bola taka ista ako oni, no zaroven tak odlisna. Valentina nebolo dievca typu ako jej rovesnicky, mala rada skolu, knihy, tichu hudbu. Nevyhladavala obchdone centra, nevyhaldavla kadernicky ci kozmeticky. Bola krasna taka aka bola. Skoda len, ze skoro nikto nevedel ocenit jej krasu. Mala dvoch priatelov, za ktorych by dala zivot. Kamaratku Angelu a kamarata Jozefa. Boli pre nu vsetkym, stretavali sa v skole, spravili pre nu cokolvek. Len jedno nie, ked ju ostatni ponizovali, smiali sa jej bali sa povedat co i len slovo, pretoze boli ako ona - nenavideni, za to aki su.
Casto sa prechadzala po meste, casto pozorovala zvieratka, no nikdy nevedela pochopit pohlady tych ludi, az do jedneho dna.
Sedela ako obvikle na svojej oblubenej lavicke a citala si jej oblubenu knihu, ked zrazu niekto sa jej spytal, ci nevie o kolekj zapada slnko. Valentina sa otocila najvacsou rychlostou ako vedela a neuverila tej absurdnej otazke. A zbadala jeho. Mala pocit, ze je ako z jej najkrajsich snoch, avsak vedela, ze ona nesniva....
Opytal sa jej, ci si moze prisadnut - ona prikyvla.
-Ako sa volas?
-Preco sa pytas?
-Hm.... dobra otazka...
-Som Valentina, priatelia ma volaju...nemam priatelov...
-heh... pousmial sa chlapec.
-Tesi ma, som Martin, tvoj novy priatel
Valentina s nemym uzasom len pozerala do jeho krasnych, velkych hnedych oci. Chcel s nou byt, no ona nechcela. Chcel sa snou smiat, ona nechcela. Ale MArtin sa nevzdal a neocakavny moment za nou prisiel apovedal jej, ze naozaj chce byt len jej priatel.
-Dobre. Ale slub mi, ze sa do mna nezamilujes.
-Ale Valentina prosim ta. Prestan, jasne, ze nie.
Stretavali sa takmer kazdi den, kazdu volnu chvilku. Stravili sa spolu mnoho casu, vacsina casu bola na ich lavicke. Obaja sa citili tak krasne, pozorovali spolu svet, zvieratka... Spolu sa smiali, plakali. Robili spolu vsetko.
Valentina a Martin sa zblizovali kazdym dnom viac a viac. Martin si zacal uvedomovat, ze to nieje len priatelstvo, no bal sa, lebo vedel, ze sa nesmie do nej zalubit, a ani nechcel.
Presiel dost dlhy cas, a oni dvaja sa prestalis tretavat.
Valentina sa venovala svojim konickom, a Martin sa snazil si uzivat priatelov, volno prazdniny, ale neslo to. Vsade kam sa pozrel videl ju, jej krasne oci, jej prenikavy smiech. Videl ju dokonca aj na ovsenych vlockach.
Nevedel co ma robit, bol strateny, strateny za tuzbou k nej. Lubil ju. No neodolal.
Raz vecer, podisiel k jej dveram a zaklopal. Otvorila mu ona, Valentina. Bola este krajsia. Bola aj prekvapena, necakala ho, myslela si, ze sa snou len hral. Pozdravili sa, porozpravli sa a zasli dozadu do jej zahrady. Byvala sama, nemala nikoho. Po dlhom tichu nastala otazka.
-Preco veris, ked aj tak ta kazdi sklame.?
-Hm.... preto, lebo je to ako vietor, citis, ze to pride, citis, ze to vide. Nevidis to, nemozes to chytit, zastavit to, a spravit len to dobre pre seba.
-Valentina, Lubim ta. Martin jej vsunul krasny bozk. Ona sa rozochvela, nikdy necitila taku krasu.
-Slubil si mi, ze sa do mna nezalubis, slubil si mi to.
-Ale to sa neda, ty to vies, si uzasna osoba, s ktorou chcem stravit zvysok svojho zivota.
-Nie...!! To nejde nemozem, prepac, nedokazem to... Nemozem..!!!
-Co nedokazes, co nemozes, Valentina, prestan..!
-Som chora...
-Heh, je ti zle? Zavolam Doktora.??
-Nie, prestan Martin, nieje mi zle, som chora. Som chora uz 2roky, doktor mi povedal, ze mam zit uplne plnohodnotny zivot, a darilo sa mi to..!!Pokial som nestretla teba...!
Martin mam rakovinu...
Po tychto slovach sa ona rozbehla prec, a on ostal sam v rozpakoch so slzami v ociach, nevedel co robit.
Dlho neboli spolu, on to nechapal no nevzdaval sa, lubil ju sceleho srdca. Kazdi den, jej nehaval pred dverami kyteci ruzi. Valentina len z okna pozerala ako sa trapi, bolelo ju to.
-Martin??
-Ano...Au... Buchols i hlavu o kapotu svojho auta.
-Valentina,co tu robis.?
-Prisla.. Prisla som za tebou. MArtin, prepac mi to, ze som ti to nepovedala skorej a nechala ta v domienke, ze mozme byt spolu navzdy. Prepac, nedokazla som ti to povedat.
-Nie.. Nie.. Neplac, to je moja vina.. nemal som.. Nemal som ta nutit, Lubim ta...!
-Aj ja ta lubim, z celeho srdca.
-Bojis sa..??
-Nebojim sa smrti, bojim sa, ze uz nikdy nebudems tebou...
-Nie, nie to sa nestane som tu stebou...
A vzal ju do narucia.
Valetnina a MArtin sa stretavali kazdi den, smiali sa a pochopila pohlady, vsetky tie pohlady odsudzovania.
Prechadzali sa po meste ruka v ruke, aj s tym pocitom, ze su spolu naposledy, ajs tym pocitom, ze uz nikdy nebudu spolu a preda nikoho neodsudzovali.
Plnili si sny, ona jemu, on jej.
V jeden krasny slnecny den, sedeli na lavicke, na och oblubenej lavicke a on sa jej spytal
-Valentina, vidas sa za mna?
-Ano.. ano.. ano..
Vzali sa, aj napriek tomu, ze ich osud netrval dlho. Vzali sa aj napriek tomu, ze im to nikto neprial, iba ich najblizisi. Vsetci vedeli aka Valentina skutocne je a zaroven svetci vedeli, ze Martin pre nu urobi naozaj cokolvek.
Valentina odisla po 7 mesiacoh ich spolocneho zivota.
Nezanechala nic, iba lasku. Laska ich dvoch. Laska, ktora trvala navzdy.
Martin odisiel na vysoku skolu, stal sa z neho lekar. Kazdy rok sa vracia na ich lavicku a pripomina si krasne chvile ich lasky, ich stastia ich usmevom.
On vie, ze jej laska je stale s nim, je ako vietor, nevidi ju, neciti ju, ale vie, ze esxistuje