Basnicky.sk

Tak napríklad viem o tebe že:
hráš na klavír;
máš plyšovo mäkké na pohľad, sponky
v hnedých pramienkoch vlasov
lesknúcich sa sebavedome
v tieni tamtamovitých rytmov plechu doby,
stonky,
ktoré na rohu, aj s bielymi strapčekmi kvetov,
za päťnásť korún;
z vráskavej ruky trpezlivo ladiacej vlny tranzistora;
ti môžem ako spoza zrkadla s vetou NEDOTÝKAŤ SA;
priniesť; ako medzi prsty hladiace pretekaným
abstraktnom sýtené bublinky letov.........
Po námestí,
od fontány až po vôňu francúzkeho pečiva....
No kúpiť ti ich nemôžem;
len keď sa nikto nedíva,
povoliť uzdu pudom dlhých prstov, symfónia bezmocnosti,
ukradnúť pre teba aspoň jednu konvalinku, snežienku...
A stále o tebe neviem takmer nič.
Odfúknem obláčik medvedíkov, ktoré sa dajú pripnúť na nos,
hovorím si: nemáš..nič.nemáš; tak krič !
V duchu samozrejme, aby si nevyzeral ako psychopat v ruji.
Pre toto všetko; pestrofarebne hmýriac spleťou nápadov
nad štyri centimetre hrubou penou;
pri zlatožltých otázkach, ktoré inokedy poslušne spia v pesimistickejšej hemisfére.
Cítim sa ako pred červeno- tehlovou stenou,
bledý; s chladom na spánkoch,
s páskou na očiach.
A stále neviem nič...
Svedomie okupované hryzavým, bodavým nevedomím
spytuje si strach:
Som ten pravý?